Prešli asi dve hodiny, kým som mohla úprimne povedať, že to zvládam. Nešlo o jednu z najhorších bolestí v mojom živote, ale isto nebola práve príjemná. To však nebolo to hlavné- ako členka spolku nepadaviek sa vážne nebudem rozplývať nad tým, že mi mäso skoro zdrhlo z kostí- ale skôr ma trápil onen tlak. Premena na mňa- čo je narcistické, upravujem to "na všetkých vlkodlakov"- pôsobí energiou, ktorá behá po koži a spôsobuje nepríjemný pocit, že človek nie je v správnej koži. Občas to vie pekne znepríjemniť život- ale tento tlak bol niečo nové. To nebola len cudzi koža- to bolo skurvene maličké oblečenie 5 ročnej sestričky, v ktorom i pokožka mala pocit, že sa udusí. A keď už by sa človek zmieril s podobným nechutenstvom- ani premena to nenapravila. Zmiernila, to hej, ale akoby som sestričkine šatičky vymenila za latexový kostým.

Čo mi naozaj pomohlo, boli tie dve hodiny úteku od Rokfortu. Možno si to iba namýšľam, možno som si potrebovala prečistiť hlavu, no čím ďalej som od toho prekliateho hradu bola, tým ľahšie sa mi dýchalo. A rovnako i mojej pokožke- ktorá už začínala písať sťažnosti.

Zastala som a dychčiac sa zvalila do snehu. Bolo mi horúco a v pľúcach ma pálilo, ale tlak ustal. Keby som bola viac v pohode, možno by som vedela povedať či úplne zmizol- ale nebola som.

Nepomahála ani zbesilá perióda láb narážajúcich do snehu. Prenasledoval ma po celý čas a i keď bol pomalší- no proste som dobrá- z dosahu ma nestratil. A určite by ma zavetril, i keby som ho obehla o kilometre.

No ja som ho neobehla. Nechcelo sa mi a navyše som mala dosť vlastných starostí, ako sa starať oňho. Asi musím poupraviť svoju teóriu, že je to kvôli nemu, pretože od neho som sa nezvdialila, a i tak to bolo v poho.

Napadla ma bláznivá myšlienka a rozmýšľajúc o nej som sa postavila a otriasla sa od snehu. Žeby Rokfort nahodil špeciálne opatrenia proti vlkodlakom? V knihe študentov zapísaná ako vlkodlak nie som, ale nikdy som nijak zvlášť nerozmýšľala nad tým, či by ma kvôli takej "maličkosti" vyhodili. Pravdepodobne áno. Ale takéto opatrenie je pre Rokfort neprirodzené.

Uznajte- tá škola pôsobí priam pacifisticky. Jasné, má miestnosti, ktoré vás nenávidia, brnenia, ktoré vám ubližujú a strašidlá, ktoré robia vyššie zmienené a ešte vás aj ponižujú a okrádajú... Ale inak je to veľmi mierumilovná škola. Verím, že keby naozaj chcela- alebo prestaňme s perzonifikáciou- keby Dumbledore chcel odhaliť vlkodlačích študentov (a že ich tam moc nie je), isto by si našiel lepší spôsob.

Lupin dobehol na 20 krokov, ale to už som stála a zavrčala naňho. Zavrčal mi späť a pristúpil o tri kroky.

Stoj! ani som sa nemusela snažiť byť prísna. Jeho prítomnosť ma vyslovene vyrušovala- od Lupina sa od istej doby snažím dištancovať- čo samozrejme nie je ukážkou hanby ani citlivosti.

On však vrčal ďalej, plus začal podivne kňúkať. Teda, zažila som už nemálo úplnkov- ale také debilné kňúkanie sa len tak nevidí.

Čo si budeme hovoriť, moje príkazy mal absolútne v p... na háku.

Okrem vnútorného nepokoja ma okamžite ovládol i iný pocit. Nebudem až taká nepresná, ak poviem, že išlo o strach. Pretože ma nepočúval. Jeho správanie bolo agresívne. Jeho výraz rozzúrený. A navyše ma neznášal.

Tak to je pekné, fakt.

*****

Lupin, dočerta, zastav sa a vypadni! moje vnútro kričalo na plné gule, ale on pokračoval v pomalom, výhražnom približovaní sa ku mne. Jeho čierne očká ma prebodávali, vycerené zuby dávali najavo onen vznešený zámer roztrhať ma a telo mal strnulé z pociťovanej nenávisti.

Ku mne, ako k nadradenému jedincovi, by si nemal dovoliť cítiť nenávisť. No teraz ju cítil- a rovnako dobre ma i nepočúval, čo trochu sťažovalo komunikáciu.

Konečne zastal, ale fandiť svojim vodcovským schopnostiam som nemohla. Proste dorazil do vhodnej vzdialenosti- dostatok na útok i na útek.

Zatla som telo, no čo viac- zatla som i zuby a z hrdla vydolovala najhrubšie vrčanie, aké to dalo. Bolo až desivé, akých zvukov som schopná- ale po tých rokoch mi to prišlo iba trochu divné.

Lupin sa prikrčil, skôr podvedome ako vedome, napriek tomu, že jeho oči vyjadrovali snahu nekrčiť sa. Ale zákony prírody sú zákony prírody a ani tento blbec nebol vyššie ako ona. Proste som bola nad ním- hierarchicky i intelektuálne.

Spravila som dva výstražné kroky dopredu a on o jeden cúvol. Lepšie ako nič- ale viac by sa
mi páčilo, keby sa dal na útek.

Spravila som ďalší krok, pri čom tento raz iba trhlo jeho telom, no inak sa ovládol. Vydala som niečo medzi štekotom a zavytím a on opäť zakňúkal.

Mohol by sa naučiť normálne vyť, vážne.

Vykašľala som sa na nejaké poľudštené slovné signály a spoľahla sa iba na vlka vo mne. Schyľovalo sa k bitke, no vysielala som k nemu toľko nadradenosti, toľko tých alfa somarín, že ustúpil o tri kroky. Čo bolo presne to, čo som potrebovala- vykročila som jeho smerom, pomaly a nebezpečne a on opäť začal cúvať. Vrčal ako blázon a telom mu trhalo v chvíľkových túžbach po mne skočiť, ale inak bolo vidno, že som stále nad ním.

Napokon som zastala, pretože náš odstup sa jeho zbesilým cúvaním o dosť zväčšil. Opäť sme stáli asi tak na 20 krokov, takže mi postačilo vrčanie a brechot.

Jeho vrčanie ustalo, takže mi tie vycerené zuby až tak nevadili. Akoby niekto vypol zvuk na vrčiaceho vlkodlaka- tento sa iba chrumkavo tváril.

Otočila som sa a opäť sa rozbehla lesom. Blížili sme sa totiž k momentu, kedy ho budem mať opäť na starosti. A to sa mi nechcelo.

*****

Stále sa držal neďaleko, ale pud sebazáchovy ho nepusil bližšie. To mi dokonale vyhovovalo.

Na návrat k hradu som si nechala niečo viac ako dve hodiny. V jeden okamih noci- niečo po jednej ráno- som bola fakt ďaleko, no zacítila som obidlia a tak som to stočila doľava a pohybovala sa iba v kruhu- Lupina vezniac medzi sebou a Rokfortom- pomaly sa približujúc k hradu. Tak či tak- k hradu som mala dlhú cestu.

S čím som ale tak nejak nepočítala, bola bolesť, ktorá sa dostavila pri stretnutí s blízkym okolím hradu. Cez noc som na ňu zabudla- zíde z očí, zíde s mysli. Skúste si spomenúť na bolesť- isto to nie je také zlé, aké to bolo v okamihu stretu. Rovnako i táto bolesť a tento tlak neboli zas až také strašné.

Až na to, že skutočne boli. Ešte horšie.

*****

Nemala som ani čas lámať si hlavu s faktom, že v lese je človek. Muž. Čarodejník.

No bol ďaleko- a premena blízko. Zrýchlila som a nevnímala vystreľovanie bolesti do chrbtice, kŕčov do svalov a šľahanie konárov do tváre. Spoliehala som sa na hrubú kožu a srsť, že ma ochráni pred väčšinou škrábancou a modrín.

Niečo mi hovorí, že zajtra budem vyzerať ako maliarska paleta.

Premena ma zastihla v behu- ani som v tom tlaku nedokázala rozpoznať jej presný okamih- a to bolo to najhoršie, čo sa mi mohlo stať.

Tvrdo som dopadla na zem a z hrdla sa mi vydal takmer ľudský ston bolesti. Zahmlilo sa mi pred očami, pretože nápor energie bol prisilný- a hlava mi hučala. Nehovoriac o kostiach, ktoré sa lámali a srsti, ktorá sa trhala na úkor novej, ľudskej kože.

Nie, tak drastické to byť rozhodne nemalo. No nemala som moc času o tom polemizovať, pretože mdloby ma prestali obchádzať a zmocnili sa ma.

Posledné, čo som si z vlčieho tela zapamätala, bol pach človeka asi dvesto metrov odo mňa.

*****

Oči ma štípali, keď som sa sústredila na svet okolo seba. Bola to iba chvíľka od premeny- takže som nemohla byť mimo viac ako pár sekúnd, nanajvýš minútu- no aj tak, ja neodpadávam. Nikdy.

Postavila som sa a prekvapene ostala stáť. Bolesť i tlak boli preč. Zmysly mi začali fungovať bez toho tienidla a napriek dolámanému telu som bola v poriadku.

Spomenula som si na fakt, že v lese nie som sama a tak som čo najrýchlejšie vykročila k svojej skrýši. Nemám záujem o to, aby ma niekto videl nahú behať po lese. Vyvolalo by to zbytočné otázky a mám pocit, že odpovede na ne by boli jedna horšia ako tá druhá.

Takmer s úľavou som sa obliekla a v ruke stisla prútik. Niežeby mi mal nejak reálne pomôcť, ale aspoň som mala dobrý pocit z toho, že ak to niekto skutočne robí naschval, môžem ho poslať pod zem obyčajnou Avadou.

Cestou do hradu podvodnou chodbou ma vôbec netrápil fakt, že Lupin ostal v lese a ja neviem, ako je na tom on. Ja mám svoje ľudské myšlienky, takže mám do istej miery i ľudské inštinkty. Viem, čo je dobré a čo je zlé. A čo ma bude bolieť. Ale Lupin to nevie. Je možné, že teraz niekde leží dolámaný v lese.

Vystúpila som blízko Slizolinu a odfrkla si. Nuž čo- nemal ma nasrať.

*****

Horúca sprcha a nasledujúci rituál so zrkadlom mi potvrdil, čo som si už skoršie myslela. Vyzerám vážne ako idiot.

V tvári to napokon nie je tak zlé- vynechajúc škrabanec na pravom spánku, ktorý bude s trochou elixíru a make-upu (zajtra) skoro až neviditeľný- ale telo to schytalo plným zásobníkom.

Pravú ruku som mala celú modrú a iba elixír proti bolesti mi dovolil s ňou nejak viac hýbať. A chodidlá? Akoby sa mi spretrhali svaly v nich. A na ľavom boku som mala modrinu ako Jupiter. Asi od toho zapotácania sa a s ním spojeného vrazenia do stromu.

Starstlivo som sa upravila a použila elixír proti bolesti i kde tu kúzlo na zahojenie menších raniek. To na tej hlave ma pekne sralo- obzvlášť pri pohľade do zrkadla- no najmä to znamenalo, že si musím dávať pozor na pohyby hlavou. Žiadne zbesilé hádzanie vlasmi- takže vy, čo na to čakáte, môžete ísť domov.

A potom by ma nemusela tak mučiť pravá ruka.

Prvú hodinu som, ako inak, nestihla, a na druhú som dobehla len tak tak. Niežeby to niekoho zaujímalo. Až na veštení, keď si Snape a Faust prisadli, som zistila, aká je moja (ne)popularita fajn vec.

"Zaspala si?"

"Áno," odvetila som Faustovi a snažila sa ho hlasom odradiť od rozhovoru. Dialóg s ním ma niekedy vyčerpáva. Takmer vždy, ak v ňom ide o mňa- a to teraz pôjde.

Škoda, že Faust sa nenechá odradiť tak ľahko.

"A v zhone si spadla z postele?"

"Vlastne opäť áno," nenechala som sa vyvisť z miery ani sa neotočila preč. Chce vidieť bojové zranenia? Nech sa pozerá.

"Dala si si nejaký elixír na rýchle zahojenie?" jeho tón bol tak blízko starostlivému, že som dôvod takej otázky neriešila. Iba som prikývla, zatiaľ čo očami skúmal moju pravú sluchu.

Jeho výraz sa v ten moment ale zmenil na skúmavý a zvedavý, no hlavne nadradený. Prečo ma vždy dostane tam, kde ma chce mať?

"Tak potom si sa musela zraniť naozaj poriadne. Ak aj po elixíre tvoja tvár vyzerá takto, nechcem vedieť, ako vyzerala pred tým. Alebo máš i iné zranenia, ktoré oslabili účinok elixíru?"

Zamrkala som a na spamätanie sa z toho útoku padla sekunda. Ako to, dočerta, robí, že ma vždy prevezie?

"Bol to slabý elixír, pretože to nie je až také strašné. A potom- moja tvár vôbec nevyzerá tak desne, ako ju opisuješ," zamračila som sa. Nevyzerá a nikto by ma nepresvedčil o opaku- ale Faust dokázal pôsobiť tak sebaisto, že bolo ťažké o ňom pochybovať. Slabšie povahy by pokojne nahovoril i na to, že sú neviditeľné a zajtra zomrú.

"Možno nie. A možno mám pravdu."

"A možno by si sa mal prestať starať do cudzích vecí. Pretože ten škrabanec takmer nevidno."

"Aký škrabanec?" natočil sa k nám Snape a my sme naňho obaja ostali pozerať, akoby rušil.

V podstate ale vážne rušil. Čo vôbec nevadilo, pretože mi dával za pravdu.

"Vidíš?" otočila som sa späť k Faustovi s triumfálnym výrazom, no jeho oči sa iba usmiali a potom mi už nevenoval pozornosť.

To všetko by bolo ok, keby tým pohľadom nedával najavo, že pred ním i tak nič neutajím.

*****

Lupin sa celý deň neukázal, takže navečer som si už začínala myslieť, že je skutočne niekde mŕtvy v lese.

Sranda, ale bolo mi to srdečne jedno. Krásny pocit.

Niekomu inému to ale jedno nebolo. Aspoň som tak pochopila Blacka, ktorý ma zastavil hneď pri vstupe do jedálne. "Môžeš na moment?"

Pozrela som naňho a potom spýtavo na Fausta. Ten len zdvihol obočie a Blacka si premeral, akoby jemu za také niečo nestál, ale rozhodnúť som sa mala sama.

Vzdychla som a pokrčila jeho smerom ramenami. Venoval mi krátky úsmev "vedel som to" a odišiel si sadnúť.

"Len nehovor, že ti mám ísť pomôcť hľadať Lupina do lesa."

"Prečo by mal byť Remus v lese?"

"Ak je na hrade, čo po mne chceš?"

"Spýtať sa, čo sa stalo, že je na tom tak zle. Čo sa dá povedať i o tebe- vy ste sa snáď pobili? Alebo vás napadlo stádo kentaurov? Meteority?"

"Neviem ako Lupin, ale ja som v pohode. Pár modrín, škrabanec na spánku. Nič nezvyčajné."

"Akože "neviem ako Lupin"? Veď to ty si s ním bola celú noc."

"To povedal Lupin?"

"Nie, pani Norrisová... Samozrejme, že Remus."

Zasekla som sa a prekvapene na Blacka ostala hľadieť. Tak to je zaujímavé. Dôvod, prečo Lupin tvrdí, že i tento úplnok trávil so mnou, je priam veľmi zajímavý. Ale svoj tip mám- s vysokou pravdepodobnosťou úspechu.

Takže by som to nebola ja, keby som Lupinovi tú jeho hru neskazila.

"Máš chybné info, Black. Včera som išla sama- a Lupina som v noci takmer ani nevidela."

To ho ohromilo natoľko, že nič iné som z neho nedostala. Takže som si iba pekne prisadla k Faustovi a zamyslela sa nad Lupinom.

Ak mám pravdu, tak som mu pekne zmrvila plány.