Faust ku mne zdvihol pohľad a niečo sa spýtal. Prerušila som svoj neprítomný pohľad do ohňa a zamerala sa na jeho tvár.

"Hm?" zamračila som sa, pretože ani s vypätím všetkých zmyslov som si nevedela vybaviť, čo sa pýtal. Nejak sa posledný týždeň neviem udržať v priemernom sústredení- obchádzal ma nepokoj a akoby do mňa niečo tlačilo. Mohlo to byť spôsobené premenou, ale "chutilo" to inak. Ale zajtra je úplnok- čo je iba jeden z mnohých problémov na mojom zozname.

"Rokvill. Sobota. Poslednýkrát pred Vianocami. Ty plus kto?"

"Nevieš rozprávať vo vetách?" vykrivila som pery, pretože som ho stále nechápala.

Jeho tvár zľadovatela, ale takým tým rezignovano-pohoršeným spôsobom, ktorý bol skôr dôkazom toho, že mu vadím ako toho, že si o mne myslí len to najhoršie.

Na Fausta človek potrebuje príručku, ale po chvíli tie jeho pohľady začnú dávať zmysel. Alebo aspoň niektoré- na diplom ohľadne jeho osoby sa necítim.

"S kým ideš popozajtra do Rokvillu?" vyslovil pomaly, no monotónne.

"Hm?" tentokrát som sa zamračila nad jeho otázkou.

"Dočerta, Courterová, chceš to nakresliť?" vyštekol a ja som sa pobavene zaškľabila.

"Buď taký láskavý," zatvárila som sa skoro až nemohúco a on len arogantne pokrútil hlavou.

"Niekedy sa čudujem sám sebe, prečo s tebou strácam čas."

"Pretože ho máš príliš mnoho a priateľov príliš málo."

"Touché," zvlnil pery v sebaistom úškrne. Daroval mi chvíľku užívať si svojich 15 sekúnd slávy z toho, že som ho dala dole a potom preložil nohu cez nohu- takým tým nadradeným spôsobom, ktorý v jeho podaní nepôsobil žensky, ale skôr nebezpečne.

"Odpovieš už na moju otázku?"

"A vysvetlíš mi najskôr, prečo sa ma pýtať takú hlúposť?"

"Čo je na tom hlúpe?" zdvihol obočie, takmer až urazene a ja som pokrútila hlavou.

"Fakt, že ti vždy bolo jedno, s kým tam chodím. Rokvillu sa vyhýbaš ako čert svätenej vode a aj keď tam už ideš, väčšinou ho stráviš sám bohviekde."

"Predstav si, že tento raz tam chcem ísť i ja. No najlepšie nie sám."

Okamih som naňho hľadela a uvažovala nad tou zmenou- Faust nie je typ človeka, ktorý mení zvyky či postoje. Ak raz zaujme nejaký postoj, ani stádo s ním nepohne. Ak má na niečo názor, nezmení ho. A ak raz niečo nerobí, nezačne to robiť. Aspoň nie len tak.

Jeho pohľad bol tajomnejší ako inokedy a tak som ani pri najlepšej vôli nedokázala uhádnuť, čo ten lesk v jeho očiach znamenal.

No potom mi došla snáď ešte viac zaujímavá skutočnosť.

"Chceš tam ísť so mnou?"

"Opäť raz si zapojila mozgové bunky? To mám šťastie."

"Je ti jasné, že po tomto si môžeš ísť tak maximálne trhnúť nohou?"

"Urazená?" podivil sa, ale niežeby ho to skutočne zaujímalo. Faustovi bolo srdečne jedno, či ma urazil.

"Zvykla som si, že náklonnosť dávaš čudne najavo," venovala som mu sebavedomý pohľad, čo mi oplatil zúžením očí na takmer desivý výraz. No ani nie tak desivý, ako tajomný.

Oči mu stmavli a cez úzku štrbinu viečok vyzerali takmer ako oheň.

Po chrbte mi prešla husia koža a prehtla som nasucho. Nie zo strachu- nedesil ma, aspoň nie viac ako obvykle- ale prehĺbil vo mne ten pocit nepokoja, bezradnosti. Takmer až zlosti.

"Nápodobne," opäť sa uvoľnil, no mňa strnulosť neprešla.

Ešte pred sekudnou by som prisahala, že ten pohľad nebol iba obyčajným prísnym schladením, ale že vo mne skutočne, fyzicky i psychicky, vyvolal pocity, ktoré som popísala. No teraz, keď bol ten pohľad preč, akoby som si iba niečo namýšľala.

"Vážne so mnou chceš ísť do Rokvillu?"

"Nevidím na tom nič také neuveriteľné. Ako si sama povedala- priateľov príliš mnoho nemám. A sám ísť nechcem."

"Máš niečo za lubom?"

"Práve teraz si dospela k hranici, u ktorej ma začínaš urážať."

Hľadela som do jeho očí a napriek pocitu, že to nemyslí vážne, jeho oči vraveli niečo iné. Výraz tváre sa mu nezmenil, ale ako to už u Fausta býva, i oranžová ostrosť jeho očí stačila na to, aby sa mi vnútro skrútilo. Akoby sa neviditeľná vrstva na mojej pokožke zmrskla a tým vyvolávala tlak na moje telo.

Pokrčila som ramenami a opäť sa zahľadela do ohňa.

*****

Veľmi ťažko sa mi prežilo nasledujúci deň. Energia premeny bola výrazná natoľko, že ma stálo nemálo úsilia chovať sa normálne. Pri večeri som takmer zožrala celý stôl (doslova) a známky agresie spôsobili, že mám domácu úlohu navyše. Čo vôbec nie je moja vina- vážne by sa Trelawneyová aspoň občas mohla chovať ako normálny človek a nie ako blázon.

Ale že mi dá úlohu navyše- všeobecne povedané trest- nečakal asi nikto.

Hodinu do večera som strávila v izbe v posteli s pevne stisnutými viečkami a nahlas dýchajúc.

Obchádzala ma horúčava a prisahal by som, že kosti i svaly v tele sa mi triasli v intervaloch podobných pôrodným bolestiam.

Podobnú bolesť som pred premenou prežila iba jediný raz v živote- síce trvala dlhšie a bola ešte o niečo horšia, ale predsa- a to v šiestich rokoch, pred mojou prvou premenou.

Hodinky sa priblížili k osudnej hodine, tak som sa vyštverala z postele a siahla po prútiku a teplom kabáte. Vonku začala by mimoriadna kosa a ani sneh nenasvedčoval tomu, že by mi malo byť teplo.

Vyšla som z izby a zamierila von, i keď ku každému kroku som sa musela vyslovene nútiť. Bolesť, nepokoj i hnev mi dokonca bránili myslieť na to, ako veľmi je to zvláštne, povedala by som až nebezpečné. A rovnako mi zabránili myslieť na ďalší problém v mojej nemalej kolekcii.

Lupina som ostro zacítila chodbu za mnou a takmer vyštekla na znak varovania. Iba zvyšky zdravého (=ľudského) rozumu ma donútili zrýchliť a nie sa otočiť a pustiť sa doňho- až taká veľká bola moja zlosť.

Zbehla som schody až úplne dole a čoraz viac zrýchľovala v chodbe pod jazerom.

K dutému stromu som takmer až došprintovala, zhodila zo seba kabát, oblečenie, čižmy i ponožky a odlažila som svoj prútik.

Vonku bola nula, a ja som preda necítila chlad. Naopak- telo mi spaľovala neznesiteľná horúčka a pochytila ma triaška. Klesla som na kolená a zabudla na to, že som príliš blízko Rokfortu. Z hrdla sa mi vydralo vrčanie, ktoré sa spájalo s kašľom a v okamihu, keď moje telo začalo strácať ľudskú podobu, moje ľudské hlasivky vydali vlčí rev.

*****

Predné nohy mi vypovedali spoluprácu, takže som ňufák mala zaborený v snehu, keď som sa snažila prejsť pár krokov. Štípal ma v nose, kde sa menil na vodu a takmer ma dusil, ako som sa snažila vyrovnať stratu vzduchu z premeny pľúc.

Napokon som to vzdala a klesla do snehu celá. Prevalila som sa na bok a podvihla hlavu aspoň natoľko, aby som mohla prijať chladný večerný vzduch a aby som upokojila splašené srdce.

Hnev, bolesť i tlak energie na telo zmizli. No ten nepokoj, narúšanie správného fungovania mojich zmyslom pretrvalo.

Opäť som sa skúsila postaviť a na veľkú radosť zistila, že sa mi to podarilo. Pri prvých krokoch som síce vrazila bokom do stromu pri strate balancu, no po chvíli som bola schopná i pomalého klusu.

Napriek faktu, že som Lupina cítila iba nejakých 100 metrov od seba, vydala som sa opačným smerom. Neviem, čo spôsobilo onu bolesť i tlak, ale podľa mňa to má niečo s ním. Takže som nemala náladu na to sa s ním celú noc premávať po lese- zvlášť potom, čo mi urobil.

Možno za to môže iba moja povaha, možno moja zlosť a možno sa do tohto môjho rozhodnutia primiešali i pocity z posledných pár hodín- ale na Lupina som sa vykašľala.