"Ako si vedela, že som vynechal práve Petera?" zasmial sa Potter a ja som po ňom flochla pohľadom.

"Prestaň sa hrať na blbého, Potter. Vieš veľmi dobre, ako som to vedela, inak by si to vôbec nepovedal," zavrčala som. Vtipkovanie je odrazu akési menej vtipné, ak sa jedná o vaše súkromie.

"Keby som mala hádať, komu sa Lupin zverí so svojím malým tajomstvom, netipla by som teba. Alebo to oznámil verejne?"

"Žeby si dostala chuť na súkromné rozhovory?"

"Príde ti to nesmierne vtipné, že?"

"Plakať nebudem."

"Svoje slzy si nechaj pre niekoho, kto im uverí."

"Nehraj sa na urazenú."

"Nehraj?! Nevynechal Lupin náhodou nejaké detaily?"

"Myslím, že to vzal celkom podrobne. Napokon- chcel vedieť, či to môže povedať Siriusovi. Vieš, to ja som mu poradil, nech to Tichošlapovi nevraví. Pretože ten by to bral rovnako ako Námesačník- bol by zhrozený ním i tebou, obviňoval by Remusa a citovo by to prežíval."

"Zatiaľ čo ty si iný. Neznášaš ma, pohŕdaš mnou, žiješ v predstave, že urážam tvoje dievča. Jasné, tebe to môže byť u riti."

"Ale to si pochopila zle," prekvapil sa, no ten nepríjemný lesk z jeho očí nezmizol. Až teraz som naplno pochopila jedno- vtipkujúc či nie, u Pottera sa ničoho dobrého nedočkám. On ma proste nikdy nebude brať medzi Mušketierov. Nie je ako Black, ktorého ukecám za 2 minúty, dokonca i Lupin stále prešlapuje na hranici medzi Áno a Nie. Ale Potter? Ten v tom má úplne jasno- jeho karty ukazujú v môj neprospech.

"Nie preto chcel vedieť môj názor. I keby som ťa mal rád, povedal by som mu to isté. Že preháňa, keď si to tak berie. Že povedať to Siriusovi je zlý nápad, pretože ten nič nedokáže brať s chladnou hlavou. A že ty za to nemôžeš o nič menej ako on."

"To je vlastne pravda. To ja som sa takmer znásilnila a potom sa nechala sedieť na zemi, div sa neodsunula z cesty dverami."

"Znásilnila?" vyhŕkol Potter napol pobavene, napol neveriac. "To si strč za klobúk. Neznásilníš ochotného."

Pevne som stisla čeľusť a mala iba krôčik k tomu ísť si pre prútik a sledovať, ako Potter trpí.

Jasné, s tým znásilnením som to trochu prepískla. Potter mal pravdu- bola som ochotná. Dokonca viac než to. No Lupin sa nesprával normálne, správal sa akoby ho úplnok dostal o niečo skôr, akoby sa nevedel zmestiť do kože, akoby... Kurva.

Povedal, že ten tlak cítil. Povedal, že pár dní pred premenou cítil energiu vlkodlačej moci rovnako ako ja. Nie- viac ako ja. Až tak, že bol agresívny. Až tak, že jeho zmysly boli silnejšie. Až tak, že vrčal, keď mal hovoriť.

A otázkou teraz nie je to, čo je dôvodom. Ani to, prečo to on cítil intenzívnejšie ako ja.

Najviac ma serie to, prečo mi to nedošlo už skôr?

*****

Lupina to neospravedlňuje, ale dáva ho to do rovnakej pozície ako mňa. Nemôžem ho viniť za to, že mu preplo- pretože on za to nemôže. Nemôžem po ňom chcieť, aby sa zodpovedal z toho, že bol agresívny. Iba ho ovládali zvieracie inštinkty. Z čoho ho môžem viniť, je iba fakt, že ma využil pre vlastné uspokojenie a potom sa na mňa vykašlal. A povedzme si na rovinu- toto isté Black robí už dva roky, možno dlhšie.

"Som príčinou ja, alebo sú u teba výpadky bežné?" spýtal sa po ktovieakej dobe Potter a mne sa o niečo vyjasnil zrak. Pozrela som naňho s rovnako prázdnou tvárou ako som sa i cítila a on sa skutočne zamračil.

"Si v pohode?"

Okrem toho, že mi práve dochádzajú sívislosti, ktoré úplne menia celú situáciu? Merlin, nech už sú prázdniny a ja mám od tejto skurvenej školy pokoj, inak ma tu porazí.

"Mohli by sme to už dokončiť?" vyštekla som naňho a on sebou trochu mikol, ako to nečakal.

Venoval mi ten pohľad "máš meter štyridsať, tri oči a smrdíš" a vrátil sa k činnosti.

Zatuchnutý sklad mi odrazu vadil viac ako pred tým.

*****

Asi po ďalšej hodine utrpenia v tichu, prachu a zmätených myšlienkach (nie je nič horšie ako táto kombinácia) sa vo derách objavila McGonagallová i s našimi prútikmi. Prácu sme ani zďaleka nemali hotovú, no ona nás ubezpečila, že sa nájde niekto, kto by to dokončil a poslala nás preč.

Čo bolo fajn, pretože vlak odchádza už pred obedom a ja som ani nezačala baliť.

Vbehla som do svojej izby a začala veci do kufra hádzať ako v mrákotách.

Do riti.

Do veľkej, nepríjemnej riti.

Toto je presne to, k čomu som sa buď mala dopracovať hneď na začiatku, alebo vôbec. Je to ako pri súde- keď už niekoho začnete obviňovať, nemôžete si to po chvíli rozmyslieť.

Technicky by som sa mohla naďalej hrať na urazenú, pretože nech už jeho chovanie bolo vyvolané čímkoľvek, stále sa ku mne nakonci choval ako poriadne hovädo. A to moju hrdosť ranilo poriadne. Navyše sa nemôže vyhovárať ani na to, že by ho k tomu nútil ten tlak či premena. Žiadne zviera nedokáže tak veľmi nenávidieť a opovrhovať.

No teraz ma ovláda pocit, že som to nebola ja, ku komu cítil tieto pocity. Že to nie mnou opovrhoval. Že nenávidel niekoho iného. A zmätok z toho, že sa s vami deje niečo divné, nikdy nepridá k pohode.

Moje pohyby sa spomalili, až som si po chvíli uvedomila, že sa nehýbem.

Možno by som s Lupinom naozaj mohla hodiť reč. O tom, čo sa stalo, prečo sa to stalo a čo sa to s nami hrá. Prečo sú naše vlkodlačie radary pomýlené a prečo nás zviera ovláda i mimo úplnku. Prečo je to uňho iné ako u mňa a prečo som dvakrát omdlela.

A možno by som to mala nechať tak- napokon, idem domov, takže chvíľu sa nemusím starať o rokfortské problémy...

*****

Usadila som sa v prázdnom kupé a zastrela závesy. Napokon, ako vždy.

Natiahla som sa na celej jednej strane a tvár si prikrila tmavohnedou mikinou, keďže kabát by ma asi udusil. Do Londýna je ďaleká cesta a šlofík mi príde vhod.

Z mikrospánku ma prebudilo otváranie dverí.

"Prečo práve ty vždy ostaneš v jedinom prázdnom kupé?"

Mikinu som si stiahla z tváre a vzdychla, pozrúc na Blacka.

"Nepreháňaj. Štvrtina žiakov ostáva na Rokforte. Zákonite tu musí byť viac miesta ako na ceste sem, takže i viac voľných kupé."

"Pána, ty si ale mudrlantka," pokrútil Black pobavene hlavou a ja som sa uchechtla.

"Ak čakáš na dovolenie nasťahovať sa sem i s tvojimi priateľmi, mám pre teba jedno- zabudni."

"Nie sme priatelia?" zdvihol Black obočie a ja som si spomenula na náš posledný rozhovor. Ten, kvôli ktorému som mala trest.

V jeho svete to asi nie je brané ako ukončenie priateľstva. V mojom svete zase priateľstvo veľkú úlohu nehrá, tak sa asi budem riadiť jeho pravidlami.

"Priatelia... Hej," prižmúrila som oči a premerala si ho. Ešte stále mal kabát- čierny a veľmi mu pasoval- a na lícach mu boli vidno stopy chladu. Jasné- ja už tu síce ležím pol hodinu, ale to by neboli Záškodníci, keby nemali prísť na poslednú chvíľu. Kde sa, prepánajána, môžu na tak dlho zašiť na obyčajnom nástupišti?

Stavím 20 libier, že až vystúpim, zistím, že vlak je žltozelený.

"Ale nie si sám."

"Ty ma neberieš so všetkým, čo ku mne patrí. Ty proste berieš iba to, čo sa tebe páči."

To nebol humor. Jeho slová boli oveľa hlbšie, než by po správnosti v sobotu na obed a od Blacka mali byť, no ani ja som nemala príliš vtipnú náladu.

Tá tieto Vianoce nie je v móde, zdá sa.

"Ver mi, že som sa naučila tolerovať i mnohé veci, ktoré sa mi nepáčia. No niečo skrátka neprekúsnem."

"Kto by to bol povedal..." usmial sa jemne Black. V tom úsmeve nebola radosť ani pobavenie, no úplne smutný nebol. Bol... Zvláštny, neblackovský, no ukázal i inú stránku jeho čara. Krásu, ktorou ovplýva iba veľmi málo ľudí na Rokforte. Na okamih v tom nebolo žiadne charizma, žiadna príťažlivosť, nebolo to zvodné, zmyselné ani sexi. Nebolo v tom nič, čo by mu dokázalo získať rev dievčat šialených po jeho pozornosti.

Ako tam tak stál medzi dverami, s pohasnutými očami a nežným úsmevom na perách, mala som skôr chuť opatrne sedieť, aby som ten pôvab nevyrušila. Nechcela som sa toho dotknúť, nechcela som ísť bližšie. Bol to jemný pôvab, krása, ktorú som uňho pred tým nikdy nezaznamenala a ktorá bola tak krehká a nevinná, aká len skutočná krása môže byť.

Vlak sa pohol a to akoby mňa i jeho vytrhlo zo zamyslenia.

Ten úsmev zmizol príliš rýchlo, kútiky sa mu pretiahli, oči nabrali viac lesku a odrazu v mojom kupé stál Sirius Black ako ho poznám. So svojimi zvodmi a nezbedným šarmom. Už viac nebol krásny- bol príťažlivý, hriešny a opäť som mala v ústach sucho pri pomyslení na to, že by som sa ho mohla dotknúť. No krása bola preč- krása predsa nie je hriešna.

"Kto by bol na začiatku roku povedal, že zo Záškodníkov to budem práve ja, s kým sa zblížiš?"

Strnula som a ledva vyjachtala súhlas. Hneď dve veci mi privodili nepríjemný pocit.

Bol to Lupin, kto tu teraz mal stáť a povedať tieto slová. No s ním som sa zblížila natoľko, až nás to od seba odhodilo, akoby sme k sebe odrazu boli otočení rovnakými pólmi.

A potom fakt, že Black má pravdu. Že zo Záškodníkov- ak nie z celého Rokfortu- je to práve on, ktorého jediného by som vedľa seba chcela mať v kupé. S jeho chybami, s jeho výbušnosťou, s jeho žiarlivosťou, s jeho arogantnosťou i chorobnou potrebou ma stále pokúšať.

Ako lhboko môže človek klesnúť za 4 mesiace?

"Sirius! James vystrnadil nejakých druhákov k iným druhákom, takže máme kupé len pre seba!"

Sirius na okamih pozrel doľava do uličky, kde o niekoľko kupé isto stál Lupin a nemal ani tušenia, že to so mnou sa Sirius rozpráva.

"Paráda, hneď som tam!" odvetil mu nahlas Black a otočil sa k odchodu, no s rukou na posuvných dverách sa ku mne opäť otočil a venoval mi priateľský úsmev.

"Ešte sa určite zastavím."

"Pustia ťa priatelia?"

"Niečo už vymyslím," záškodnícky sa usmial.

"Ako inak," usmiala som sa i ja. Zastrel, zavrel dvere a nechal ma samú so zvukom vpred sa rútiaceho vlaku. Tak, ako to mám rada.

Ale keď už som na tom dne, otvorene priznám, že na jeho návrat sa teším.