Ďalší milý extrém v mojom živote. Niežeby ma to odkúrilo do nemoty (možno to má niečo spoločné s mojimi sklonmi k sociopatii), ale i tak mi to stále vŕtalo hlavou. I deň potom.

Čo však prišlo AŽ deň potom (okrem svalovice), bolo uvedomenie si jednej veci- spala som s Lupinom. Jasné, techicky sme nespali, ale všetci vieme, ako to myslím. Konečne, už, predsa či dokonca- akokoľvek chcete.

Alebo ešte technicky správenejšie- Lupin so mnou vyjebal až na povalu. Čo som sa snažila ešte vyjadriť bez vulgarizmov. Holt, niekedy je jeden vulgarizmus viac ako tisíce iných slov. Najmä, ak sama podstata toho, čo vyjadruje, je taká škaredá, ako v tomto prípade je.

Bola som príliš naivná, keď som predpokladala, že sex na našom nepriateľskom rozpoložení niečo zmení?

Očividne áno. Pretože spätne- a naozaj to musí byť až spätne, pretože priamo v danom okamihu mi to bohvieako nepálilo- si uvedomujem, že jeho slová i správanie nesvedčili o nehynúcej láske. A ak sex nie je vyvolaný nehynúcou láskou, ale naopak zlosťou, napätím a túžbou potupiť toho druhého, na vznik najlepšieho priateľstva to nevidím.

Použil ma, odhodil ma. No čo je na tom najhoršie- obrátil celú hru proti mne. A to ma na tom i najviac sere (toť sklony k narcizmu).

Chcela som mu dokázať, ako veľmi mi na ňom nezáleží? Chcela som ho zraniť tým, že budem s iným- s jeho najlepším priateľom?

Gratulujem, pán Lupin, dokázali ste ma vyviesť z omylu- to on ukázal mne, že som mu súca iba na ukojenie zvieracej túžby a že mu nestojím ani za to, aby mi po vykonaní skorej zmieneného pomohol vstať.

Keď už sme u toho... Povedzme, že s tým zvieraťom to nie je len metafora. Niečo mi nehralo už vtedy- kto si všimol?- no spätne- opäť až spätne- mi to bije do očí. Vrčal, ovoniaval ma, jeho oči boli ako oči vlka, bol silný, rýchly a zlostný. Energia zvieraťa v ňom do mňa narážala v tvrdých ranách.

Zahla som k Slizolinu, keď môj pohľad upútal muž. Sotva som ho zazrela, pretože zahol za ďalší roh, no bola som si celkom istá, že som ho tu ešte nevidela. Bol dospelý a statný, no to bolo všetko, čo som mohla usúdiť. Ešte chvíľu som hľadela na roh, za ktorým sa stratil, akoby sa mal znova objaviť, ak budem vytrvalá.

"Ideš za mnou?" vynoril sa pri mne zrazu Faust a ja som nadskočila.

"Nepozorná?" zdvihol obočie, zvláštne si ma premeriavajúc. Prižmúril oči a snáď by sa i niečo spýtal, ale skočila som mu do reči.

"Nie, iba zamyslená."

"Niečo dôležité?"

"Hovadina."

*****

"S Lupinom som nadobro skončila," oznámila som Faustovi, hneď ako sme to zaparkovali v slizolinskej spoločenskej miestnosti. Do našej sa mi nechcelo- čo neznamená, že sa niekomu vyhýbam, pretože sa nikomu nevyhýbam- a knižnica už mi začína liezť na nervy. Slizolin na tom nebol s bodmi v kategórii Sympatie o moc lepšie, ale tak... Raz za čas- môže byť.

"Ale nehovor," nevyzeral, že by mi veril, a jeho posmešne zaoblený tón tomu tiež príliš nenasvedčoval.

Čo je na tom také divné? Proste už ho mám po krk.

"Prestaň. Ak ťa to nezaujíma, tak fajn, ale možno si to chcel vedieť."

Nesnažila som sa byť milá, pretože som sa milo necítila. Cítila som sa úplne ako kretén a to je pocit na dve veci. Možno na štyri (ak je môj slovník hrozných nadávok tak veľký).

Nebola som nijak zvlášť ublížená (i keď trochu hej) a ani som nemala depresiu. No tak som sa vyspala s Lupinom- v danú chvíľu som to i tak chcela, takže plakať nebudem. Ale to nič nemenilo na tom, že som bola nasraná, vytočená a zlostná pri pomyslení na to, že sa niečo nestalo podľa mojich prestáv. Nie v zmysle "bože som namyslená egocentrička a vládnem svetu", ale v zmysle "kurva tak keď už ma mohol použiť, aspoň mi mohol pomôcť vstať".

Proste som mala chuť mu za to vraziť poriadnu facku a pridať zo dve Crucia. Aby videl, že ja nie som rohožka, o ktorú si otrie nohy, keď to potrebuje.

A už by som sa mohla prestať prirovnávať k rohožke. Vážne.

Každopádne, Faust asi pochopil, že nemám náladu na jeho arogantné chovanie, pretože jeho tvár sa opäť arogantne uvoľnila (niektorý sa o arogantný výraz musia snažiť- to Faust sa musí snažiť, aby ho nemal). Okamih ma jeho oči preskúmavali a byť o kúštek paranoidnejšia, verím tomu, že vidí i to, čo sa mne a Lupinovi prihodilo.

Obočie sa mu zachvelo, akoby i skutočne niečo vycítil (tým momentom som ho prestala mať rada), no potom pokrútil hlavou.

"Chcel. Končíš s Lupinom. Smiem vedieť prečo?"

"Proste preto. Už sa viac nechcem zaoberať niekým, kto mi za to vlastne nestojí."

V jeho dnes pomerne matných očiach sa objavil onen známy lesk a pichľavá oranžová nabrala sýtejší odtieň.

"Niečo sa stalo, že?" I keby som chcela, nedokázala by som uhnúť jeho pohľadu, až tak uhrančivý bol.

"Nič," povedala som so všetkou zášťou, ktorú som v sebe mala a jeho tvár sa stiahla v zamyslení, ak nie až v zlosti.

"Urobil ti niečo?" prižmúril oči a nebyť to Faust, pomyslím si, že pri kladnej odpovedi by mu išiel nakopať zadok.

Za skúšku nič nedám, nie?

"Nič," zopakovala som nepríjemnejšie, než bolo plánované. Dokonale som mohla vidieť, ako to iba rozbúrilo jeho zvedavosť a tak som sa to snažila nejak zachrániť. Odpútať ho od pravého dôvodu.

"Proste ten plán nefunguje." Čo nie je tak úplne pravda, ale budiš. Akurát Lupin nie je ublížený- ale žiarlenie dáva najavo svojskejším spôsobom.

"Prečo máš ten pocit?" zamračil sa podozrievavo a ja som pokrútila hlavou.

"Nie je to pocit. Viem to."

Faust mi venoval prenikavý pohľad, akoby chcel čítať medzi riadkami. Horšie však bolo, že som písala na nelinajkový papier.

No uprene na mňa zízal tak dlho, až som mohla vidiež niť svojich myšlienok, ako sa naťahuje k jeho hlave. A tak som ju rezolútne utla.

"Nepôsobí to. Bodka, koniec príbehu."

"Chceš mi tvrdiť, že randenie s Blackom ho ani trochu nezaujíma?" Fakt mu to nešlo do hlavy.

"Nerandím s Blackom. A nie- stretávanie sa s Blackom častejšie ako je najvyššia hodnota
na mojom Chrabrometri nepôsobí."

Pobavenie jeho tvárou mihlo iba na chvíľu, potom sa opäť zamračil v zamyslení. Jeho aristokratická tvár tak vyzerala neuveriteľne inteligentne. Čo napokon aj bola.

"Skús to znova," pokrútil po chvíli nadradene hlavou a ja som sa úplne nekryte zaškľabila. Jeho intelekt ma sklamal.

"Samozrejme, opačne. Ak žiarlivosť nevyvoláva stretávanie s jeho najlepším priateľom-"

"Skús najväčšieho nepriateľa," vydýchla som, keď mi to došlo. Ten nápad sa podobal genialite- v tom, ako primitívne bol jednoduchý.

Ale inak mi bol úplne ukradnutý, keďže vyvolať Lupinovu žiarlivosť som nechcela.

I keď-!

"Porozmýšľam o tom," prižmúrila som oči a celkom sa mi to začalo pozdávať.

Iba keby som si nevymyslela ten začiatok- o tom, ako má Lupin mňa a Blacka na háku. Nemá- všetci vieme, že nemá.

To chce uhrať to nejak do autu a vymotať sa z tohto klamstva.

"Ale Black jeho žiarlivosť vyvolával. Aspoň z časti."

"Tak potom prečo by to nefungovalo?" zamračil sa Faust v skutočnom nepochopení. Za jeho svetlými očami sa niečo nepokojne pohlo.

"Nezdal sa, že by ho to príliš zraňovalo. Skôr rozčuľovalo."

"Žiarlivosť vždy raní. Hnev je iba ukážkou toho, ako veľmi je vnútro človeka rozdrásané."

"Cituješ, alebo vlastné slová?" vyrypla som, no on pokrútil hlavou. Jeho tvár sa stiahla. Nikdy sa so mnou netváril priateľsky- ale stále akosi inak než u ostatných. Arogancia i nadradenosť z neho sršali vždy, ale so mnou to bolo akési... Iné. Osobnejšie.

Takže i teraz som mohla cítiť zmenu- u iných by tento jeho výraz znamenal absolútne opovrhovanie a nechuť- a tí iní by sa radšej ospravedlnili a išli si dať teplú sprchu. Presne to isté ten výraz hovoril i mne- no spôsobom, so zvláštnym odtieňom vjeho mimike, ktorý sa podobal takmer až citu.

"Ak nechceš moju pomoc, neobťažuj ma s touto témou."

Niečo mi hovorilo už na začiatku, že to nie je jeho obľúbená téma.

Uhla som pohľadom, pretože som ho nechcela nahnevať ešte viac a ani som nechcela, aby mi opäť začal čítať myšlienky.

Jasné, že vedel, že na mojej verzii niečo nesedí. Prepána, veď je to Faust! Ako ľahko oklamete Fausta? A ako ľahko pohnete rokfortským vlakom bez prútika?

"Už nebudem. Pretože s ňou končím i ja."

Očakávala som nejakú reakciu- v najkrajších snoch dokonca možno i jeho názor- no on na mňa iba hľadel. Inokedy chladná, arogantná tvár sa teraz zachvela akýmsi nečakaným pocitom, ktorý mi však unikal. Nepoznám ľudské reakcie- ale u Fausta som tápala dvojnásobne.

"Čo sa stalo?" zamračil sa odrazu- asi najviac, ako som ho kedy zažila- a v jeho očiach sa rozhorel prudký nepokoj. Akoby sa neovládol.

"Vôbec nič," ohradila som sa tento raz už i ja nahnevane.

Obočie sa mu na dlhých pár sekúnd zachmúrilo v skutočnom zamyslení, no potom skrivil pery a opäť to bol ten arogantný, krásny, no neľudský Faust Michalak.

Ako stálica v mojom živote je vážne najvhodnejší zo všetkých kandidátov.

"Fajn, nemusíš hneď kričať," zaškľabil sa, na čo som mu venovala otrávený pohľad.

*****

"Čo si povedala Remusovi?" Black sa oprel o môj stôl pred hodinou Transfigurácie.

Teatrálne som sa okolo seba porozhliadla a potom zdvihla pohľad k jeho tvári. Nebol nahnevaný, ale jeho výraz bol akosi prísnejší. A Black pri tom nikdy nevyzeral prísne. Skôr radodajne.

"Čo som ja povedala jemu?" vyslovila som precízne každú jednu slabiku. Aby sme v tom mali jasno.

"Áno. Naposledy vás videli hádať sa pri Slizoline a odrazu sa Lupin chová, akoby si ho donútila niekoho zabiť, uvariť a zjesť."

"Nenávidí sám seba?" zdvihla som obočie, pretože ako ho poznám, presne tak by sa po takom niečom cítil.

"Nemá k tomu ďaleko," zamračil sa Black a ja som okamih ostala úplne šokovane hľadieť do jeho tváre.

Strieľala som, skôr pre vlastné pobavenie, ale že mi Black dá za pravdu... Možno som si jeho pohľad vysvetlila zle. Možno to nebola nenávisť ku mne- ale k sebe.

A možno sa začal ukazovať môj talent na veštenie (ha-ha).

"Nemám potuchy, o čom hovoríš. S Lupinom sa už nejakú dobu nerozprávam- čo vieš ty napokon najlepšie."

"Ako to myslíš?" stiahol tvár rozhorčene.

Žeby veľké odhalenie?

Otázka na zamyslenie: ako veľmi môže byť človek slepý, ak niečo nechce vidieť?

"Nikdy sa nebudem môcť baviť s vami obomi. Buď je to on, alebo ty."

Priznám sa- momentálne nemám náladu ani na jedného. Akoby strata záujmu o Lupina spôsobila i stratu záujmu o Blacka.

Vďakabohu!!!

Black sa narovnal a jeho pohľad sa na okamih rozplynul vo vlastných myšlienkach.

V tom som však pocítila známu vôňu- nepríjemnejšiu než pred tým- a otočila sa ku dverám.

"My o vlku..." zatiahla som a otočila sa späť k Blackovi skôr, ako som sa mohla stretnúť s pohľadom Pána Zachmúreného. Akosi som stratila záujem i o to.

"Netvár sa tak prekvapene."

Akoby ma vôbec nepočul, hľadel na lavicu predo mnou a jeho šedé oči akoby sa potápali v pohári vody. Lupin sa posadil vedľa Petera, no čo mu povedal, som nezachytila- Black sa totiž odrazu narovnal, akoby iba na okamih nabral dostatok sily také niečo urobiť a odhodlane sa ku mne sklonil bližšie.

"To ešte preberieme," čo znelo ako vyhrážka. Isto by to malo lepší dopad, keby odišiel. Ale keďže pred nedávnom sa Black a Lupin vymenili, nanajvýš mohol obísť lavicu a posadiť sa vedľa ma. Čo nepôsobilo práve drsne, uznáte sami.