"Ok, z tvojho rečníckeho prejavu som pochopil, že si sa pohádala s Lupinom?"

Zasekla som sa a vzhliadla na Fausta, ktorý ochotne spolusedel. Vážne je to od neho milé. Mne by sa ho pravdepodobne počúvať nechcelo. Ale u Fausta bola jedna výhoda- on nemal moc kam inam ísť.

"Pohádala? Spal si?" zamračila som sa. Čo ale nič nemení na tom, že je to mizerný poslucháč. Unikajú mu skutočnosti. Nezaujíma ho to.

"Takže nepohádala," pokrčil ramenami a ja som až pustila vidličku, ako som ostala v šoku. Tá poriadne zaštrngala, takže sa na mňa zopár ľudí otočilo. Ale o to nejde.

Skôr ma vytáča, že ja sa tu sťažujem a on neprejaví ani trochu solidarity.

"Načo ťa vlastne mám?" prižmúrila som nechápavo oči a vážne sa nad tým musela zamyslieť. Čo- okrem chlastu- som kedy od neho mala?

"Tiež si kladiem túto otázku," narovnal tvár a jeho výraz ma o kúštek schladil. Akoby mi ukázal tabuľku s nápisom "SI MENEJ NEŽ JA, UVEDOM SA".

Najhoršie na tom je, že by som s takou tabuľkou súhlasila. Holt, to je ten vplyv Michalakov na ľudskú psychiku. Takmer ako kúzlo.

"Nepohádali sme sa. Ja som si z neho robila srandu, on mi začal vyčítať všetko zlé, čo sa kedy stalo od momentu, ako Homo Habilis prvkrát použil ruku na niečo iné ako na báchanie po hlave a potom som vypenila a poslala ho do teplých krajín. Vážne je to také nepochopiteľné?"

"Prvý raz to znelo trochu inak."

"Rôzne verzie, rovnaký príbeh. Pointa ostáva!" rozhodila som rukami, ale príbor radšej vynechala. Neviem prečo, ale kedykoľvek v mojej prítomnosti zaštrgnoce príbor, ľudia ma obdaria ostražitými pohľadmi. Možno sa to nesmie, alebo čo ja viem?

"Tá pointa, že ste sa pohádali?"

"Presne!"

Faust zdvihol obočie a ja som sa zasekla. Ramená mi splasli a ústa nafučali. Byť urazená sa mi zdalo ako vhodné riešenie situácie.

"Si desný a ja ťa neznášam," pokrútila som hlavou.

"A ty si ako sliepka. Prosím pekne- a čo presne je zlé na tom, že už sa ním prestateš- a teda i ja- zaoberať?"

"Ty si sa ním zaoberal?"

"Keď ho spomínaš, akosi sa tomu nejde vyhnúť."

"Mal si povedať, že ti to vadí."

"Nevadí. Ale je otravné preberať niekoho, koho nemáš rád."

"Nemáš Lupina rád?"

Konečne prvá vec, ktorá stála za zmienku.

"Vyzeral som snáď niekedy tak, že ho zbožňujem?"

"Nie. Ale ty nezbožňuješ nikoho," dodala som kúsavo a on nahodil jeden zo svojich povýšeneckých výrazov. V očiach mu zableskla tá ostrá oranžová a ja som začala uvažovať nad tým, ako to brať.

"Takže Lupin nie," prehodila som po chvíli a on prevrátil očami. Bolo to tak nefaustovské, že mi to zdvihlo náladu. I keď to znamenalo, že ho otravujem. Ale kedy som sa o niečo také starala?

"Lupin je sentimentálny hlupák. Čo chceš ešte počuť?"

"Takže by ti nevadilo vymyslieť, ako dať Lupinovi najavo, ako veľmi mi je ukradnutý?"

"Vážne veľmi ukradnutý. A veľmi dospelé, mimochodom," dodal cynicky.

"Nechápeš to. Je mi ukradnutý, fakt. Iba ma naštval. A nie je v príručke pre nových Slizolinčanov ako sa odplatiť niekomu, kto ťa naštve?"

"Nesnaž sa to teraz hodiť na fakultu. Proste si ješitná ženská."

"A predsa ma máš rád." Môj výraz v tú chvíľu až príliš pripomínal afektovanú kozu, ktorá sa snaží presvedčiť predavača, nech prijme jej reklamáciu, ale čo.

Faust na mňa okamih hľadel s výrazom akože zvažuje odchod, no potom sa naklonil bližšie ku mne.

"Black mi až tak moc nevadí," zdvihol obočie a skôr, ako som sa stihla spýtať na význam tej šifry, zdvihol sa a odišiel.

Došlo mi to v momente, ako sa mi vyjasnil výhľad na chrabromilský stôl, za ktorým sedela celá tá partia debilov. A Black sa na mňa mračil.

*****

Celá realizácia plánu mala o niečo viac zádrheľov ako som čakala.

Až v štvrtok na hodine Transfigurácie sa stalo čosi, čo ma priblížilo k cieľu. Ono totiž Black so mnou komunikoval na úrovni pokazeného telefónu. Moc to nešlo.

Lupin so mnou komunikoval prekvapivo ešte menej- tu už sa ani nedalo hovoriť o telefóne. Možno som to prehnala, keď som si myslela- a aj to spomenula nahlas- že preňho bude obtiažne dostať ma z hlavy. Preceňovanie je preceňované. Nie je to žiadna sranda ako v knihách. Skôr je trápne. Bavil sa s Evansovou, bavil sa s nejakou ďalšou kozou z Chrabromilu a mňa mal na háku. Ale úplne.

Možno by to bolo inak, keby som si naposledy odpustila tú finálnu poznámku. Pretože dovtedy som ten rozhovor pochopila- a to vážne až po hardcorovom zamyslení- tak, že keby som sa začala chovať ako dievča, ktoré by chcel ukázať rodičom, bolo by všetko ok. Kríza nastala až v tom momente, kedy som sa vyjadrila v tom zmysle, že ja nie som dievča, ktoré by chcel niekto ukázať rodičom.

A keďže tieto dva hlavné články odmietali spoluprácu, môj plán začínal vyznievať neuskotučniteľne. Už som sa zamierila i s tým, že ostanem na krku Faustovi- ktorý mimochdom vôbec nejavil záujem o moje problémy.

Ale ako som už spomenula, vo štvrtok prišlo nečakané zlepšenie. Najskôr sa Lupin asi pokúsil zvládať sedieť vedľa mňa, ale presne v tento deň to vzdal. A poslal namiesto seba Blacka.

Aké to mám šťastie!

*****

"Pohádali ste sa, že ma ti dal za trest?" zaškľabila som sa, hneď ako si Black sadol vedľa mňa.

"Skôr je to služba," odvetil s nezáujmom. Odrazu sa však ku mne natočil a jeho tvár hrala živými pocitmi- škodoradosťou, znechutením i priehľadnou provokáciou. "Dosť skoro ťa začal mať dosť, čo povieš?"

"Lupin ma nezačal mať dosť a vieme to obaja."

To viete, podobný argument bol veľmi očakávateľný.

Black na mňa okamih hľadel, jeho oči ma upaľovali na hranici a ja som s rozkošou sledovala boj v jeho očiach. Potom sa otočil preč a nechal to tak.

Dospelejšie, ako som čakala.

"Prečo teba? Prečo neposlal Pettigrewa? To by pre mňa bolo o veľa horšie ako ty."

"To je skoro až kompliment," prehodil jedovato a ja som sa pre seba usmiala. Vážne- ako dlho ste čakali, že na mňa bude Black naštvaný natoľko, aby nekomunikoval? My sme si vlastne v dosť veciach podobní- a jednou
znich je i to, že sa nevyhýbame možnosti dohadovať sa. Argumentovať, vymýšľať si, hádať sa... To je proste moje. A Black to mal rád tiež- bolo mu to vidno na tvári i v tejto chvíli.

"Pre tentokrát to tak aj bolo myslené."

A jeho odpoveď bude:

"Urážaš ďalšieho môjho priateľa?" otočil sa ku mne nahnevane, presne podľa očakávaní. Bože, ja keď sa sústredím, som fakt dobrá.

Takže prejdime ďalej.

"Neurážala som ani Evansovú. Ona začala a ja som jej to vrátila. Uznávam- možno nie úplne fér. Ale ty by si tiež odpískal takého Fausta, keby ťa urážal."

"Vážne mám veriť, že ťa Lily urážala?"

"Povedzme, že jej sa môj výzor nepáčil tak ako tebe."

Blackove oči stratili zlostný nádych a ostala len nedôvera.

"To mám akože veriť tebe a nie jej? To si veľa namýšľaš."

"Au!" odtiahla som sa s úškľabkom, no potom sa k nemu naklonila bližšie, tak, aby som mohla iba šepkať. A očariť ho svojou prítomnosťou, samozrejme.

"A prečo sa jej nespýtať? Keď je taká svätá, ako všetci vravíte, určite ti povie pravdu."

"Chceš sa ospravedlniť."

"Jej? Určite nie. No nechcem ani byť tá jediná zlá. Ak budeme zlé dve, to sa ešte bude dať."

Na jeho tvári sa mihol krátky úsmev, no potom sa opäť neprístupne zamračil.

"Ale ak ti Lupin zakázal sa so mnou baviť, pochopím to."

Black na mňa prekvapene pozrel, avšak v jeho očiach čoraz viac pokračoval onen boj.

Takže som už v podstate mala vyhrané.