Až v pondelok som bola schopná vstať z postele, čo pre mňa znamenalo krátku rannú sprchu a zhon, aby som sa dostavila na prvú hodinu. Na jedlo som i tak nemala vôbec žiadnu chuť, takže mi raňajky chýbať nebudú.

Po tej migréne, ktorá ma v sobotu večer chytila a ktorá s krátkou prestávkou trvala i celú nedeľu, som mala vážne dosť.

Zimné prázdniny strávené doma pre mňa nikdy neznamenajú chvíle radosti, pokoja a šťastia, ale tuším sa teším, až zaujmem svoju posteľ vo svojej chladnej izbe a až budem mať od všetkých pokoj.

Black si vedľa mňa potichu sadol a polovicu hodiny sa mu darilo hrať človeka, ktorý sa nestará, no potom ho to premohlo. Ale tipovala som menej, takže rešpekt.

"Lupin mi povedal, že si mala dôvod na to, aby si ho počas úplnku nechala v štychu."

To ma vôbec neprekvapilo natoľko, aby som zpanikárila. Vlastne sa to dalo čakať- len by ma zaujímalo, ako to Lupin dokázal uhrať do autu tak, že Blacka nezaujíma, čo za dôvod to je.

Možno medzi kamarátmi existuje niečo ako červená karta pre tému, ktorá je tabu. Stojí to za skúšku- s Faustom potrebujeme nejaké inovácie, v poslednej dobe nám to škrípe.

"A ty si mal potrebu mi to oznámiť."

"Myslel som, že by ťa to mohlo zaujímať. A že budeš chcieť vedieť, na koho som strane a tak."

"Na koho si strane?" zamračila som sa skoro až nahnevane a venovala mu rozhorčený pohľad.

"Chcete nám niečo zdeliť, slečna Courterová?" uzemnila ma profesorka, ktorej som len pokrútila hlavou, nevenujúc jej minimálnu pozornosť. Keď pokračovala v predvádzaní nejakých hatlapatín, ktoré v živote k ničomu nevyužijeme, opäť som sa otočila k Blackovi. Ale keďže nie som nepoučiteľná, stíšila som sa.

"Neviem o akých stranách hovoríš."

"Tvoja a jeho, samozrejme."

"A logicky je jedna z nich zlá a jedna dobrá, tak si to myslel?"

Prestal sledovať McGonagallovú a i on sa otočil ku mne.

"A nie je to tak?"

"To teda nie je. Ja nie som tá dobrá, ale Lupin tiež nie je. A bez svojho podielu nie sme ani jeden, čo sa týka dôvodu, pre ktorý som ho nechala v štychu. A neviem, prečo by si mal ty vôbec zaujímať nejaké postoje k veci, do ktorej ťa vôbec nič nie je!"

"Slečna Courterová!" No ok, možno som sa opäť trochu viac rozohnila.

Začínam chápať, čo Marcus myslí tým, že sa nemám starať do jeho vecí.

Čo sa stalo medzi mnou a Lupinom nemusí byť TOP-TOP-SECRET, ale takisto sa o tom nemienim s nikým baviť. Dokonca ani s Lupinom nie, tak prečo by mal Black dostať výnimku?

"Prepáčte," ospravedlnila som sa tento raz, pretože nepríjemný pohľad by to nespravil.

"Vaše ospravedlnenia ma nezaujímajú, hlavne nerušte môj výklad," zamračila sa McGonagallová a pozerala na mňa dovtedy, kým som strategicky nesklonila hlavu. Inak by na mňa tá čarodejnica zazerala pokojne až do konca dňa.

"Niečo mi ušlo, alebo sme ešte pred pár dňami boli priatelia?" zamračil sa Black nechápavo, ale taktiež pomerne dosť nepríjemne.

"Jááj, to bolo tuším tesne pred tým, ako si ma obvinil z toho, že som Lupinovi zase niečo urobila. Všimol si si, že čokoľvek sa pokašle, vždy ideš ako prvé vynadať mne? Ako vtedy s Evansovou... A pri tom o tom vieš úplné houby."

"Nepreháňaš to trochu?" zamračil sa Black a ja som pokrčila ramenami.

"To mi povedz ty- preháňam, keď už konečne chcem mať pokoj od Lupina i všetkého, čo sa ho týka a vadí mi, že nie len on, ale ani ty mi s tým nedáš pokoj?"

"To je celkom paradox, keď pomyslím na to, že jeho jediného si z Chrabromilu uznávala."

Uznávala je trochu prisilné slovo na vyjadrenie toho, že som Lupina ako jediného zo Záškodníkov- a možno i z Chrabromilu- nebrala ako stratený prípad.

"Nuž, to som ho nepoznala- až po hlbšom skúmaní človek príde na to, že je to precitlivený, agresívny, nevyrovnaný človek, ktorý má potrebu si niečo dokazovať a ktorý vôbec neovláda svoje správanie!"

"Čo také strašné ti, doriti, urobil?" pokrútil Black nechápavo hlavou a zlosť mu prenikala tmavými, šedomodrými očami.

"Opýtaj sa jeho, keď ste taký skvelý priatelia. Pretože ja ti na to poviem iba jedno- je to otravný, zakomplexovaný magor."

"Je to môj priateľ a má nejaké problémy, v ktorých mu ty zrovna nepomáhaš," zasyčal. Jeho ochraniteľský komplex voči Lupinovi mi práve ukázal prostredník.

"Trhni si nohou, Black!" Nič o tom nevie a aj tak mi bude kázať?!

"Slečna Courterová! Týmto vám udeľujem trest, ktorý si odpikáte ešte pred prázdninami! A teraz opustite triedu!"

Podráždene som sa otočila na profesorku a mala takto blízko k tomu, aby som jej vynadala. Potom ma však schladil jej autoritatívny výraz a mne došlo- so zapojením toho mála, čo mi od začiatku tohto roku zostalo z inteligencie- že mám držať hubu.

Sprevádzaná pohľadmi celej triedy som si pobrala veci a celkom dosť arogantne opustila miestnosť.

Ak sa atmosféra na Rokforte nezmení ani na nový rok, ani sa sem nechcem vrátiť.

*****

Bolo divné vrátiť sa do starých koľají. Lupin mi prestal venovať akúkoľvek pozornosť, keď zistil, že ja som proti nemu začala byť vysadená. Black sa mi vyhýbal, asi aby si premyslel ďalší plán toho, ako ma z niečoho obviniť. A Faust? Môj milovaný tzv. priateľ sa začal správať, akoby sme sa na začiatku roka nedali do priateľského stavu.

Na piatočnej hodine veštenia už som ledva obsedela, ako som sa tešila domov. Oprava- ako som sa tešila z Rokfortu.

Profesorka dokončila svoj zmätený prehovor a ja som sa natiahla po Faustovej ruke.

Podľa jej pokynov sa mám najskôr snažiť Faustovi "porozumieť" sama. Až potom na to využijem i Severusa.

Zavrela som oči a pomocou formulky, ktorá slúžila Salazar-vie-čomu, som sa snažila prekonať obranné bariéry Faustovej mysle. Alebo čohokoľvek iného- vzľadom na fakt, že nejdem čítať myšlienky, ale idem "porozumievať".

Asi po desiatich minútach- veštenie mi fakt nejde- som pocítila zimomriavky na krku a nepatrne zosílila stisk na jeho ruke. V tom momente mnou prebehla vlna nevoľnosti a ja som prekvapene otvorila oči- ono to vážne niečo robí?

Stretla som sa s chladným pohľadom oranžových očí v zlatistej tvári a zrazu všetko okolo mňa ustalo. Hluk, lomoz, reči... Môj svet odrazu tvorili iba dvojité, hlboké buchnutia. Došlo mi, že je to asi moje srdce a napadlo mi, že som v nejakom tranze. Ono to však nebolo moje srdce, lež Faustovo. Jeho oči stále nepúšťali moje z toho sladkého zajatia a ja som mohla počuť ozvenu slov čarovnej formulky, ktorú sme mali použiť. A zároveň som cítila teplo, úplne iné než chlad, ktorý z neho vyžaroval. Cítila som niečo vrelé, ak nie priam horúce, no stále príjemné a to niečo sa ku mne tiahlo. Po chvíľke som začala cítiť viac- vrelosť mi prechádzala po tele, no do mysli sa mi vkrádal akýsi známy chlad. Už som nevidela ani jeho tvár- stratila som sa v hĺbke jeho očí a motala sa v... V ňom.

Odtiahla som sa a prižmúrila oči, snažiac sa pochopiť, čo som videla. Čo som cítila. Ak som takto schopná "porozumieť" svojmu "najlepšiemu priateľovi", ako by mi to išlo s niekým úplne cudzím? Pretože teplo a chlad mi o Faustovi nepovedali vôbec nič.

"Asi ste necítili nič prevratné. Možno záchvevy, teplo, zimu, možno akoby vás niekto štípal na koži... Alebo čokoľvek... Ale pravé porozumenie ste nenašli."

Otočila som sa k profesorke a mala blízko k tomu, že jej už niečo poviem. Tak načo to celé bolo dobré?

"Práve na to existuje veštenie cez tretiu osobu. Ako sme si povedali ešte na začiatku školského roka- povedali, že?- nie je to veštenie budúcnosti."

Tak ak toto vážne povedala- o čom pochybujem- mňa to minulo.

"A čo to potom je? Veštenie minulosti?"

Niekto z mojej fakulty má očividne zmysel pre humor. A navyše to dokazuje, že to neminulo iba mňa.

"Nie, je to skôr vycítenie pravdy o človeku. Aké má vibrácie, pocity. Podľa toho viete veľa povedať o samostnom človeku a ak mu budete veštiť, veľmi vám to pomôže."

"Si chladný a teplý, si rád?" otočila som sa k Faustovi a on mi venoval pobavený škľab. Moju nechuť k vešteniu- a mierne opovrhovanie profesorkou- so mnou zdieľal. Práve preto som sa s Faustom bavila- vedel, čo myslím tým, čo hovorím, a počúval. Bolo fajn, že sa to ešte nevytratilo, napriek faktu, že posledné dva týždne sme si vôbec nerozumeli.

"A teraz to skúste cez tú tretiu osobu, ktorá poslúži ako filter. Nechajte sa ponoriť do človeka, ktorého chcete pochopiť. No robte to výhradne cez filter, pretože ten je odosobnený od veštiaceho i od toho druhého a všetko, čo k nemu príde, je schopný pochopiť v súvislejšom celku a tak to potom odovzdá veštiacemu. Bez toho, že by si to sám uvedomil. Preto je veštenie cez tretiu osobu také dôležité- k samotnému veštiacemu sa dostane už hotový obraz zdanlivo nesúvisiacich pocitov. A to vďaka filtru."

Snape sa k nej otočil a označenie jeho osoby ako "filtra" mu moc nesedelo, ale on sa nikdy nehádal s profesormi.

S Faustom sme si vymenili spiklenecký, pobavený pohľad a potom som sa už natiahla po Severusovej ruke. Nechal mi ju iba veľmi neochotne, no i tak bolo zvláštne držať ho tak. Jeho druhú ruku naopak chytil Faust, takže sme zo Snapea vlastne urobili akýsi kábel.

Veštenie cez tretiu osobu je vážne zbytočná, nezmyslená chujovina. Ak sa niekedy budem pokúšať niekomu niečo vyveštiť, urobím to priamo. Zavolať si susedu len aby robila kábel mi príde úplne debilné.

Ale ako Trelawneyová tvrdí, vraj to má vycibriť naše schopnosti vidieť veci z iného uhla. Pretože fakt- keď uvidím, že Fausta zajtra zabije dorážačka, Snape to určite pochopí inak. Alebo inak- keď z Fausta ide teplo, ktoré mi- čo ja viem- šteklí palce na nohách, tak Snape to pochopí ako vraždu dorážačkou.

Fakt zmysluplné.

Len pre pokoj profesorkinej duše som však zavrela oči a začala sústreďovať myseľ. Faust začal uvoľňovať tú svoju a Snape sa asi snažil vyčistiť, aby bol iba akýmsi tunelom s optickou sústavou, ktorá pretvárala obraz- ale to neviem isto, uňho to človek nespozná.

Toto už trvalo pomerne dlhšie- asi v tom zohráva úlohu to, že sa musíme všetci traja sústrediť na rovnakú vlnu.

A odrazu- asi tak po pol dni- mi Snape stisol ruku a i napriek zavretým očiam som vedela, že sa narovnal. Zo stisku jeho ruky sa do môjho tela začalo šíriť akési teplo a ja už som išla podať reklamáciu- teplo viem celkom dobre vycítiť i sama- no odrazu mi hlavu zaplnilo množstvo obrazov. Pohybov. Slov.

Bolo to tak rýchle, že som ledva dokázala spoznať, o čo sa jedná, ale celkom určite som prákrát narazila na seba samú a na obraz miest Rokfortu.

Telom sa mi preliala horúčava, no už to nebola tá horúca, obyčajná vlna, ale cítila som zrazu akúsi túžbu a nepokoj. Chlad v mojej hlave, ktorý som pocítila už i pred tým, teraz vyzeral úplne inak. Akoby sa mi vyprázdnila myseľ, ako keď vylejete pohár a on potom ostane iba trochu vlhký, no priezračný a čistý. Do nosu mi udrel silný zápach, štípal ma v nose ako korenie a vohnal mi slzy do očí, no- prisáhambohu- chlad v mojej hlave ho akoby obalil a utíšil. Bola som vyrovnaná, no zároveň nepokojná, nedočkavá.

Čím ďalej tým viac odrazy, ktoré mi Snape posielal, boli konkrétnejšie. Záblesky a pocity, ktoré ich sprevádzali, dávali väčší zmysel. Videla som veľké sídlo a pohŕdanie. Rokfort a cítila som sa prázdna, bez citu, bez záujmu. Videla som svoju ruku- nie, Faustovu ruku- ako drží prútik a objalo ma jemné vzrušenie. A potom- čo vo mne vyvolalo husiu kožu- som v jendom z obrazov spoznala seba. Preliala sa mnou vlna zvedavosti a nedočkavosti, príjemné teplo sa mi rozlialo po celom tele a cítila som... Stisla som ruku pevnejšie, chcela som jasnejší obraz, viac som sa sústredila a snažila som sa to identifikovať, no odrazu sa mnou prehnala vlna prudkého chladu a všetko stmavlo.

Ostala som sama v tme, bez tepla, bez chladu, hlava sa mi naplnila myšlienkami a akoby niekto odčaroval protihlukové kúzlo a lomoz triedy ma udrel do uší.

Bolo to preč.