"Si nejaká vydesená, nie?" ozval sa hlas z gauča a ja som zhliadla.

"Nie som," zavrčala som a porozhliadla sa po chrabromilskej spoločenskej miestnosti.

Black sa postavil, obišiel gauč a zadkom sa oprel o jeho operadlo. Čo si budeme hovoriť- otravnejšieho človeka nepoznám.

"Ale celkom určite si podráždená," oslovil ma znova a ja som ešte chvíľu zrakom prečesávala miestnosť, kým som sa k nemu nepríjemne otočila.

"Nie som ani podráždená! Daj mi pokoj, Black," pokrútila som hlavou, no on prekvapene zdvihol obočie.

"Ty prídeš za mnou a povieš, že ti mám dať pokoj? Čo už to má za význam? A prečo si vlastne taká?" vážne mu nedávalo zmysel, ako sa chovám. A vážne by bol rád, keby mu to zmysel dávalo. A mňa vážne otravovalo, ako ma stále rieši.

"Prestaň na analyzovať, Black. Iba ma to rozčuľuje."

"Na čo si za mnou prišla, ak ťa rozčulujem?"

"Neprišla som za tebou," takmer som naňho skríkla, celkom dosť znechutene tou myšlienkou, na čo sa jeho tvár stiahla.

"Tak potom prečo si tu? V spoločenskej miestnosti fakulty, z ktorej nemáš nikoho rada?" jeho hlas bol uštipačný a povýšený.

Myslel, že sa teraz porazenecky priznám, že som skutočne neodalala nutkavej túžbe byť s ním? Prepánajána, takú túžbu by som vážne niekedy chcela zažiť! Bola by pre mňa pestrou novinkou.

"Ak si si ešte nevšimol, som hlavný prefekt. A práve hľadám toho debilného chrabromilského prefekta, no ten sa asi vyparil." Síce si nepamätám meno, ale viem, ako vyzerá. To stačí, nie?

"Nie je tu," pokrčil ramenami Black a ja som ho obdarila znechuteným pohľadom.

"Nie, vážne? Povieš mi ešte niečo, čo neviem?" svoje slová som takmer štekala, ale nehodlala som s tým nič robiť. Nie teraz- nie, keď som zlosťou takmer explodovala.

Jeho tvár ochladla a jeho snaha dostať sa na kĺb mojej nálade proste zmizla. I on má svoje hranicie? Dobre vedieť- ale keby som to nezažila, neuverím.

Narovnal sa a odlepil zadok od gauča.

"Je v knižnici," prehodil nevýrazne a vrátil sa späť na gauč k svojim priateľom.

Prestal mi venovať pozornosť- aspoň sa tak javil- a mňa napadlo, že to nejak zachránim.

No Lupin ma príliš naštval, vydesil a prekvapil, než aby som teraz nebola slizolinská sviňa. A tak som to proste nechala tak a zamierila do knižnice. Žehliť si to budem neskôr. Za predpokladu, že sa mi bude chcieť.

*****

Asi sa konalo nejaké stretnutie prefektov v knižnici, pretože okrem Slizolinčanov sa pri jednom stole zišli všetci zástupci fakúlt. To mi pomerne uľahčilo prácu. Vychŕlila som na nich nové bezpečnostné opatrenia i heslá a zdôraznila, nech sú diskrétni a nech sa študenti o nových heslách dozvedia čo najskôr.

Asi to nepochopili, pretože sa ani jeden z nich nepostavil, ani jeden nešiel informovať svoju fakultu.

"Chcete snáď kolkovanú žiadosť? Pakujte do svojich fakúlt, nepovedala som vám to len tak pre srandu králikov."

"Mohla by si byť trochu príjemnejšia?" ohradilo sa jedno dievča- myslím, že bola z Bifľomoru a myslím, že sledovala dochádzku- a ja som zdvihla obočie. Bolo to asi dosť výstražné, pretože stíchla, jej pohoršený výraz zmizol a jemne krútiac hlavou opustila miestnosť.

Slizolin som očividne musela vybaviť zvlášť, keďže my spoločenské duše trávime toľko času so spolužiakmi z iných fakúlt...

Práve som vychádzala spoza steny Slizolinu, keď sa pod schodami do sklepov zjavil Lupin.

"Tu je to vybavené," informovala som ho chladne, pretože po tom, ako som odišla- zdôrazňujem ODIŠLA a nie UTIEKLA- z chodby, som ho nevidela.

"A kde nie je," odsekol, založil ruky na hrudi a premeriaval si ma.

"Prosím?" zamračila som sa a bola rada, že som v sebe od nášho posledného stretnutia bola schopná vybudovať hradbu z nasranosti a nepríjemnosti. Tvrdý materiál, čo si budeme hovoriť.

"Chceš získať titul Primus roka? Alebo len chceš, aby som po škole behal ako obyčajný blázon a hovoril prefektom to, čo už dávno vedia od teba?"

"Tak prepáč, že si plním svoje povinnosti," odsekla som nepríjemne a zamierila hore po schodoch.

Neočakávala som, že pôjde za mnou- je na mňa naštvaný a tak- ale očividne ho dneska postihol nejaký amok. V očiach som mu videla, že ak sa dnes nezbaví toho napätia a hnevu, čo v sebe má, dopadne to veľmi zle. No niečo mi hovorilo, že sa rozhodol vybiť si energiu na mne- takže to zle dopadne tak či tak. Aspoň pre mňa.

"Plníš si povinnosti? Zrazu? Preto sa prefekti sťažujú, že si nepríjemná a drzá?"

"Lebo ty si milosť sama," opáčila som a zrýchlila krok. Slizolinské schody sú dosť desivé a nebezpečné i keď sa človek neponáhľa a za chrbtom nemá vlkodlaka.

"Aspoň viem ich mená."

"Tvoje rozhodnutie."

"Urážaš ma?"

"Smiem dnes povedať či spraviť niečo bez toho, aby si v tom nevidel urážku?" vyšla som schody a otočila sa k nemu so zdravým rozhorčením. Viete, ja som vlastne tiež vlkodlak. Prečo sa ho báť?

No pretože momentálne nie som vlkodlak. Momentálne sa on necháva uniesť svojou temnou stránkou. Momentálne som dievča a on je rozzúrený chalan.

Či sa bojím, že mi ublíži? Lupin? Nie, asi nie. Ale môj nepríjemný pocit to nezmenšilo, najmä pri pohľade do temnoty skrývajúcej sa za jeho rozzúreným pohľadom. Tento pohľad mal celkom isto patriť vlkovi a nie študentovi Rokfortu.

"Mal by si sa upokojiť, Lupin," zamračila som sa. Nemyslela som to ako radu a ani som to ako radu od srdca nepovedala. Na to to znelo trochu moc ofenzívne. Ale myslela som to vážne- jeho pohľad nevyzeral ľudsky.

"Navážaš sa do mňa?" pristúpil o krok a výhražne mi hľadel do očí.

"Čo spravíš, Lupin, ak áno? Udrieš ma?" Nenavážala som sa doňho, pretože to by zdravé nebolo. A ja sa snažím žiť zdravo. Ale odpoveď na túto otázku by ma vážne zaujímala. Neistota, ktorá ma objímala pri pohľade naňho, ma začínala pekne štvať. Dokonca som si uvedomila, že som sa presunula chrbtom ku stene, akoby som hľadala nejakú oporu.

Jeho pohľad ešte viac stmavol, no tvár mu zbledla.

"Až také zlé mienenie o mne máš?"

"Nemám o tebe žiadne iné mienenie než také, aké sám vyvolávaš."

Ustúpil a jeho tvár sa pretvorila do kŕčovitého pobavenia.

"Bež za Siriusom, vyplač sa mu na rameno a nechaj sa utešiť v jeho posteli, ak sa ma tak bojíš."

"Nebojím sa ťa," pokrútila som znechutene hlavou, "iba mi je ťa ľúto."

Priskočil príliš rýchlo na to, aby to bol ľudský pohyb a stena pri mojej hlave, pod jeho päsťou sa rozdrobila príliš ľahko na to, aby použil ľudskú silu. Pocítila som, ako mi na rameno dopadli čiastočku rozdrveného kameňa a jeho rozzúrená tvár bola príliš blízko.

"Dokážem cítiť tvoj strach. Tak nevrav, že ma ľutuješ," zasyčal mi do tváre a ja som sa musela premáhať, aby som uvoľnila svoju šokovanú tvár. Dokáže cítiť môj strach? Ako?

"Vieš, nemala som v pláne ísť za Siriusom a využiť možnosti jeho postele, ale asi dám na tvoju radu," zdvihla som bradu a so vzdorom mne vlastným som mu hľadela do tváre. Jeho sánka sa napla a na sluchách mu navreli žily ako potláčal zlosť. Tep na krku mu pulzoval a jeho tmavé oči mi rezali tvár.

"Rokfort by bol oveľa príjemnejšie miesto, keby si sem nikdy neprišla," zavrčal a ja som prekvapene ostala stáť. Nešokovali ma len jeho slová- so zlosťou a nenávisťou príliš precítené na to, aby neboli úprimné. No jeho hlas... Akoby sa mu doň dral skutočný vlk, vrčanie. A to by v tejto fáze mesiaca nemalo byť možné. I jeho oči, čierne ako dva uhlíky, ma mohli varovať, že niečo nie je v poriadku.

Napriek tomu som ho odstrčila a rozhodila rukami, inšpirovaná jeho výzorom.

"Myslíš, že tvoja existencia je príjemnejšia bez mojej prítomnosti? Potom sa isto tešíš na najbližší úplnok, ktorý budeš tráviť sám," vypľuľa som mu do tváre a sprevádzaná jeho napol šokovaným, napol ostražitým pohľadom som zamierila do izby.