Cítila som ho za sebou. Počula som jeho kroky, cítila som jeho mandľovú, jemne korenistú vôňu. Jeho hnev sa mi obtieral o kožu. Premena bola až za viac ako týždeň, no cítila som sa, akoby som mala každú chvíľu explodovať.

Čo však bolo horšie- on od výbuchu nemal ďaleko tiež.

Nie zbabelosť, lež predvídavosť ma donútila kráčať rýchlo a na chodbe vedúcej k primusským miestnostiam ešte zrýchliť. Akoby ho to však iba viac rozdráždilo, jeho dych sa zrýchlil, jeho hnev ma na koži bezmála pálil a jeho tempo zrýchlilo väčšmi než to moje.

Prešla som dverami a pobehla. Na zvuk otvárania dverí som si dovolila sa otočiť, no musela som preto opäť spomaliť, ak som nechcela spadnúť.

Jeho výraz ma vydesil. Jeho pohľad bol tmavý, horúčkovitý, akoby pochádzal z iného sveta. Zvieracieho.

Niekde vzadu v hlave mi došlo, že utekanie to iba zhoršilo. Vyhecovalo ho to. Nie človeka- ale to monštrum v ňom. Čo ale bolo horšie- neboli to dve rôzne stvorenia. Obe boli jeho súčasťou a ja som nemala nádej, že sa upokojí. Niečo nebolo v poriadku, ale viac ako to ma desil fakt, aké to má pre mňa následky.

Pretože vždy to schytám ja.

Schody do izby som už nezadržateľne vybehla, pretože teraz som jedinú záchranu videla v tom dostať sa do izby. Avšak on ma zákonite- dlhšie nohy a tak- dohonil.

Čo najrýchlejšie som siahla po kľučke mojich dverí a zatlačila ich, no on schmatol moje zápästie a potiahol ho k sebe, čím potiahol i kľučku a dvere rázne pribuchol.

Druhou rukou ma otočil k sebe a prirazil ku dverám. Bolestivo, ale nie až natoľko, aby ma tým skutočne zranil.

"Stále sa nebojíš?" zavrčal mi do tváre z tej blízkosti a mňa oblialo horko. Jeho nozdry sa chveli, jeho zúrivé oči ma utápali vo svojej čiernote a jeho telo bolo iba kúsok odo mňa. Akokoľvek to bolo nepríjemné a akokoľvek ma jeho správanie vydesilo- jeho blízkosť vo mne vyvolávala i iné pocity. Živočíšnejšie, prudšie.

Ja som postih. Ale bolo to sexi.

"Nebojím," zachrapčala som a pohľad mi spadol na jeho pootvorené pery z toho, ako rýchlo dýchal. Jeho zlostná tvár sa uvoľnila, keď si to všimol a jeho ruky ma už ku dverám nepritláčali. Teraz to bolo jeho telo, ktoré ma tlačilo, zatiaľ čo dlaňami sa oprel o dvere z obch strán môjho tela.

"Chceš ma," zapriadol nebezpečne, zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Oblialo ma ešte väčšie horko a ruky som len tak-tak udržala spustené vedľa tela.

Teraz neviem, či by som ho odstrčila alebo niečo iné. Lepšie nevedieť.

"Si vzrušená. Túžiš po mne," otvoril opäť oči, ktoré boli hlbšie ako pred tým.

"Netúžim," tak to bola ale chabá lož.

Viac sa ku mne pritisol a ja som pevne stisla pery, aby som nevzdychla. Prehltla som, aby som ovlhčila svoje suché hrdlo.

"Chceš ma do zbierky tých, s ktorými spíš? Vážne?" zapriadol, jeho dych mi ovial tvár.

O čom to, dočerta, stále mlel? S kým mám akože spať?

"Žiarlivý?" precedila som, keď som na to nabrala dostatok dychu a hlasivky sa mi trochu unormálnili.

"Až taký význam pre mňa nemáš," vyštekol povýšenecky a ja som nadradene pokrútila hlavou. Klamal o tom vtedy, keď naša malá válka začala, klamal o tom i teraz. Stál dostatočne blízko na to, aby som to vedela vyvrátiť i na základe fyzických dôkazov.

No skôr ako som stihla ešte nejakým hlúpym spôsobom pokračovať v provokácii, jeho ústa umlčali tie moje v požadovačnom bozku.

Zatla som päste a buchla nimi do dverí vedľa mojich stehien, aby ma aspoň to donútilo sa trochu mierniť, no on mi odrazu schytil dlane a pritisol si ich na boky.

"No tak, ukoj moju túžbu," vydýchol mi majetnícky na pery a ja som sa otriasla v horúčkovitom vzrušení. Na môj vkus to znelo príliš ako rozkaz, ale nedokázala som bojovať sama so sebou- nie to ešte s ním.

Prisala som sa na jeho pery a rukami stisla jeho boky, no potom som zamierila k jeho nohaviciam a chvatne ich rozopla. Nečakal, kým budem pokračovať, sám sa odtiahol, len aby mi mohol pretiahnuť tričko cez hlavu a potom sa ku mne opäť pritisol. Opäť som chcela siahnúť po jeho nohaviciach, no chytil mi ruky, o krok odstúpil a pokrútil hlavou, jeho pohľad ma varoval.

"Ešte nie," vyšlo spoza jeho úst takmer zavrčaním a ja som prehtla.

"O čo ti ide?" hlesla som a sama začala pociťovať škrábanie v krku, ako som si bránila vrčať. Moje reakcie nemuseli byť zvláštne- ale ak by ste boli v mojej koži, moje pocity by vám zvláštne prišli.

Vykročila som ten jediný krok k nemu, no on ma zdrapil za boky, otvoril dvere a nejemne ma do nich vtlačil. Použil viac sily, takže som zaspätkovala, aby som udržala rovnováhu a tým som sa dostala do stredu miestnosti.

Pomaly zavrel dvere, sledovala som jeho pohyby a očakávala všetko. Zdvihol ku mne nenásytný pohľad a mňa obliala vlna energie premeny. Tá sa ešte niekoľko dní nemala ukázať, no bola tu. A ja som tomu nevenovala pozornosť- iba som k nemu opäť vykročila, sama mu vyzliekla tričko a pritisla ho k stene.

Jeho pokožka bola horúca pod mojimi dlaňami, telo pevné a štíhle.

No jeho ruky ostávali spustené, jeho oči ma žiadostivo spaľovali a jeho telo ostávalo nehybné. On sám, nie jeho telo či vlk v ňom- on sám váhal.

"No tak, urob už niečo!" zavrčala som, pritisla sa k nemu pevne panvou a vychutnala si jeho hlboké, slastné zavrčanie.

Pretočil ma, opäť ma pritisol ku dverám a jeho ruky drsne rozopli moje nohavice a potiahli ich nižšie. S rukami na jeho krížach som si ho pritisla bližšie a zastonala rozkošou, keď sa ku mne pritisol.

Vstúpil do mňa prudko a bez otáľania, nečakal ani kým sa prispôsobím a opäť sa odtiahol.

Jeho zvieracie oči ma stále prepaľovali, čo iba zväčšovalo moju bolestivú rozkoš, keď do mňa prudko vstupoval zas a znova. Prstami som vošla pod látku jeho nohavíc na zadku a zaryla nechty do jeho tejmnej pokožky. Oplatil mi to ďalším tvrdým prírazom, na čo som hlavu zvrátila dozadu a nie práve jemne narazila do dosky dvier za mnou, avšak bolo mi to jedno. Telo sa mi sťahovalo, rozkoš začala víťaziť nad bolesťou z jeho dotykov a jeho nechty narušili hladký povrch dvier. Pri jeho ďalšom priblížení som už doslova vykríkla, čo nedokázal prerušiť ani jeho zúrivý ston.

Rukami mi zovrel boky, pevne ma k sebe pritisol, na čo moje telo explodovalo rozkošou. Jeho prírazy však neprestávali, nedoprial mi pokoja, vystupňoval kŕče v mojom tele takmer k bolesti, až sa mi začalo zahmlievať pred očami. Ešte chvíľu, a snáď by som i omdlela od takého náporu na moje telo, na svaly na ňom. Avšak v tom akoby z neho vytreštila energia premeny a mňa to donútilo opäť vykríknuť. Tento raz môj výkrik však zanikol v tom jeho.

*****

Ustúpil odo mňa a ja som sa zviezla na zem. To, ako sa cítim teraz, je hovno proti tomu, ako strašne sa budem cítiť zajtra. A napriek tomu, únava i pulzovanie vo svaloch mi prišli príjemné.

Nadvihla som sa aspoň tak, aby som si poriadne natiahla rifle a potom som to opäť vzdala. Zdvihla som pohľad k Lupinovi, očakávajúc nejakú pomoc s tým dostať ma do postele- a po chvíli snáď i pokračovať, no on stál otočený bokom ku mne zapínal si nohavice.

Ok, tak pokračovanie sa asi nekoná. Dokonca sa sklonil pre svoje tričko- no uznajte, nikto sa neoblieka, len aby sa v ďalšej minúte zase vyzliekol.

S tým sa dá žiť.

Rukami si prešiel spotené vlasy a končekmi prstov si ich rozstrapatil. Sledovala som to a v doznievajúcom pulzovaní si začala uvedomovať, aký je príťažlivý. Inak- ako veľmi priťahuje mňa.
Otočil sa ku mne a nevypočítateľným (už zase?!) pohľadom prebehol cez moje telo. Jednu nohu som mala pritiahnutú k telu, druhú som však mala vystretú, takže mal výhľad i na hornú časť môjho tela, mojej belostnej pokožky zahalenej iba v jednoduchej, tmavomodrej podprsenke a tenkej vrstve potu. Očakávala som, že jeho pohľad bude tmavý, minimálne opäť stmavne, no on iba chladne, akosi nahnevane zavadil o moju tvár.

Už vtedy som pocítila zvláštne bodnutie, no potom ku mne vykročil a ja som sa nadýchla, plná očakávania. On však zastal s rukou na kľučke a zhliadol ku mne, akoby som bola iba otravný hmyz.

"Dovolíš?" jeho hlas bol cudzí a prázdny. Oči boli opäť svetlé, zorničky úzke a tvár nevyjadrovala žiaden pocit.

Takmer som otvorila ústa od prekvapenia. Nedokázala som v sebe zozbierať ani dostatok zdravého rozumu, aby ma to náležite urazilo či pohoršilo, iba som sa so zatmením mysle postavila a ustúpila tak, aby mohol prejsť.

Keď sa dver zavreli, nedokázala som na ne prestať hľadieť. Ovládla ma otupenosť.