Po dlhých hodinách vo svete snov som rozpoznala hlas, ktorý ma ním sprevádzal.

"...často? Vážne, toto nie je najlepšia reklama."

"Čo sa jej stalo? Je v poriadku?"

"Mohol by som sa na ňu pozrieť? Som niečo ako veterinár."

Vážne ma chcú predať veterinárovi? Oprava- niečo ako veterinárovi?

"Snaž sa neodpadávať, keď mám službu, dobre tmavovláska?" Opäť ten hlas.

"Prebrala sa?" Tak tento hlas som už dokázala rozpoznať. Napriek tomu, že bol sfarbený úplne inak než obvykle, bol to Faust.

A niečo mi hovorilo, že ten, čo si zo mňa robí prdel, je brat Marcus.

Počas všetkého tohto mi niekto dával dolu môj čierny kabát; čapicu, šál ani rukavice som na sebe už nemala.

"Spýtaj sa jej," ozval sa nesporne Marcus a z jeho hlasu sršala arogancia a nepriateľstvo. Tento raz ale namierené voči Faustovi. To bolo osviežujúce.

"Si v poriadku, Myra?" ozval sa niekde bližšie jeho hlas a ja som sa zaškľabila, no oči som neotvárala.

"Je mi super," zavrčala som a pohniezdila sa.

Uvedomila som si, že nemám rozbitú hlavu. A to by som mala, keby som dopadla na drevenú podlahu baru. Takže som na ňu nedopadla- niečo ma zastavilo. A to niečo ma teraz držalo.

"Cynická do posledného dychu?"

Ten hlas sa ozval tak blízko, že mi bolo jasné, kto ma to drží v náručí. Nikto iný ako Ilianin akože brat.

"Mohol by som sa na ňu pozrieť?" ozval sa opäť starší hlas a ja som ho vygenerovala ako onoho až príliš zanieteného pseudoveterinára.

Radšej som otvorila oči, aby si nemysleli, že vážne potrebujem veterinárnu prehliadku.

Stretla som sa s hlúčikom ľudí okolo seba. Iliana, Faust, nejaký chlap, nejaká ženská a napokon, celkom blízko, Marcus.

"Nedávaj ma veterinárovi," šepla som mu teatrálne vydesene, pretože iba on ma mohol počuť, keď hovorím tak ticho. Bol na to blízko. Fakt blízko.

Uchechtol sa a otočil sa k Iliane.

"Prines jej pohár vody. A vy ostatní tu nestojte. Z nedostatku vzduchu akurát tak opäť odpadne."

"Ja neodpadávam," zamračila som sa a snažila sa posadiť. Vyšlo to oveľa lepšie, ako som plánovala, ale stále som musela ostať opretá o Marcusa, ktorý kľačal na zemi, teraz už za mojím chrbtom. Marcus môže byť akokoľvek nepríjemný suchár, ale opiera sa oňho celkom dobre.

"To vidím," uchechtol sa opäť a ja som sa otočila na Fausta, ktorý sa zvrchu mračil. Nebolo to znepokojenie, dokonca ani strach (blbosť, ja viem). V jeho očiach bolo niečo úplne iné, no bohužiaľ opäť nečitateľné.

"Čo sa stalo?"

Iliana mi zatiaľ podala pohár vody a ja som ho bez okolkov prijala. Cítila som sa vlastne dobre- úplne prázdno.

"Vošli sme dovnútra a ty si náhle odpadla. Pri tom si vrazila doňho a on ťa chytil."

Faust kývol na Marcusa a pritom sa jeho tvár úplne vyprázdnila.

"Aké šľachetné, brat Marco," vrátila som Iliane pohár a skúsila sa postaviť. Išlo to ľahko- a to ma Marcus ani nepodopieral.

"Za málo," odsekol a tým to preňho haslo. Akonáhle som stála, vyskočil na nohy a zmizol za barom. Možno za to mohla i prezývka, ktorú som mu udelila.

Faust ma chytil za nadlaktie a zamieril so mnou k najbližšiemu stolu.

"Daj si pohov, Faust. Som v pohode."

"Omdlela si."

"Tak to je trochu prehnané. Ako dlho som bola mimo? Dve sekudny?"

"Vôbec ťa to neznepokojuje?"

"Práve sa snažím zachovať si aspoň nejakú dostojnosť."

"Chápem, ale aspoň by si sa mohla tváriť, že si odpadla kvôli slabosti," vyprázdnil tvár a oprel sa dozadu. Zamračila som sa naňho- niekedy je tak ťažké pochopiť, čo hovorí- no jeho oči šľahli niekam bokom za mňa a asi ho tam i niečo zaujalo, pretože jeho zamyslený, skúmavý pohľad sa na okamih úplne stratil.

Preto som sa mohla sústrediť na seba.

Ja neodpadávam. A za posledné tri dni sa mi to stalo už druhýkrát. A z toho istého dôvodu.

Energia, ktorá do mňa vrazila, bola energia premeny. A ten tlak bol celkom isto totožný s tým, ktorý ma trápil pred úplnkom. Navyše som na malú chvíľu opäť mala ten pocit nefunkčnosti, akoby mi niekto z obehu vyradil celý organizmus. Ešteže má Marcus také skvelé reflexy.

Čo to dočerta je?! Vlastne... bolo? To, čo na mňa zaútočilo pri vstupe do miestnosti, sa teraz úplne stratilo. Nič, prázdno. I to, čo z toho ostalo po premene, bolo preč.

Bola som prázdna ako nádoba. Cítila som, akoby mnou vial teplý vánok a chladivá voda, ktorá zo mňa odplavovala všetok neporiadok. Bol to priam euforický pocit.

"Smiem na chvíľku?" ozval sa naľavo odo mňa hlas, ktorý som poznala.

"Vy si s tou veterinárnou prehliadkou nedáte pokoj, že?" zaškľabila som sa, keď odrazu mnou prešiel zvlášty pocit. Akoby som ho už niekde videla, cítila, počula. Akoby to nebolo naše prvé stretnutie.

Pozrela som na Fausta, či aj on náhodou nezažíva niečo podobné, ale jeho chladná, neprístupná maska ma na okamih úplne šokovala. Tváril sa, akoby ho niekto práve smrteľne urazil. Jeho pohľad bol však stále tak tajomne skúmavý- a sledoval toho muža.

Muž mi venoval krivý úsmev, no vôbec mu nedorazil do očí.

"Vy teda vôbec nevyzeráte ako veterinár," zamračila som sa a ani sa nesnažila byť taktná. Jeho tvár bola tmavá, ale skôr ošľahaná vetrom a zarastená, než opálená. Husté strnisko mu pokrývalo polovicu tváre a tmavohnedé vlasy mal ostrihané na krátko. Jeho oblečenie vyzeralo, akoby sa celé dni túlal po horách a strašil deti- mal čierne ošúchané nohavice a hnedé, hrubé čižmy pod kolená. Mal na sebe béžovú košeľu a na nej tmavohnedú, kožennú vestu. Okolo krku mu svietil neladiaci, ošúchaný modrý kus látky, ktorý sa asi hral na šatku.

No toto všetko by som prekúsla a tvárila sa, že by som mu na kastráciu svojho psa vážne zverila. Ale tie oči... To neboli oči veterinára. Boli hnedé, ale tak hnedé, že vyzerali takmer čierne. Dúhovky mal väčšie, roztiahnutejšie a pohľad ostrý a prenikavý, ako pohľad zvieraťa.

Vyceril na mňa zuby v nepríjemnom úsmeve.

"Povedal som, že som niečo ako veterinár. Nie, že ním som."

"Takže sa vlastne živíte čím?"

"Chcete hádať?" prižmúril oči a dal si z krku dolu šatku.

S divným pocitom som to všetko sledovala a pocítila, ako sa vo mne prebudili vlčie inštintky. Zavrčať, pohrýzť, roztrhať.

Položil tú šatku predo mňa na stôl a keď som od nej odtrhla pohľad, jeho oči sa na mňa upreli tak silno, že som ich cítila až vzadu na hlave.

Na chvíľu mnou prešla vlna zlosti a nepokoja, ale opäť som sa nechala naplniť tou vodou, ktorá ma nechala prázdnu, čistú a nevinne priehľadnú.

Pozrela som na Fausta, ktorý moje pocity, zdá sa, nezdieľal. Jeho zrazu tmavooranžový pohľad sa zabodával do muža pri našom stole, ktorý sa na mňa stále tak divne škľabil.

"Hm... Podomový kúzelník? Čo ja viem, má z tej šatky vyskočiť králik alebo čo?" zamračila som sa na toho chlapa a začala sa báť, že je to nejaký psychopat.

Jeho pohľad sa náhle úplne zmenil. Oči sa stiahli, tvár sa nechápavo zamračila a úsmev zmizol.

Okamih na mňa hľadel, akoby stále na niečo čakal, no potom sa natiahol po svojej šatke a v rýchlosti si ju opäť uviazal okolo krku.

"Prepáčte, moja vina. Nebudem rušiť- len som chcel vedieť, či ste v poriadku."

"V dokonalom," odsekla som, nie práve príjemne, no on sa nad tým ani nepozastavil. Vrátil sa ku svojmu stolu za mojím chrbtom, vzal tmavohnedý, koženný kabát v štýle divoký západ a náhlivo zmizol z baru.

"To bol dobrý kretén," otočila som sa späť na Fausta a ten mi venoval nečitateľný pohľad tých tmavých očí.

Chcela som sa spýtať, čo sa stalo, že je taký rozrušený, keď odrazu sa pri našom stole zjavila známa postava.

"Vážne? Najskôr všetkých vyplašíš tým, že odpadneš len čo vstúpiš a teraz ešte aj vyháňaš zákazníkov?"

Uprela som oči na Marca a pokrčila ramenami.

"Prirodzený talent, nemôžem si pomôcť. A čo že si dnes taký zhovorčivý?"

"Odpadla si mi do náručia. Mám pocit, že nás to zblížilo."

"Nedúfaj," zatvárila som sa posmešne a on ma len prebehol tými svetlými, ortuťovými očami.

"Ako chceš. Dáte si niečo?"

"Ešte pohár vody."

"Aj mne," ozval sa Faust a jeho oči už boli také ako vždy- svetlé a ostré.

Marcus zmizol a my sme osameli.

*****

"Poznáš toho muža?" spýtala som sa, pretože ticho bolo už moc dlho.

"Ktorého?" zdvihol ku mne svoj prázny pohľad plný zdvorilého záujmu, ako sa to v jeho cenovej kategórii učia.

"Nehraj nechápavého. Toho pseudoveterinára."

"Nie. Ale nezdal sa byť veterinárom."

"Dosť si sa naňho mračil, tak ma napadlo, že ho poznáš."

"Nemračil som sa naňho. Iba ťa stále sledoval, tak som naopak sledoval ja jeho."

"Ozývajú sa v tebe ochraniteľké spôsoby?" uchechtla som sa a on mi venoval arogantný, skoro až nechápavý pohľad.

"Žiadne nemám."