"Som na teba vážne naštvaný!" posadil sa oproti mne Black v jedálni a ja som prekvapene vzhliadla. Síce som sedela sama, ale technicky vzaté boli okolo mňa samí Slizolinčania. A ako dobre vieme, tí Blacka moc nemusia a naopak.

Potom mi však niekde v hlade doplo, čo sa mi to asi snaží povedať a ruka s lyžičkou mi strnula.

Och nie. Prišiel na to, že sa s ním hrám a že ním manipulujem iba na to, aby som naštvala Lupina.

I keď- ako by na také niečo mohol prísť? Najmä so svojím intelektuálnym posnutím o pár políčok späť?

"Dôvod?" zamračila som sa ostražito a on pokrútil hlavou. Prinajmenšom nevyzeral, že by mi chcel utrhnúť hlavu alebo mi vypichnúť okolo vidličkou. To je asi dobré, nie?

"Prečo mi nechceš povedať, čo znamená to I? Alebo prečo sa bojíš búrky? Ja ti hovorím všetko, na čo sa spýtaš."

"Ibaže ja sa toľko nepýtam," pokrútila som hlavou a tvárila sa odťažito, ale vlastne sa mi pekelne uľavilo.

Fajn, zatiaľ je to fajn.

"Hohoo, že nie? Ako ste sa stali animágmi? Kedy to bolo? Čo na to Lupin? Aká je tvoja rodina? Prečo sa nebavíš s bratom? Mám pokračovať?"

"To posledné som sa pýtala kedy?" zamračila som sa znechutene, ale myslela som to ako žart.

Zasmial sa a v ten moment sa mi uľavilo ešte viac- ak sa smeje, nie je naštvaný ani za malíček. Možno to bol iba spôsob ako začať rozhovor- jeden zo spôsobov v príručke Ako byť spoločenským tvorom. Mne sa výtisk neušiel.

"Uznaj, že sa pýtaš dosť," povedal napokon a ja som pokrútila hlavou.

"Nenašiel si iný spôsob, ako so mnou opäť byť, čo?" uchechtla som sa.

"Žiadny vhodný pre oči toľkých ľudí," zablýskal na mňa očami a ja som sa pousmiala. Samozrejme tajne. No na očiach mi to asi bolo vidno, to holt človek moc neukryje. Možno by pomohli slnečné okuliare?

"Koľko je tvoje maximum?" doberala som si ho, no on- ako to už má vo zvyku- hral so mnou. Jedna z vecí, prečo ho začínam mať rada. Ak už sa máme baviť, nech ide aspoň o svižnú, zákernú, vtipnú konverzáciu. Takú, čo posilňuje intelekt a udržuje ma v strehu.

"Traja, plus-mínus."

"Niekto konkrétny?" zdvihla som obočie a odložila prázdny polievkový tanier.

"Pár dievčat, nikto dôležitý," špičkou jazyka sa dotkol vrchenj pery a to dokonale upútalo môj zrak. Žeby som to tiež skúsila, len v kombinácii môj jazyk-jeho pery?

"Každopádne, ak by si protestovala, nechám sa ukecať."

"Vieš, Black, ak k tomu raz príde, dovolím ti tam priviesť i celý regiment. Vážne- koho len budeš chcieť," usmiala som sa srdečne, no on skryl jazyk späť tam, kam patrí (škoda) a pokrútil hlavou.

"Ako veľmi je pravdepodobné, že k tomu dôjde?"

"Už len podľa môjho návrhu- skús hádať."

"Zraňuješ ma."

"Ja viem," žmurkla som naňho.

"Asi sa dnes večer zastavím a vylepším ti mienku o mne," nadhodil so smiechom Sirius a ja som sa k nemu takmer pridala, no ten kazisvet mi to pokazil.

Lupin sa za Blackom zjavil ako prízrak nevypočítateľnosti a mne došlo, že táto jeho stránka je najviac desivá a zároveň najviac vzrušujúca. Viem, čo môžem čakať od Blacka. Ale u Lupina by som si netrúfala hádať- čo je asi hlavný znak nevypočítateľnosti, že? Najmä ak je naštvaný. A to on bol. Už zase. Mala som chuť vziať červený atrament a zakrúžkovať vrásku medzi jeho očami- možno by tak bola ešte o máličko nepriehľadnutejšia.

"Ruším?" jeho ľadový hlas mnou nepohol, takže som do jeho svetlých, mandľových očí pozerala pokojne ďalej.

"Jéé, Námesačník, prisadneš si?" otočil sa k nemu Black, no moju pozornosť upútali jeho slová.

Buď je Black empatický asi ako rohožka u nás v obchodne, alebo Lupina zámerne provokuje.

"Nemám potrebu sedieť pri slizolinskom stole," prehodil Lupin a veľmi sa snažil nedať najavo, že Blackova provokácia zaberá.

"Kam sa podela tolerancia medzi fakultami?" opáčila som a on svojím pohľadom sekol po mne.

"Môžeš sa na to spýtať Dumbledora, ktorý nás volá."

"Dôvod?"

Lupin na mňa okamžik hľadel a ja som proste vedela, že jeho odpoveď bude zlá. Nepríjemná, výsmešná, možno až krutá.

Moje veštecké schopnosti opäť raz nesklamali. Lupin na mňa totiž hľadel ešte nejakú chvíľu, kým sa jednoducho neotočil a nezamieril preč.

Inu, totálna ignorácia je kúštek zákernejšia ako slovná urážka.

Stočila som svoj pohľad na Blacka.

"Vy ste sa pohádali?"

"A že kto má veľa otázok," zasmial sa Black, opäť mi venoval svoj iskrivý, zvodný pohľad a i on sa pokojne vzdialil.

Občas mám pocit, že sa ku mne chovajú ako k tej rohožke v našom obchode.

Hm, čo sa týka empatie, máme niečo spoločné, to je fakt.

*****

Vážne- Dumbledore nás volá kvôli každej chujovine.

Ale zase- od toho, ako mi dal výprask po oslave, som uňho nebola. Keby si nás nezavolal ešte o pár dní dlhšie, asi za ním skočím sama.

Kvôli bezpečnosti sa teraz budú meniť častejšie heslá do fakúlt. Ale hrozí nám niečo? To vie iba Dumble a my obyčajní smrteľníci sme ostali ukrátení.

S Lupinom sme sa tentokrát o žiadny rozhovor nepokúsili. Všetko bolo tak, ako to bolo posledné dva týždne. Proste zábava ako sviňa.

Zahla som ku Chrabromilu- akosi prirodzene som išla nové heslo povedať najskôr im. Nerozmýšľala som nad tým, že to môže urobiť Lupin sám. Ani nad tým, ako to bude vyzerať. Proste bol Chrabromil poceste, ak si to vezmem týmto smerom.

Lupin však zahol súčasne so mnou a po pár krokoch mi bolo jasné, že ešte pár krokov a to dusno ma zabije.

Tak som sa na päte otočila a radšej zamierila opačným smerom, čo ja viem, pokojne aj do Bifľomoru.

"Nepáči sa ti niečo?" prázdnou chodbou sa rozlial jeho nepríjemný hlas, z ktorého sršal nie len hnev, ale hlavne... Nespokojnosť. Napätosť.

Zastala som a cez rameno sa naňho otočila. Môj výraz bol približne nechápavý, ale dral sa i k nepríjemnému.

"Prosím?"

"Chodba je snáď moc malá na to, aby sme po nej išli dvaja? Alebo ti za to Sirius nestojí?" jeho hlas bol rovnako podráždený, no najmä v ňom bola provokácia. Niečo mi vravelo, že podvedomá- akoby si potreboval vybiť energiu a nejak nevedel zabrániť tomu, aby to nebolo práve tu a v tejto chvíli.

Holt, keď raz hrniec pretečie, nepomôže ani najlepšia poklička. To chápem.

Čo neznamená, že to budem znášať.

"Tak za prvé- nejdem za Siriusom. A za druhé- áno, pri tom, ako sa chováš, je malé celé poschodie."

Prvýkrát sa zamračil po slove Sirius, druhkrát sa zamračil po spojení "pri tom, ako sa chováš"- Bolo mi celkom jasné, na čo bude reagovať.

"Ako sa chovám?" precedil nepríjemne.

"Daj mi s takými rečami pokoj, Lupin," pretočila som očami a chcela pokračovať, no pri zvuku jeho ráznych krokov ma oblial taký strach, že som sa radšej zastavila a čelila mu priamo.

Neviem, prečo som tak stuhla- ale chcela som naňho radšej vidieť. Pretože jeho nevypočítateľnosť mohla byť nebezpečná. Nemusela, ale mohla- práve preto sa to volá nevypočítateľnosť. Nedá sa to ničím vypočítať- stačí, že bude pršať, košeľa v pračke, na raňajkách sa minú vajíčka a nebude tiecť teplá voda a- BUM! Máme tu článok o štyroch vraždách, ktorý končí slovami "a potom obrátil zbraň na seba".

"Nie, vážne, neviem ako sa chovám. Ty to, očividne vieš, tak ma pouč. Do toho!" rozhodil rukami a zastal na dva kroky odo mňa.

"Prestaň, Lupin," zasyčala som.

Jasné, chcela som ho naštvať a chcela som ho provokovať- ale keď sa to stalo, iba ma to znervóznelo. Možno som to prepískla. Možno som mu dva týždne nemala hádzať pred oči, ako skvele si s Blackom rozumiem. Možno mu Black o Rockville povedal. Možno mu Black nakecal totálne hovadiny. Možno si ten incident s knihou zle vyložil. Merlin, možno si zle vyložil i to, čo povedal Black v jedálni tesne pred jeho príchodom!

Ak bol zranený, bolo to to, čo som chcela. Ak ma nenávidel a bol naštvaný, nevadilo mi to. Ale ak mal pocit, že si na mne musí vybiť zlosť a že iba to upokojí to napätie, ktoré v ňom vrelo... Pán Boh, Merlin, Budha i Lincoln stojte pri mne.