Všetci okolo mňa sa smiali, no mne unikal dôvod. Hlasný smiech- nie, priam hluk- mi dráždil uši a ja som si uvedomila, že ma nikto nepočuje. Sirius stál kúsok odo mňa, hľadel mojím smerom, no nevidel ma. Zamávala som mu pred očami, no on nijak nereagoval.

Až pri mávaní som si však uvedomila niečo, čo mi okamžite napovedalo, že je to iba sen. To, že mi uniká pointa vtipu nie je také zvláštne- málokedy považujem za hodné smiechu rovnaké veci ako iní. Aj to, že ma nikto nepočuje, by bolo fajn. Žijem predsa vo svete kúziel, kde obyčajné slovo zmení i ten najprenikavejší hlas v nemý pohyb pier. Že ma nikto nevidel... Nuž, už ma zámerne ignorovalo veľa ľudí- veľa hlúpych, naivných ľudí, ktorí si mysleli, že si tým nejak pomôžu.

No to, že som nahá uprostred rokfortskej veľkej siene, ktorá sa úplne prirodzene v polovici začína prelínať, meniť na hustý les, to už bolo trochu divné.

Spravila som pár krokov dozadu a pozrela na tú hlučnú skupinu ľudí. Na Rokfort chodí mnoho ľudí, ktoých nepoznám, ale tu som poznala každého. Blacka, Pottera, Pettigrewa, Evansovú. Snapea, Malfoya, štvoricu slizolinských idiotiek. Lestrangea, Zabiniho, Blackovú. Chris (či ako sa to dievča s mužským menom volalo), prefektov.

Uvedomila som si, že okolo mňa hrá akoby v prázdnej sále desivá melódia klavíra a flauty.

Spravila som ďalšie dva kroky dozadu, začínajúc byť vydesená i otrávená ich hlasným, takmer posmešným či škodoradostným smiechom dopĺňaným tou hudbou.

A odrazu som do niekoho vrazila. Uskočila som a otočila sa na toho, ktorý stál rovnako ako ja ďalej od skupiny a na moje veľké prekvapenie sa vôbec nesmial.

"My nerozumieme im, oni nerozumia nám. Nič o nás nevedia."

Zamračila som sa na Lupina a prizrela sa mu bližšie. Fakt, že bol nahý mi vo sne neprišiel ani pri najmenšom divný a vôbec ma nerozrušoval. Dokonca ma to netrápilo. Prišlo mi to oveľa prirodzenejšie ako oblečenie, ktoré mali na sebe ostatní.

Lupin stál jednou nohou v tráve a druhou na kamennej podlahe siene a smutne hľadel na našich spolužiakov, ktorí sa stále neprestávali smiať. No čím ďalej som od nich bola, tým menej som ich počula. Na tom by nebolo nič divné, keby sa jednalo o viac ako len o pár metrov. Bola som od nich sotva 6 metrov a počula som ich ako z opačného konca nástupišťa.

Práve som sa chcela Lupina spýtať, čo to má znamenať- podľa mňa on je v mojom sne ten, kto vie, čo sa deje- keď v tom sa strhol a pozrel medzi stromy do hustého, tmavého lesa. Bol to les v noci, i keď za oknami siene bolo slnko.

Zafúkal vietor, ktorý mu postrapatil vlasy a ja som dostala husiu kožu. A nie len z chladu.

Lupin sa otočil späť ku mne a jeho oči vyjadrovali strach.

"On to vie."

"Myra!" skríkol odrazu hlas z temnoty lesa, na čo som sa strhla a pozrela do tváre svojej mamy.

"Vstávaj, za pol hodinu odchádzame," usmiala sa a vybehla z mojej izby- do ktorej ani nemusela ísť, ale čo už s ňou- a nechala ma samú.

Posadila som sa a uvedomila si, že moja pokožka je stále chladná a pokrytá husou kožou.

*****

"Myra, zlatko, netvár sa, akoby sme ťa sem donútili ísť."

"Ale vy ste ma sem donútili ísť," pozrela som na svoju matku a vážne nechápala, o čo jej ide.

Iba predvčerom boli Vianoce, človek by povedal, že si budeme užívať vianočnú pohodu, ale my nie. To by neboli pošahaní Courterovci, keby sme sa netrmácali cez celú krajinu na čarodejnícky veľtrh.

A prečo že je čarodejnícky veľtrh práve na Vianoce? Pretože je to Vianočný veľtrh. A práve preto som naňho musela ísť aj ja. Už len slovo Vianočný v tej vete mojej matke privodzovalo orgazmus. Vianoholička ako ona by mala byť niekde zatvorená.

"Celá tvoja mama," pozrel na mňa otec spoza kosoštvorcových okuliarov.

"Stratil si päťuholníkové?" zdvihla som obočie, pretože až teraz som si všimla.

"Už dávno, miláčik. A včera sa mi podarilo rozbiť lichobežníkové."

"Skúsim hádať- môže za to Tukky."

"Tukky za to nemôže, bola to nehoda," ohradil sa otec voči svojej zmiešanine škrečka a niečoho až nápadne podobného korytnačke. Fakt neviem, kde to vzal a pre vlastné dobro to asi ani vedieť nechcem. To som si tak prišla po niekoľkých mesiacoch zo školy a čo na mňa nečaká na zadnom sedadle auta? Zubaté, tlsté, vyvalené čosi. Čosi až príliš podobné Pettigrewovi.

"To zviera je ako pohroma v pancieri."

"To nie je pancier, ale srsť a už vôbec nie je pohroma. Tukky je zlatíčko."

Moja mama má na tú kilovú príšeru podobný názor- fakt, ako môže mať škrečok kilo?!- takže automaticky musí byť v obchode. Tam sa medzi ostatnými chujovinami, ktoré môj otec predáva, úplne stratí.

"Vy dve vôbec nemáte radi prírodu."

"Nie, prírodu milujeme-" začala mama a pre tento raz som ju nechala hovoriť i za mňa, "-ale to, čo mi ohlodalo prútik nie je príroda, ale škodca."

"A škodci škodia, tati," dodala som, keď to očividne nechápal. U iných by sa dalo povedať "keď to nechcel pochopiť". Ale on nie- on a jeho srdečnosť to fakt nechápali.

"Tukky nie je škodca."

Tukky je hlavne idiotské meno. Ale aké meno, také zviera.

Zastala som pred obrovskými dverami do jedného z hangárov a prečítala si nápis. Oblial ma chlad, keď som si predstavila, že by som do tej mučiarne mala vojsť.

"Ok, tam je celá pasáž venovaná hračkám a vynázelom, ktoré majú podobný efekt ako Tukky, takže sa vzďaľujem. Až budete chciesť ísť, pravdepobodne ma nájdete pri krbe s nápisom EXIT."

"Bav sa, miláčik," usmiala sa na mňa mama žiarivo a jej podlhovastá tvár s modrými očami vôbec nedávala najavo, že by pochopila cynizmus v mojej vete.

Som v pekle.

*****

Na moje vlastné potešenie to bol veľmi rozmanitý veľtrh. A keď som v medicínskom hangári objavila magické masáže za pár šupiek?

Čo vám budem hovoriť, práve si lehním na príjemne tvrdom stole a tvár mi trčí z diery obrátená smerom k zemi.

Závesy, ktoré ma oddeľovali od zrakov ostatných a zároveň bránili hluku- i keď to nebude závesmi, ale kúzlom- sa na krátko odhrnuli a po sekudne som sa stretla so šlapkami.

Tými na zemi, myslím. Ale boli babské.

Podvihla som sa na lakťoch a prikývka sa mi zošmykla na chrbte nižšie. V prítomnosti masérky mi bolo vyslovene ukradnuté, či ma uvidí nahú. Už veľa ľudí ma videlo ako ma Boh stvoril, takže žena, ktorá má v popise práce sa nahých tiel dotýkať, mi vrásky nerobí. A rozhodne sa nečervenám.

Stretla som sa s čokoládovými očami veľmi orientálne pôsobiacej ženy vo veku okolo štyridsať rokov, no s pleťou jemnou a zlatou. No tie oči ani pleť neboli tým, čo ma zaujalo. Jej vlasy boli nádherné. Rovné ako keby ste ich rysovali pravítkom na papieri, čierna a lesklé ako čierny satén. Jemné tak, že sa jej pri každom pohybe hýbali akoby boli jedným celkom, nie stovkami samostatných vlasov.

Pre závisť u nej nebolo treba chodiť ďaleko.

"Som Inara a dnes vás budem masírovať." I jej hlas bol ako hlas dobre platenej, luxusnej spoločníčky.

"Ten svalnatý mladík z vedľajšieho stanu asi nepríde, čo?" zaškľabila som sa a predstavila si onoho hnedookého svalovca od vedľa s vízorom školského športovca. Poriadna masáž z jeho poriadnych rúk. To by bolo fajn, vážne. Nie som citlivka a masáž, tak poviedac "natvrdo" by mi nevadila.

"Ak si ho želáte, príde. No niektoré ženy si zvyknú sťažovať na to, že je príliš jemný."

"Vy ste drsnejšia?"

"Mám niekoľko diplomov v oblasti, ktorej sa venujem. Ak si budete priať Silový elixír uvoľnenia, zaručujem vám, že jemná nebudem."

Hm.

"Je v ponuke i Maznavý elixír uvoľnenia?" zdvihla som obočie trochu znudene. Akosi mi predstava drsnej masáže z rúk tejto inteligentne a akosi príliš pokojne vyzerajúcej cudzinky nešmakovala.

Jej tmavé oči nedali najavo znechutenie nad tým, že sa mi nechcelo čítať ponuku. Buď jej to vážne nevadilo, alebo bola na ignorantov zvyknutá. Ak je to to druhé- nezávidím jej. A ak je to to prvé- túto cestu si zvolila sama, moja vina to nie je.

"To práve nie. Ale Dotyk tigra by sa mohol priblížiť vašej predstave."

"Prečo nie," usmiala som sa, v eufórii už len z toho názvu. Znelo to dobre.

*****

Dostali sme len k časti, keď mi na chrbát dopadla teplá zmes niečoho medzi medom a srsťou a mne nabehla husia koža z toho pôžitku- asi už viem, čo urobím z Tukkyho- keď ma naplo.

Nie na vracanie- na čo by táto posteľ mohla byť ako stvorená- ale na koži. Nie, nie na koži. To moja vlastná koža sa stiahla, zmrskla a začalo sa mi ťažko dýchať.

"To je nejaká divná súčasť masáže?" spýtala som sa namáhavo a môj hlas bol hrubší.

Už keď som sa to pýtala, poznala som odpoveď.

"Je to elixír na upokojenie svalov a krvi. Väčšinou si ho chvália, vám sa nepá-"

Prudko som sebou hodila do vzduchu a pretočila sa na chrbát. Prsty som zaryla do čalúnenia masážneho stola a pevne stisla viečka.

"Odídťe," dostala som zo seba namáhavo a bojovala s vrčaním.

"Je všetko v poriadku?"

Otvorila som oči a sekla po Inare rozzúreným pohľadom. Neviem, čo v mojich očiach videla, ale pekné vedieť, že niečo ten jej pokoj narušiť dokáže.

A to niečo bol môj vlk, ktorý sa dral napovrch.