"Kedy mi porozprávaš o tom malom tajomstve, ktoré máš?"

Zdvihla som zrak od pohára vody a jedna veta Fausta Michalaka spôsobila, že sa mi myšlienky o premene, energii, tlaku i odpadávaní vykúrili z hlavy. Možno aj nadobro- až taká rana to bola.

Samozrejme, že som vedela, že Faust vie viac, ako dáva najavo. Ale teraz som skutočne dostala pocit- nazvyme ho strach- že o mne vie celú pravdu.

"Tajomstve?" zamračila som sa a bezmála zavrčala.

"S Lupinom a Blackom," dodal a ja som otvorila ústa v nemej odpovedi.

Čože?!

"Čože?"

"Nevrav mi, že sa nič nedeje. Medzi tebou a Lupinom k niečomu celkom isto došlo. A i Black sa chová podivne s tým, že ťa nechápavo pozoruje a tvári sa, že nevie či nevybuchneš."

"Ty sa rád zabávaš pozorovaním ľudí, všakže?" zamračila som sa nepríjemne.

Ok, možno Faust nevie, že sa každý mesiac mením na vraždiaceho tvora, ale celkom určite vie, že ja a Lupin sme spolu niečo mali. Z jeho pohľadu, výsmešného, nesúhlasného a nahnevaného, sa to dalo cítiť veľmi jasne. I keď sa tváril, že ho to nezaujíma.

"Veď vieš, že áno. Je to moja prirodzenosť."

"Občas ma to desí," priznala som nespokojne a oprela sa o opierku drevenej stoličky.

"Desím ťa ja?" spýtal sa odrazu a tým ma dokonale zmiatol. Jeho oči boli skúmavé, no akoby nechcel poznať odpoveď. Akoby sám nebol rád, že sa takú hlúposť opýtal.

"Desíš ma, áno. Pretože neviem, čo od teba môžem čakať. Akoby si hral hru so životmi ľudí okolo teba, ale čo je horšie... Akoby si vedel veci, o ktorých by si posprávnosti nemal vedieť."

Toť nevýhoda toho krištáľovo čistého pokoja v mojej hlave. Zdieľnosť je asi cena, ktorú treba zaplatiť.

"Máš o mne vysoké mienenie." Jeho hlas bol normálny a tvár neutrálna, ale i tak som cítila, že svoje slová nemyslí vážne.

"Možno. A možno sa raz zobudím a zistím, že si niekto úplne iný."

Jeho očami preletel nebezpečný šíp nevypočítateľnosti a potom sa i on oprel dozadu. Hľadel na mňa povýšene a arogantne, no rovnako so záujmom.

Faust ma vážne desil, ale aspoň bol tak prekliato krásny.

*****

Cestou z WC som sa zastavila pri bare. S Faustom sme dnes nevedeli naviazať žiadnu duchaplnú, bezbolestnú konverzáciu, takže čo iné, ako podpichovanie Marcusa mi ostávalo?

"Vážne, nie je tu toľko ľudí, aby si nás nemohol prísť obslúžiť častejšie ako raz za dve hodiny," posadila som sa na barovú stoličku oproti miestu, kde stál.

Zdvihol ku mne svoje ľadové oči a vlasy, dnes jemne vlnité, spadajúce mu po ramená (až desivo to pripomínalo Blacka), no odhrnuté z tváre, vytvárali dojem, že je mladší. Keby nemal tie desivé oči, bolo by to veľmi romantické. Takto som mala pocit, že vytiahne britvu a zväčší mi na tvári úsmev dvomi jednoduchými pohybmi, pri čom on sám sa bude psychopaticky škľabiť.

"Vieš, aký je rozdiel medzi barmanom a čašníkom?"

"A vieš, aký je rozdiel medzi barom a kaviarňou?"

Prižmúril oči a oprel sa o linku za svojím chrbtom. Niežeby sa dal nejak príliš ľahko vyprovokovať, ale nebol to ani rýdzi flegmatik. Určite sa s ním spolupracovalo ľahšie ako s Faustom, možno i ako s Blackom- akurát že Black sa na mňa nenasrával naozaj, iba akože. U Marcusa som mala vysokú pravdepodobnosť, že ma vážne vypoklonkuje z miestnosti.

O to to bolo vtipnejšie.

"Prečo mi proste nedáš pokoj?"

"Ako sa má synovec?" skočila som mu do reči a žily na krku sa mu nenápadne napli.

"Ako sa má najnovší úlovok?"

"Au!" skrivila som tvár v hrajúcom geste poranenia a potom som pobavene zdvihla obočie.

"To nebol príliš dobrý zásah."

"Chceš povedať, že ani tento nemá záujem?"

To ma trochu urazilo, aby som bola úprimná.

"A ten minulý snáď nemal záujem?"

"Ten minulý sa div nerozpustil z Iliany."

"Žiarlivý?"

Nepýtala som sa to i minule?

"Prestaň rýpať do vecí, do ktorých ťa nič. Nie sme povinní, ani ja, ani Iliana, skladať ti účty. I keby to bolo moje dieťa, i keby som bol žiarlivý, i keby som zabil jej rodičov a i keby som teraz vzal sekáčik na ľad a pichol si ho do ruky, nie je to tvoja zasraná vec."

"Nie je to dúfam tá hra, že všetky tvrdenia sú pravda a len jedno si si vymyslel a ja mám hádať ktoré?"

Jeho tvár sa uvoľnila a oči mi dali jasne najavo pohŕdanie pred tým, ako obišiel bar a zamieril k nášmu stolu.

Zastavil sa pri Faustovi a prehodili zopár slov- nanajvýš priateľských, súdiac podľa tých zachmúrených výrazov- po čom sa Marcus vrátil za bar.

"Obslúžil som ho. Spokojná?"

"A mňa sa nespýtaš?"

"Čo si dáš?"

Okamih som sa tvárila, že rozmýšľam, až potom som sa diabolsky usmiala.

"Momentálne na nič nemám chuť."

*****

"Už si v poriadku?" zamrkala na mňa Iliana, len čo mi doniesla nápoj. Brat Marco asi vzdal snahu ustáť moju ignoranciu.

Keď sa mám priznať, ani mňa nebaví robiť si z neho prdel stále na rovnakú tému. Ak rýchlo nenájdem nič lepšie, hrozí, že mu dám pokoj. A to by som bola nerada.

"V najlepšom. Kam si zmizla?"

"Postarať sa o Aarona. Vážne si v pohode?"

"Áno. A tvoji rodičia sú kde?"

"Otec stále niečo vybavuje v meste a mama sa síce stará o Aarona, ale taktiež rieši objednávky tovaru, nájom, rozpočet a podobne. A chcela som ho vidieť, chápeš."

No jasné, že chápem, prečo má niekto potrebu vidieť batoľa...

"Každopádne, mama má veľa práce, baru sa priveľmi nedarí a tak."

To dievča by mi mohlo hovoriť i tragické udalosti letu 435, ktorý sa zrútil i s posádkou plnou detí a šteniatok, a aj tak by to vyznelo optimisticky.

"My sa nepoznáme," zažiarila, viac než obvykle, a pozornosť namierila na Fausta.

Viete, mala som tendenciu myslieť si, že žiarila iba pri mne kvôli mojej neodolateľnej charisma a potom že žiarila iba pri Blackovi, pretože ho pozná a navyše je tak desne sexi. Ale pokiaľ Iliana nie je nymfomanka, žiarenie je vyvolané iba záľubou v poznávaní nových ľudí.

"Je nutné poznať každého, koho obsluhuješ?" Faust sa nezaprel ani tento raz a svoj nezáujem dokázal vložiť do šiestich slov tak dokonale, až som mala chuť mu lisknúť. Keď sa na plné gule prejaví jeho bohatý pôvod a nálepka "HIGH SOCIETY" zasvieti ako teraz, mám chuť s ním prerušiť všetky kontakty.

A zároveň je to divným spôsobom sexi.

Ale Iliana- i keď nie je moja najobľúbenejšia osoba na svete- mi požičala super šaty. Navyše má malé dieťa, čo si- s trochou nadhľadu- zaslúži rešpekt.

"Iliana, toto je môj spolužiak Faust. Faust, Iliana."

"Faust? Nie je to trochu zvláštne meno pre tínedžera?" zdvihla svoje krásne, svetlé obočie a jej hnedé oči to vôbec nemysleli zle. Ona je proste taká- čo na mysli, to na jazyku. To sa dá uhádnuť z troch jej viet. A isto to uhádol aj Faust. Čo vôbec nijak nepomohlo.

"A mať dieťa v tvojom veku je normálne?"

"My asi nebudeme priatelia," nedala sa vyviesť z miery Iliana a reagovala takmer okamžite, no jej úsmev mierne pohasol. Otočila sa ku mne a objavil sa znovu, akoby niekto reguloval žiarivosť lampy. Aspoň neurobila scénu- keby toto urobil mne, už by museli volať ochranku.

"Kde budeš cez zimné prázdniny, Myra?"

"Doma." Bohužiaľ. Ale nedajbože nebyť doma na Vianoce, to by ma fotrovci zabili. Oni si totiž myslia, že prechádzam len pubertou (už 17 rokov) a že Vianoce v skutočnosti milujem.

"A nechcela by si potom prísť na návštevu? Pečiem skvelé vianočné taštičky a Aaron by sa opäť rád pohral s tvojimi vlasmi," zasmiala sa a jej láska k tomu decku bola priam cítiť z jej slov o ňom.

Ale ja ledva zvládnem vianočnú atmosféru doma (myslíte si, že vaši to preháňajú? A videli ste už niekedy výzdobu od majiteľov obchodu s chujovinami?), nie to ešte aj Ilianu.

"Fakt vďaka za pozvanie, ale na sladké si nepotrpím a kaderníka nepotrebujem." Aspoň nie takého, ktorý vie menej slov ako je na Rokforte inteligentným ľudí- ani jedno číslo nie je príliš vysoké.

"Keby si si to rozmyslela, pokojne príď. Veď vieš, že si tu jediné dievča, s ktorým sa môžem porozprávať."

"Hej, tvoj brat má na to iný názor."

Pozrela som na Marcusa, ktorý práve niečo písal (žeby nejaký nový, melancholicý song o utrpení a zúfalstve? A ponesie názov 'Myra'?) a svetu okolo nevenoval pozornosť.

"Brat? Ten človek za barom je tvoj brat?" zapojil sa odrazu i Faust.

Aj by som naňho zabudla, ale to by sa pán Nevychovaný nemohol zapojiť.

"Áno, je."

Faust na ňu iba okamih hľadel a potom pohľadom sekol na Marcusa. Sklonil zrak, no na tom jedinom pohľade bolo vidno, ako veľmi ho to baví a zároveň ako veľmi si myslí svoje.

"Mala by som ísť. Ale dúfam, že si moju ponuku ešte rozmyslíš," zasmiala sa, vzala nám prázdne poháre a presunula sa k ďalšiemu stolu.

"Čo to do teba vošlo?" zamračila som sa na Fausta okamžite a on mi venoval povýšený pohľad. Ten dával jasne najavo, že si nemyslí, že by som sa doňho mala podobne obúvať.

A to som ešte ani nezačala.

"Akože prečo som nebol milý, príjemný a prečo som s ňou netlachal o hlúpostiach?"

"No... V podstate," zaškňúrila som sa a on hodil ten pohľad "tak vidíš".

"To dievča je otravné a vtieravé a vôbec nechápe, če je to vzťah zákazník-obsluha."

"Prosím?" zdvihla som prekvapene obočie a mala tik sa obzrieť, či ho niekto nepočul. V mojich ušiach to znelo skoro ako rúhanie.

"Nebodaj si ňou tak očarená, že ju ideš brániť?" Jeho pohľad nedával najavo absolútne žiadny záujem, ktorý by napovedal, že ho nejak trápi fakt, že nemá rád dievča podobné bohyni. Ani na tom nevidel nič zlé.

"Nie som, teda... Vlastne máš pravdu, ale... Doriti, ju má každý chalan rád."

"A na to si prišla ako? To ju tak dobre poznáš?"

"No... To práve nie, ale zákazníci ju hltajú očami, jej úsmev rozžiaruje miestnosť a keď som tu bola minule s Blackom, div neoslintal celý stôl." A má dieťa, takže nejaký záujem o ňu tu očividne bol.

"Wow, Black slintal pri pohľade na babu, aké usvedčujúce."

"Tak som to nemyslela a ty to vieš," zamračila som sa.

"Zhrniem ti to- to dievča sa mi nepáči, je mi nesympatické a nemám záujem s ňou nadviazať akýkoľvej vzťah. A navyše, nemám rád lampy, ktoré robia príliš svetla."

Zamrkala som a odrazu mi došlo, že je to Faust. Je ako ja- a keď niekoho nemá rád, tak ho proste nemá rád. A on nemá rád príliš optimistických, dobre naladených, energických ľudí, ktorý majú sklony k prílišnému priateľstvu.

Vlastne, opäť ako ja. To len mne sa Iliana nejakým zázrakom páči.

Keď to vezmem takto, to on je ten z nás, ktorý sa chová normálne.

*****

Na Rokfort som sa vrátila skoro až s pocitom šťastia. Faustova prítomnosť mi nikdy nerobí problémy- ale dnes to bolo iné.

Nevedela som nájsť vhodnú tému, nedokázala som sa uvoľniť natoľko, aby som hovorila na témy, s ktorými prišiel on a navyše... Akoby sa medzi nami nahromadili tajomstvá, ktoré bránili tomu nechať konverzáciu plynúť.

Čo je vážne podivnosť, pretože nemám žiadne nové tajomstvá. Žeby on? Pochybujem.

Skrátka a prosto, niečo bolo iné.

Určite to cítil tiež, preto ma ani neprekvapilo, keď hneď po vstupe do hradu zamieril k Slizolinu s obyčajným pozdravom na rozlúčku. Niečo mi hovorí, že dnes už ho čakať nemusím.

V izbe som sa zbavila všetkých vrstiev oblečenia a do kúta hodila premočené čižmy i mokré nohavice. Kašlať na zimu. Sneh ako taký je celkom v pohode, ale nemôže padať v lete a zima by sa vyškrtla z kalendára?

Vzala som si všetko potrebné na dve hodiny strávené vo vani a zamkla sa v kúpeľni.

Nechala som si napúšťať horúcu vodu, no kedže naplniť ten bazén s krycím názvom Vaňa nejakú chvíľu zaberie, čas som využila na odmaľovanie make-upu, ktorý zakrýval ako modrinu na tvári, tak i moju bledosť. Horšiu než obyčajne.

Pozrela som na seba do zrkadla, pomaly zahmleného parou z vane a prižmúrila som oči. Ak sa bude takýto úplnok opakovať, odrazí sa to na mojom zdraví. Nepočítajúc hroziace schody, balkóny či hranie sa s vidličkou- rozhodne sa pri tom odpadávaní raz zabijem.

*****

Z vane som vyšla o niečo malátnejšia, ako som čakala. Čo mi však najviac zamotalo hlavu, bola zmena horúcej vody za chlad chodby. Zakrútil sa mi celý svet a iba stena ma zachránila pred stratením rovnováhy.

A nemôžem to hádzať ani na úplnok a ostatné vlkodlačie sračky- proste to bolo na ľudský organizmus priveľa.

Keď som konečne otvorila oči- to bolo potom, ako sa zmenšila kvantita čiernych fľakov pred nimi- zistila som, že nie som sama.

Na zemi pri mojich nohách sedel Lupin, no nevyvaľoval na mňa oči, ako by človek čakal od nadržaného chalana a polonahej, mokrej baby.

Sedel s čelom opretým o skrčené kolená a takmer vyzeral, že spí.

"Si v pohode?"

Mať rád či nenávidieť, mŕtvola v mojich izbách mi nepridá body na záverečnej skúške.

Dal si načas, kým zdvihol tvár a jeho unavené hnedé oči na mňa pozreli. Vyzeral strhane a bolestne osamelo, no malo to akási pôvab, na ktorý som nechcela siahať.

A navyše som nebola ochotná riešiť jeho problémy. Už nie.

"Aspoň že žiješ," pokrčila som ramenami, keď neodpovedal, otočila som sa a zamierila do svojej izby.

V hlave mi už po dvoch krokoch začalo silno búšiť. Tá vaňa si nakonic vybrala svoju daň- nevyspatosť, únava organizmu, zranenia, elixír na ne a zmena horúčavy za chlad? No to je priam dokonalá kombinácia na migrénu.

"Akoby ťa to zaujímalo," ozvalo sa spoza mňa odrazu a jeho zámer- a ja viem, že ho mal- aby to znelo nenávistne sa tak úplne nepodaril. Skôr som z neho hlasu bola pochytiť bolesť, urazenie, sklamanie a hnev. Ale nenávisť to nebola- on ma proste nedokázal začať nenávidieť.

Siahla som po kľučke a keď už som ju pevne držala- a bola si istá, že pri otočení neskolabujem- pozrela som naňho. Sedel v rovnakej polohe, ale pozeral na mňa a jeho oči čakali na to osudové gesto, ktoré urobím.

Pribehnem k nemu, pomôžem mu vstať, dám mu facku, pobozkám ho, rozplačem sa, poviem pravdu o úplnku, ospravedlním sa, začnem hádku, obviním ho...?

Vedela som, že by sa uspokojil s čímkoľvek a všetko by prijal.

No ja som len pokrčila ramenami a nechala svoje oči i tvár rovnako prázdne, ako som mala hlavu.

"Ako povieš," a s tým som zavrela dvere svojej izby.