"Prečo mi to nechceš povedať? Neveríš mi?" odtiahol sa, čím sa odo mňa dostal ešte ďalej.

Odvrátila som od neho tvár a nahodila arogantný výraz. Najlepšia obrana v podobných situáciach- a u Blacka ju vyťahujem častejšie ako prútik. Občas dokáže klásť otázky pekne na telo.

"S tým to nemá nič spoločné. Proste sa dažďa nebojím. Nie som malé decko."

"Ale vtedy u Hagrida-"

"Vtedy u Hagrida som sa ponáhľala do hradu, pretože lialo. Ak si si nevšimol, bola búrka."

"Takže sa bojíš búrky."

"Búrka a dážď je skoro to isté," zavrčala som jeho smerom otrávene, no uvedomovala som si, že to trochu preháňam.

"Ale nie úplne. Dážď je dážď. Búrka predstavuje i hromy, blesky a vietor."

"Padá pri tom voda zvrchu? Padá. Takže je to dážď."

"Voda zvrchu padá i keď zo strechy vylievaš vedro vody. A to by si dažďom nenazvala."

Ak by som stála v mieste dopadu, skôr by som to nazvala rozsudkom smrti.

"Odrazu je z teba odborník na počasie?" natočila som k nemu tvár a vôbec mi nezálaželo na tom, ako kyselo sa tvárim.

Black ostal ticho a mňa objal chlad a neútulnosť miestnosti. Inokedy mi neútulná neprišla- ale dnes taká bola, fakt.

"Ak nechceš už nič iné, mohol by si odísť," prehovorila som odrazu úplne nenútene, no cudzo. Natiahla som sa po knihe, ktorá ležala na stolíku, no v strede pohybu moje zápästie zachytila jeho ruka. Nešlo mu len o to zastaviť ma- moju ruku zovrel do dlaní a pritiahol si ju k sebe.

Musela som sa k nemu otočiť, no netvárila som sa vôbec tak odmerane a neprístupne, ako som mala v pláne. Proste som bola... Zmätená. A ostražitá.

"Záleží mi na tebe, Myra. Neviem ako a neviem prečo, ale záleží."

Opätovala som jeho pohľad, no vnútro sa mi rozpadalo na malé kúsky oveľa citeľnejšie a rýchlejšie ako za posledné týždne, keď som sa na tento fakt snažila nemyslieť. Cítila som, ako sa tieto úlomky miešajú a ja ich nedokážem viac rozoznať, nieto poskladať. Sirius a toto jeho prehlásanie boli poslednou kvapkou do mora, ktoré tieto moje časti zmietlo. Stratila som sa.

Nikdy som k nikomu nemala tak blízko ako k Siriusovi Blackovi- a zároveň tak ďaleko. Vpúšťala som ho na miesta, na ktoré nepúšťam nikoho. A zároveň som ho odháňala a stránila sa mu tak ako nikomu inému.

Možno čakal odpoveď, možno nie, isto by sa žiadnej nedočkal, no každopádne sa odmlčal a až potom pokračoval.

"Si neznesiteľne arogantná a namyslená, myslíš si, že máš vždy pravdu a že všetci sú menej ako ty. A napriek tomu, že tvoje správanie a samotné činy vo mne vzbudzujú pohoršenie, ak nie rovno hnev a chuť zhodiť ťa z mosta... Ťa mám rád. A viem, že i ty máš rada mňa. Akokoľvek sa tomu brániš."

Opäť sa odmlčal a ja si budem musieť prehrať záznam, aby som pochopila jeho slová. Pretože zatiaľ som počula iba blabla, si namyslená, blabla, mám chť ťa zhodiť z mosta, blabla, mám ťa rád. Nedávalo to vôbec žiadny zmysel.

Záleží mu na mne a má ma rád, i keď pozná všetky moje chyby? To je naozaj úplne prvý na svete. Dokonca ani moji rodičia nie sú takí chápaví, dočerta!

"Desíš ma," vypľula som zo seba naveľa-naveľa. Ako odpoveď na vyznanie tohto typu to asi nebolo najvhodnejšie, to rozpozná každý druhý sociopat, ale ak čakal niečo podobné... Na tom som nemala. Nejak som mala v hlave úplne vygumované.

"Hlupaňa," pokrútil hlavou, moju ruku akoby žartovne odhodil a odvrátil sa preč.

No mne ruka bez rozmyslu vyletela k jeho tvári a otočila ju späť k sebe. Naklonila som sa bližšie a okamih mu hľadela do očí- do tých krásnych, šedých, spýtavých očí- a potom som sa usmiala. Pretože tie oči boli žiariacim majákom v mori plnom kúskov môjho ja. Ak nič iné, tak aspoň naň sa môžem upnúť.

"Nebojím sa dažďa. Nemám ho rada, no nebojím sa ho... Za to búrky ma skutočne desia."

*****

Ďalej nenaliehal, aby som mu rozpovedala svoj príbeh. Ani by som to neurobila. Zase taký hippies nenastal. No i tak som mala pocit, že sme si akosi... Bližší.

A to je na draka. Pretože ja nechcem, aby mi bol blízky. Kedysi to patrilo k mojím panickým strachom- a fakt, že už to tam nepatrí, o niečom svedčí. O niečom veľmi, veľmi zlom a nevhodnom.

Black totiž nie je typ, na ktorom by som chcela, aby mi záležalo. Jasné- ako priateľ je spoľahlivý, príjemný a napriek istej netolerantnosti a výbušnosti je i chápavý.

Môže vás napadnúť otázka, čo teda proti nemu mám?

Haló! Ja nechcem, aby mi záležalo na chalanovi, ktorého som chcela využiť iba na to, aby som nasrala Lupina. Nedajbože sa mi to skutočne podarí- i jeho sa to dotkne. A keby sa to dozvedel? Koniec rodina, v živote so mnou neprehovorí.

Inokedy by bolo v pohode, ak by ma nasmrť znenávidel. Vážne. Doteraz som žila s pocitom, že ma Black neznáša a pokojný spánok mi to rozhodne nekazilo.

No to by mi na ňom nemohlo začať záležať.

"To je ale totálne trápne," vyhodil ma z myšlienok jeho z časti pobavený, z časti nesúhlasný hlas a ja som k nemu zdvihla tvár.

"Hm?"

"To sú runy či čo, u Merlina starého?"

Black listoval v mojej knihe, no tak zúrivo, až som mala pocit, že ju roztrhá na márne kúsky.

"Azbuka, ty kôň," pokrútila som hlavou a vážne sa čudovala, prečo mi záleží na idiotovi jeho kalibru.

"Čítaš po rusky?" vzhliadol ku mne a kniha mu ostala bezvládne ležať na kolenách.

"A čo má byť?"

"To vieš po rusky tak dobre?"

"Takmer sedem rokov som tam žila. Ako myslíš, že som sa tam dorozumievala? Posunkami? Veď som tam chodila i do školy."

"Brr," striasol sa Black a pretočil knihu úplne na koniec.

Zaškrípala som zubami. Najľahšia kniha to práve nebola- ani som sa do nej nijak zvlášť neponáhľala- ale rozhodne bola zaujímavá. Práve som mu to išla vytmaviť, keď som si všimla jeho zaujatého pohľadu. Zrak mi padol na rovnakú vec na zadnej strane, na akú sa pozeral on. V okamihu som sa natiahla po svojej knihe, no on ešte skôr uhol a odtiahol sa, knihu držiac tak, nech na ňu nedočiahnem.

"Myra I. Courterová? Máš stredné meno? Ako to, že o ňom neviem?"

"Vráť mi tú knihu, Black," zasyčala som a natiahla sa po nej, no on ju zdvihol nad hlavu a telom sa odo mňa odklonil. Kľakla som si a natiahla sa po nej, no on ucukol a tak som chňapla naprázdno.

"Čo znamená to I? No tak, priznaj!" zasmial sa Black a ja som sa opäť natiahla, no opäť neúspešne. Nohy som mala zamotané v deke, takže sa mi nechcelo postaviť, no zároveň mi to zhoršovalo koordináciu, ako som tak kľačala a deka ma zväzovala.

"Iveta? Ida? Imogéna?" smial sa ten kretén a ja som sa naťahovala čoraz viac.

Bolo iba otázkou času, kedy stratím rovnováhu a spadnem. Dokonca mi i niekde vzadu v hlave napadlo, že spadnem naňho. Ale realita bola i tak prekvapivá.

Najskôr som na jeho hruď dopadla rukami, čo spôsobilo, že vyjukol, kniha mu z ruky vypadla a pristála na zemi. On totiž prudko stiahol ruky k telu, no to už som naňho dopadla celá a prevážila ho na chrbát, takže sme na sebe ostali akosi podivne ležať. Nohy som mala uväznené v deke a ruky zaklieštení medzi našimi telami. Jedna jeho ruka ma objímala a tá, v ktorej pred tým držal knihu, bola takisto uväznená medzi našimi telami. Avšak o niečo nižšie ako tie moje v časti hrude.

"Isabella? Irma? Iris?" povedal už o poznanie tichšie, skôr mi to len šepol do tváre. A tá bola pekne blízko tej jeho.

Pokrútila som hlavou, na čo sa jeho výraz zmenil z pobaveného na zmyselný a pohľadom mi začal hľadiť tvár.

"Vie to vôbec niekto?" jeho hlas ma šteklil na koži, presne taký mal tón.

"Dosť som sa posnažila, aby to nevedel nikto. To iba ty do všetkého strkáš nos," ani môj hlas, na moje veľké prekvapenie, nebol práve odmeraný či naštvaný. Bol tiež veľmi tichý a skoro rovnako zmyselný ako ten jeho.

Jeho ruka, ktorú som mu drtila bedrovou kosťou, sa pohla tak, že zovrel môj bok v miestach, kde začínalo stehno a ja som pocítila okamžitý nával horka.

"Ruším?" ozvalo sa otrávene, no najmä nepríjemné od dverí a jeho ruka z môjho boku skĺzla takmer okamžite.

Na okamih som zavrela oči a zhlboka sa nadýchla- dočerta!-, no potom som svoju tvár vrátila do povôdného stavu a s Blackovou pomocou sa opäť posadila.

"Vôbec nie," odvetila som pokojne, pretože provokovanie by mi nemuselo dôjsť k úžitku.

Tak, ako som podobnú scénu plánovala, som ju práve teraz nečakala. Ale nebolo mi to ľúto- ani nie vyrušenia, ani toho, že nás Lupin našiel v tak dôvernej polohe.

Pretože Black to nemôže dávať na vinu mne, ak by išlo o to.

"Námesačník," kývol Black a mňa napadlo, či Lupin vedel, kam Black po rande ide. A či vedel o tom, že sme spolu boli v Rockville. Tak celkovo- čo všetko Black Lupinovi hovoril a čo radšej vynechal.

"Zháňala ťa Rose."

"Rose aká?" zdvihol obočie Black a ja som potlačila úsmev pri tóne jeho hlasu.

Lupin sa zamračil a pokrútil hlavou. Bolo na ňom riadne vidno, že Siriusa nechápe.

"Zelenooká hnedovláska z nášho ročníka. Celkom pekná, vtipná."

Black úplne očividne tápal, no už len z taktu prikývol a postavil sa.

"Jasné," povedal tak, že každý s o niečo lepším sluchom v jeho tóne mohol počuť fakt, že Black netuší, o koho sa jedná.

"Ale vraj je to súrne," pokrčil ramenami Lupin a jeho nezáujem bol skoro až smiešny. Najmä ak vezmem do úvahy fakt, že medzi obočím mal onu trpkú vrásku a že jeho hnev som cítila na koži ako jemné, vzrušujúce brnenie.

Black však o ničom z toho nevedel- ako by mohol?- takže sa ku mne pokojne otočil a venoval mi spokojný, šarmantný úsmev.

"Ale tento rozhovor určite dokončíme, neteš sa."

Na oplátku som sa iba zaškľabila, no nechala som do svojich očí vojsť trochu laškovného lesku. A možno ani nie tak kvôli Blackovi, ako kvôli Lupinovi.

Black opustil miestnosť a ja som sa začala zberať- teda som sa začala odmotávať z deky, no to sa pri mne odrazu zjavil Lupin a v ruke držal moju knihu.

Najskôr ticho hľadel na jej obal, no asi ho azbuka neprekvapila až tak ako Blacka, pretože po naozaj malej chvíli natiahol ruku a knihu mi podal.

Zrak mi padol na predmet v jeho ruke, no odmietla som sa pozrieť mu do očí kým sedím.

Prečo mi podáva knihu, keď má byť na mňa nahnevaný?

Keď som sa mohla voľne postaviť, i som tak učnila a až vtedy mu pozrela do očí. Možno v tom bolo čosi vlkdlačie, ale prišlo mi, že ak si od neho mám niečo vziať, musím pri tom stáť.

"Vďaka," nezabudla som na vychovanie a chcela si knihu vziať, no on ju ešte pridržal a tak sme oproti sebe ostali stáť a obaja sme zvierali moju knihu.

"Igra," jeho pery sa zavlnili a zvuk jeho pokojného, no nevypočítateľného hlasu sa mi obtrel o pokožku. Pocítila som oveľa väčšie horko z tohto jediného slova ako z Blackovho dotyku.

No nemusela som sa trápiť s reakciou, pretože v tom knihu pustil a prešiel okolo mňa ďalej do izieb.