Na tých raňajkách sa prežeriem jak blázon. Fakt. Taký hľad človek ešte nevidel- či nepocítil?

Obliekla som sa, vysušila Lupinov uterák a prútik si prilepila k telu. Snáď ho už nikdy nenechám v izbe.

Vážne som bývala nezávislejšia.

Vyšla som z izby a mojím plánom bol šprint do jedálne, ale to práve zo spoločenských miestností vychádzal Lupin (kto vie čo doteraz v izbe robil) a ja som dostala chuť na nejakú zábavu. Dnes ráno s ním totiž bola. Tentoraz ale zvolím iný postup.

"Počkaj!" okríkla som ho, zavrela dvere a pobehla.

Zastal medzi dverami, takže som sa nimi prešuchla a už na chodbe sa k nemu otočila. Dnes vyzeral rozhodne lepšie ako po iné úplnkové rána- menej dobito, viac sviežo a rozhodne nie tak zronene. I ja sa cítim pomerne lepšie ako inokedy. Škoda, že ma to napadlo až teraz.

"Snáď ti nebude prekážať moja prítomnosť," prehodila som a vlastne by mi bolo šumák, keby mu naozaj vadila. Má mi byť za čo vďačný, nie?

Ale niečo- hovorme tomu pocit- mi vraví, že Lupin s mojou prítomnosťou nemá problémy. Od veľmi dobrého zdroja dokonca viem i to, že sa mu vyslovene páči.

Ale nebudem to chudákovi chlapcovi vyhadzovať na oči.

Zavrel dvere a ostražito si ma premeral.

"Očakávaš nejaký podraz, že?" vycerila som zuby v pobavení a možno i to bol dôvod, prečo som chcela, nech na mňa počká.

Číhať a báť sa prichádzajúcej odplaty je ešte horšie ako odplata sama.

"Iba som opatrný," pokrčil ramenami, ale pohľad zo mňa nespustil.

"Veď nie som malé decko," usmiala som sa svojím anjelskym úsmevom, no on vyzeral čoraz podozrievavejšie.

Už dlhšie mám podozrenie, že môj anjelsky výraz ľudí skôr desí. Iba stále nemám dosť subjektov na podrobnejšie preskúmanie tohto problému.

"Nemohli by sme vyhlásiť prímerie?"

"Prímerie je ale iba dočaný stav neútočenia," namietla som. To je tak fajn, keď si môžem z Lupina robiť srandu. A dnešný Lupin je na to ako stvorený- dokonca sa zdá, že spolupracuje. Možno z neho nakoniec vydolujem i toho Záškodníka, ktorý ma vo zvyku sa v mojej prítomnosti skrývať. Niežeby som ho nejak zvlášť chcela, ale ten aspoň nie je tak upípaný.

"V niektorých krajinách vydrží celé roky."

"Ja som ale veľmi pomstychtivá krajina," pokrčila som ramenami.

"Ty si pomstychtivá? A kto s tým začal?" zamračil sa Lupin, obišiel ma a pokračoval do jedálne.

Sama pre seba som sa usmiala a dohonila ho. Podobný rozhovor s Lupinom rozhodne nie je niečo, čo by mi vadilo. Rada si ho doberám. Je to lepšie ako obyčajné rozhovory o povinnostiach prefektov či škole. A je to i lepšie ako hádky s Blackom, pretože ten ma vždy nejakým úlisným spôsobom dostane. Toto má proste viac... šťavy. A navyše ma baví Lupina postupne dostávať do kolien.

"To ty, milý Lupin a to práve tu," kývla som rukou k výklenku, okolo ktorého sme práve prechádzali.

"Čo som ti spravil? Iba som nechcel, aby nás tá baba videla."

"Pretože by si asi pomyslela, že sme si išli ráno zabehať. Fakt strašné."

"Vieš, niekedy je pekné byť opatrný. Nauč sa to."

Zdvihla som obočie a vyrazila zo seba prekvapený checht.

"V tom prípade- Pán opatrný- držte sa svojej rady a prestaňte ma pokúšať," hodila som po ňom významný pohľad a spokojne si všimla, ako uhol pohľadom.

"Nenazval by som to pokúšaním."

"O pomenovaní pre tvoje konanie by sa dalo diskutovať, Lupin. Ale mňa by skôr zaujímalo, prečo to?"

"Prečo čo?"

Aby mu to človek nakreslil. Ale teším sa, ako sa bude snažiť reagovať. Či skôr- ako sa bude snažiť to zahovoriť. Jeho naivita v tom, že sa snaží skryť, že sa mu páčim, je veľmi... Naivná? Dochádza mi slovná zásoba.

"Je tu snáď niečo, čo by si mi chcel zdeliť?"

"Spala si, keď som ťa pobozkal na oslave? Nie, nič také tu nie je," precedil cynicky.

"Tým narážaš na fakt, že sa ti páčim?"

Ok, mám náladu ho trochu slovne týrať. Ale to ste si asi všimli...

Lupin zastal a šokovane na mňa niekoľko sekúnd hľadel, než sa zmohol na odpoveď.

"O čo ti ide? Nebola si to ty, kto to stopol?"

Ok. Tak to som nečakala. Priveľa ráznosti a rozhorčenosti v jeho hlase. A doteraz bol celkom v pohode.

"Kto to stopol? Akože- stopol nás?" zamračila som sa. Beriem späť- rozhovory s Lupinom sú na hovno. Pretože on nedokáže 5 minút hrať podľa scénára. Stále iba improvizuje.

"Ale Myra, veď tu nie je žiadne my," pokrútil hlavou afektovane a dokonale ma tým umlčal.

Nemám rada, keď si ľudia berú do úst moje slová.

"Nie, to je fakt," pokrútila som hlavou a proste to vzdala.

Vykročila som ďalej, no on ma chytil za ruku a otočil späť.

"Dočerta, tak čo teda chceš?!" vyštekol na mňa a v jeho očiach sa zjavil hnev. Vytrhla som sa mu a pošúchala si ruku.

"Čo to do teba vošlo?"

"Poviem ti čo- zlosť. A to dosť veľká! Najskôr ma chceš, potom mi povieš, že spolu nikdy nebudeme a mám si dať odchod. Potom ma znova chceš a teraz ma tu necháš stáť? Nie si ty tak trochu magor?"

Nedala som na sebe zdať prekvapenie až v takej miere, v akej sa mi ho dostalo. Proste som pomaly vydýchla a spracovala to.

Vážne mi práve povedal, že som magor?

"Nechcela si sa o tom baviť. Nechcela si to riešiť. Chcela si to nechať, nech sa to samo vyvinie. Ty veľmi dobre vieš- a ja viem, že vieš- že sa mi páčiš a mám ťa rád, takže pre mňa to až tak úžasné riešenie nie je. A to ti je jedno. Ale budiš. No teraz začneš takýto rozhovor a po mne chceš, aby som ti povedal- čo? Čo chceš vlastne počuť?"

Ale toto som už vážne nečakala. Ospravedlňte moju neschopnosť nejak identifikovať svoje pocity, ale smola. Úplne mi tým zmaril plány baviť sa na jeho vykrúcaní.

Čo horšie- nemám ako reagovať. Pretože toto je niečo, na čom sa nikdy nezhodneme.

"V tejto chvíli nechcem počuť vôbec nič," odvetila som ľadovo a hľadela mu do tváre tak kamenne, ako som vedela.

"Tak do mňa už nikdy podobne nerýp. Nie je to vtipné."

"A teraz čakáš na čo? Na ospravedlnenie?"

"Od teba? To by bola vážne novinka," odfrkol si znechutene a chcel ísť preč.

Myslela som, že po úplnku mi bude apsoň trochu vďačný. Aspoň trošičku. Minimálne tak, že ma nechá si z neho trochu robiť srandu. Ibaže chlapec je akýsi netykavý.

"Myslela som, že už ti to došlo. Že si konečne pochopil pravidlá hry. Veď i v tej kúpeľni si to nechal tak. Netriasol si sa vďačnosťou kvôli premene. Proste si to nebral tak vážne."

A presne to po ňom chcem! Žiadny tlak, žiadne očakávania. Neznášam očakávania, ktoré sa ma týkajú. Pretože je nikdy nejdem podľa cudzích inštrukcií, doprdele!

Ak sa neriadite vlastnými inštrukciami, nikdy sa nedostanete k vlastnému cieľu- iba k tomu cudziemu.

"A možno som to bral vážne- iba si si to zle vyložila... Alebo som to zle pochopil ja. Moja chyba."

"Čo?"

"Vážne som bol na omyle, keď som čakal, že sa zmeníš. Keď som predpokladal, že iba potrebuješ čas na to sa spamätať z toho bozku, z tej energie a z toho, čo by mohlo znamenať naše zblíženie. Keď som dúfal, že i ty dokážeš niečo cítiť. No teraz vidím, že ja pre teba vážne neznamenám nič. Iba zábavu."

"Nevravím, že išlo iba o zábavu. Ale to, že ja nie som typ na vážne vzťahy si vedel. Snáď som sa vyjadrila jasne." A to neznamená, že nič necítim.

"Myslíš si, že som taký? Na pobavenie si vezmi Siriusa, tomu tiež nejde o nič iné a bude len rád, ale ak chceš niečo po mne, neškodná zábava to nebude."

"To je snáď nejaké ultimátum? Buď so mnou a plať za to, alebo so mnou nebuď vôbec?"

"To nie je ultimátum. To je fakt."

Pokrútila som hlavou a ledva-ledva udržala tornádo, ktoré som v sebe mala. Tak nehorázne ma naštval, urazil, zmiatol a sklamal, že som mala chuť mu dať facku.

"Takto to ja ale nehrám."

Lupin si odfrkol, pokrútil hlavou a potom mi pozrel do očí, akoby mi stále niečo unikalo. A mňa na celej tejto veci najviac sralo, že som fakt nevedela, čo po mne chce.

"Nie vždy bude všetko podľa toho, ako si egoistická, dosebazahľadená Slizolinčanka zmyslí."

Stisla som zuby, pretože moja odpoveď by to celé iba zhoršila. A isto by nebola úplne racionálna.

"Chceš po mne nejaké city? Tak ja ti poviem jedno- k tebe ja žiadne nechovám. Hodiť za hlavu fakt, že sa mi páčiš, pre mňa bude ľahšie ako pre teba, Lupin."

Išla som ďalej skôr, ako mi na to stihol niečo povedať. A popravde- vôbec ma nezaujímalo, čo by to malo byť.