Buchot na dvere ma zobudil z driemot. Bolo len niečo po deviatej, ale po predošlej noci som bola na pokraji síl.

Lupin na to mal iný názor, zdá sa.

Otvorila som síce s nechuťou, ale i zvedavo. Ak mám pravdu- a ja ju mám- isto mi bude chcieť vynadať, prečo som Blackovi povedala pravdu.

Riskovala som síce, že sa na mňa Black naserie- čo stopercentnte urobí- za to, že som jeho priateľa nechala v štychu. Ale za tie otázky, ktoré to vyvolá... Prečo Remus klamal? Prečo som ja povedala pravdu? Prečo som odrazu zmenila názor a nechala ho napospas? Urobil mi Lupin niečo, že som to urobila?

Menovaný vyzeral vážne na houby. Tvár mal bledú ako kosť a oči vpadnuté. Jeho zhrbený, utiahnutý postoj bol presne tým, čím býval po úplnkoch po minulé roky.

Keďže mal dlhý rukáv i tepláky, ťažko som mohla povedať niečo o modrinách či ranách, ale na hánkach rúk mal čerstvé škrabance.

"Chceš niečo?"

"Ani ty nevyzeráš dobre," zamračil sa a jeho oči skúmali ako moju tvár- teraz už bez make-upu, tak i moju doslova modro-zelenú ruku. Krátky rukáv, v ktorom som spala, nebol práve rany-zahaľujúci.

Ale aj tak si viem predstaviť lepší spôsob, ako začať rozhovor po predchádzajúcich hádkach, sexe a ignorácii. Dokonca i ja, fakt.

"To je ono?" zaškľabila som sa, no v jeho očiach mihla zlosť a nasadil odhodlaný, neosobný výraz.

"Chcem sa o niečom pozhovárať. Smiem ísť ďalej?"

"Nie. Tak čo chceš?"

Okamih na mňa hľadel a v jeho očiach som videla, že bojuje s túžbou odísť či vynadať mi. Ale asi to prekonal, pretože mierne povolil tlak v ramenách a sústredene mi pozrel do očí.

"Pozri, je mi fakt zle. Tebe to môže byť ukradnuté, to viem. Ale ani ty nevyzeráš dobre. Takže si to cítila tiež, mám pravdu?"

Takmer som chcela súhlasiť- pretože on tým vážne trpel- ale potom som sa zasekla. To by predsa bolo príliš ľahké.

"Neviem, o čom hovoríš."

"O tej bolesti ešte pred premenou. Ten tlak, ktorý sa objavil pred niekoľkými dňami a zmizol až rannou premenou. Ten hnev, nepokoj a neovládanie vlastných zmyslov tak, ako si bola zvyknutá... Musela si to cítiť."

Jasné, že by som pravú príčinu toho všetkého odhalila skôr, keby som spoupracovala. A takisto by sme si navzájom mohli vyliať srdiečko- čo on asi potreboval, pretože vyzeral tak krok od zhrútenia. Ale nemohla som si pomôcť.

"Začínaš blázniť. Vážne- dvakrát ti pomôžem a ty si úplne odvykneš od bežných úplnkov? To je žalostné."

Posmešný úškrn mi nevydržal dlho, pretože ma jeho ruky schmatli za ramená a on mnou zatriasol.

"Prestaň sa so mnou hrať, Myra! Nič si z tejto noci napamätám, neviem kde som bol a čo som robil, zobudil som sa uprostred ničoho- len dve hodiny mi trvalo, kým som sa dostal späť k hradu, pretože moje zmysli boli vypálené. Plus ma niekto takmer uvidel nahého predierať sa snehom, kým som našiel tvoju skrýšu a utiekol do hradu. Mohol som ho i zraniť, keby som sa k nemu vo vlčej podobe dostal bližšie. Možno som niekoho i skutočne zranil! Takže teraz ma bolia nielen rany, modriny a škrábance, ktoré vyzerajú, že som buď utekal so zavretými očami medzi stromami, alebo som sa s niekým pobil do krvy, ale taktiež mi hučí v hlave a nemôžem jesť. Nieto spať. Takže sa so mnou dočerta prestaň zahrávať!"

Jeho tvár konečne nabrala zdravší odtieň, ale hlasné oddychovanie
mi napovedalo, že ho to stálo nemalé úsilie a že to asi aj bolelo. Jeho prsty ma kŕčovito zvierali, ale pochybujem, že si to uvedomoval.

"Skončil si?" ozvala som sa do toho úprimného ticha ľadovo. Jeho šokovaný výraz vravel jasne, že to nečakal. Ruky mu bezvládne klesli k telu a on o krok ustúpil.

"Vážne si taká, ako všetci hovoria..." vydýchol a ja som potlačila hnev. Ten by to iba skazil.

"Ak už nemáš nič iné na srdci, môžeš ísť," dala som si záležať, aby sa mi hlas ani trochu nezachvel, no on iba stál. Stál a pozeral na mňa, oči plné šoku a sklamania a telo žalostne uvoľnené.

Okamih som naňho ešte hľadela a rozmýšľala nad tým, čo vravel, no potom som iba pokrčila ramenami a sledovaná jeho neveriacim pohľadom som zavrela dvere.

- - - X-tmas - - - X-tmas - - -

Klopanie sa ozvalo asi tak tridsať sekúnd potom, čo som si opäť ľahla.

Ten Lupin je ale otravný...

"Čo ešte?!" vyštekla som po otvorení. Jeho návšteva spred minúty ma nasrala, takže o ďalšiu som nestála.

"To nie je všetko," ozval sa zachmúrene. Aspoň sa prestal tváriť tak zmučene- asi zistil, že môj súcit si tým nezíska.

Iba som zdvihla obočie akože "ale nevrav" a založila ruky na hrudi.

Pravda, ešte je tu to, čo som odhadovala.

"Prečo si Blackovi povedala pravdu?" Zlatý chlapec.

"Prečo si mu ty klamal?" opáčila som chladne, hnev upokojený. Na tento rozhovor som sa príliš tešila, než aby som si ho teraz nechala pokaziť.

"Predstav si, že som nechcel zbytočné hádky a rozbroje. Sirius by nebol nadšený, keby zistil, že jeho nová najlepšia priateľka je taká mrcha."

"Ale prosím ťa! Za prvé, môžem ťa uistiť, že Sirius to vie, no i tak sa za mnou vždy vráti. A za druhé, vôbec ti nešlo o to. Je to ti ukradnuté. Iba si nechcel, aby to vyvolalo otázky."

Mala som pravdu a jeho oči to potvrdzovali. Tak veľmi by chcel reagovať, ale nemal ako. Toto bola slepá ulička a on sa z nej mohol dostať iba tak, že by sa prešmykol príliš blízko horúcej témy. Alebo sa mohol skrčiť v kúte a plakať.

"Hodláš Siriusovi povedať, čo sa stalo?" Jeho tvár sa zachmúrila prudkými obavami i hnevom a ja som sa zatvárila teatrálne na vážkach.

"Neviem, Lupin, mala by som? Mala by som mu povedať, že sme sa pohádali, že ty si bez príčiny vyletel a že si ma pretiahol pritlačenú o dvere?"

V jeho očiach sa zjavil tmavý, živočíšny nádych plný zlosti a ja som svoj provokačný výraz nezmenila. Kombinácia dobrá pre ďalší problém.

Ale vedela som, že Lupin nič neurobí. Pretože ho trápili výčitky svedomia- a to je to, čo si pri mne nemôžete dovoliť.

"Asi si to nechám pre seba," dodala som napokon a on musel zoskupiť veľa energie, aby bol schopný odpovede bez výbuchu.

"Tak potom prečo si mu neklamala? Tvrdil by som to isté, mala by si to ľahké. Vyhla by si sa otázkam, na ktoré asi nechceš odpovedať.
Proste si mala klamať."

"Stačí, že si klamal ty, milý Lupin. A navyše- to nie ja, ale ty budeš musieť vysvetľovať."

Akoby vo svojej vani objavil mŕtvolu ponorenú v krvi- presne tak sa tváril, keď som mu druhý raz za posledných päť minúť zatvárala dvere pred nosom.

Vravela som- tento rozhovor bol fakt prča.

- - - X-tmas - - - X-tmas - - -

Sobotňajší výber oblečenia bol ťažký i pre človeka, ako som ja. Nechápte ma zle- nešlo o to, že by som chcela vyzerať úžasne, či nebodaj sa páčiť Faustovi- i keď fakt, že je to v podstate naša prvá spoločná akcia si zaslúži niečo extra.

Proste vonku bola kosa. Teplota- studenosť- už presiahla desať pod nulou a nechcem vedieť, ako hlboko si ešte dovolila klesnúť.

Bolo ťažké na seba nahromadiť toľko kusov oblečenia, aby to aj nejak vyzeralo. Aspoň to som pre Fausta chcela urobiť.

Zišla som schody a našla ho okamžite. Stál bokom od rozrušeného davu sliepok a kohútov a tváril sa rovnako neprístupne ako vždy. Jeho oči boli ako oranžové zrkadlá- nič sa nemohlo dostať von, všetko ostávalo skryté v jeho mysli. Mal na sebe čierny kabát do polovice stehien v páse stiahnutý páskom. Jeho štíhlosť tak vynikla v pozadí s toľkými spolužiakmi napasovanými v neforemných teplých bundách. Okolo krku mal béžový šál a tvár mal od chladu belšiu.

Vyzeral tajomne a pôvabne.

"Kedy sa to tu už konečne pohne?" spýtala som sa namiesto pozdravu a oprela sa vedľa neho o múr. Ten bol rovnako studený ako všetko ostatné a tak som sa zase narovnala, urovnajúc si modré rukavice a obyčajnú čapicu. Faust si ma premeral a typicky ničnehovoriac sa usmial.

"Asi čakajú, kým polovica zmrzne."

"Ja som vždy hovorila, že ak sa chcú zbaviť niektorých študentov, obyčajná hladomorňa by to spravila. A napokon- je to hrad. Nejaká tu snáď bude."

"Mám rád tvoje nápady. Narozdiel od ostatných máš starý dobrý pohľad na problémy."

Blahosklonne som sa usmiala a zdvila ruky v geste štedrosti.

"Som stará škola."

- - - X-tmas - - - X-tmas - - -

"Plačúce slnko? Vážne?" zdvihla som obočie a striedavo pozerala naňho a na drevenú dosku s plačúcim žltooranžovým slnkom v strede.

"Chceš ísť radšej k Trom metlám? A navyše som tu ešte nebol, ty áno?"

"Mala som tú česť."

"Tak poďme, než sa z nás stanú sochy do zbierky ľadovej kráľovnej."

"Ty by si bol náhodou veľmi pekná socha," uškrnula som sa a zamierila k vchodovým dverám do baru.

Nevidela som, ako sa tvári, ale jeho uchechtnutie mi napovedalo, že som ho tou poznámkou neurazila. Skôr naopak.

Otvorila som dvere a otočila sa k nemu skôr, než som vošla.

"Buď pripravený na svojskú obsluhu," varovala som ho pobavene a otočku do miestnosti vykonala i s krokom dovnútra. V tom sa ale stalo niekoľko vecí naraz.

Udrela do mňa silná vlna energie, po ktorej sa mi roztriasli i kolená.

Telo mi pokryla zmršťujúca sa vrstva.

Pocítila som náraz do ramena.

Niekto sykol hlbokú nadávku.

Nejaký muž sa prudko nadýchol.

Pred očami sa mi zotmelo a stratila som vedomie.