Ako som tak drsne odkráčala z kúpeľne, vlastne som ju tým nechala voľnú Lupinovi.

I keď... Hovorte tomu predtucha, ale podľa mňa sa iba osprchuje.

Svoje veci som napokon vyčistila, no kvôli istému javu- nazvyme ho nečistota- som si nemohla obliecť nič iné. A tak som po izbe behala v nejakých starších ponožkách, aby som si nezasvinila zem. Ešte nemám úplne domyslené, ako sa dostanem do kúpeľne, ale možno sa tam prekopem. Alebo rozbijem stenu, ktorá spája moju izbu a tú prekliatu miestnosť.

To som práve tak nezarala do skrine a snažila sa nájsť nejaký starý uterák- nezabudnite mi pripomenúť, že musím Iliane vrátiť jej šaty- keď sa ozvalo klopanie na dvere.

Prudko som sa vystrela a natočila tvár ku dverám. No Lupin. No kto iný...

Ale viete, čo je vážne super? Nemám žiadne serióznejšie zranenie. Aspoň nič, čo by som musela liečiť elixírom. Je to vážne osviežujúce.

Keďže starý uterák sa nekonal, grábla som proste môj obvyklý modrý a dala si načas s otváraním dverí. Možno som ešte úplne nepredýchala, že ma Lupin tak okafral. I keď som ho za to skoro uvarila. Ale to je nepodstatné.

Asi tak po hodine som konečne otvorila a okamžite oľutovala, že som to neurobila skôr.

Naskytol sa mi totiž pohľad na nahého Lupina posiateho kvapkami vody.

Dobre, priznávam, iba rada šokujem poslucháčov.

Jasné, že to preháňam. Mal uterák. Rozhodne ho mal na správnych miestach. A rozhodne nebol nijak zvlášť mokrý (čo by sa asi dalo vyzvetliť uterákom), ale i tak...

Tak orpava- naskytol sa mi pohľad na polonahého Lupina, ktorému na ramenách a krku spočívalo pár kvapiek vody (čo by sa zase určite dalo vysvetliť mokrými vlasmi).

"Áno?" Vážne som sa snažila nezízať, ale opäť sme v tej situácii, kedy je to proste iné.

Nie je to ako v lese, keď sme nahí. Akoby vlkodlačou vecou padali isté zábrany a isté veci skrátka vyznia úplne inak. Niečo je dokonca nepodstatné- a v normálnom živote by ma to asi pekne sralo.

Ale tu už nie sme v lese, neschyľuje sa k bolestivej a zároveň oslobodzujúcej premene. Tu už mi nezáleží len na tom, ako uľaviť brneniu tela. Dokonca nemám hlavu plnú myšlienok na predchádzajúcu noc. Nemám ten zvláštny pocit, akoby moja pokožka neprilnula k môjmu telu presne a moja koža je koža niekoho iného.

Teraz som proste špinavá baba zabalená v uteráku, ktorá pozerá na dokonale čistého chalana v o polovicu menšom uteráku.

Vážne sa mi nepáči rozloženie špiny a čistoty, ale rozdelenie uterákov to vystihlo.

"Kúpeľňa je voľná. Radšej ti to oznamujem hneď, aby si ma neprišla do izby usmažiť."

"Snáď z toho nebudeš mať traumu?" uchechtla som sa, nebojac sa, že zraním jeho city. Pretože jeho hlas bol niečo medzi nezaujatým a pobaveným. Na takom Lupinovi sa dalo dobre zabávať.

"Niežeby som sa v noci budil, trasúc sa, že ma prídeš uvariť... Ale istý strach zotrvať s tebou v jednej miestnosti tu je."

"Ty si pako, Lupin," zasmiala som sa krátko.

"A ty si sadistka," pokrčil ramenami a pózu "netrápi ma čo hovorím" vedel hrať ako jeden z najlepších. Napokon- Lupin vždy vyzeral, že sa ho nič netýka.

"Nečaká má v kúpeľni nejaké nemilé prekvapenie?"

Lupin na mňa okamih hľadel a potom len pokrútil hlavou, akoby neveril mojim slovám.

"Nie som malé decko, ok?" spýtal sa, už nie tak pobavene, a zamieril k svojej izbe.

Samozrejme som vykukla z dvier a sledovala jeho... Ehm... Chôdzu, samozrejme.

Nezabudnite mi ešte pripomenúť i to, že musím striehnuť na to, až Lupin pôjde z kúpeľne.

*****

Odložila som uterák a postavila sa pod prúd teplej vody. Tá vaňa aj tak nemá zmysel. A preležať ďalšiu hodinu vo vani... Radšej si dám výdatné raňajky.

Cítiť sa čistá je nezaplatiteľný pocit, to vám poviem. Lenže ono je v tom trochu háčik- my inteligentní si nechávame prútiky v izbách, aby sme si nemohli vyčistiť špinavé uteráky.

Povedzme, že to risknem a prebehnem. Povedzme, že ma pri tom ani nikto neuvidí (čo zase nie je tak nemožné, predsa len- sme tu AŽ dvaja). Ale zmrznem. A to tak, že dosť- mám v izbe otvorené okno. Ako dobre- ten jeden uterák by ma nevytrhol. Ale ani by neuškodil.

Tá moja posadutosť čerstvým vzduchom je na dve veci.

Vystúpila som z vane na nejaký uteráčik rozprestretý po zemi, ktorý tu nechal asi Lupin. Bol príjemne hrubý a vlhký od vody, ktorú na ňom zanechal on po svojej sprche.

Keď som trochu okapala a všetkými možnými spôsobmi sa pripravila na beh do izby, vykročila som vpred... Až na to, že som vôbec nikam nevykročila.

Pokúšala som sa zdvihnúť pravú nohu, potom ľavú. Posunúť ich. Dokonca som sa posadila na kraj vane a snažila sa dať ten uterák dolu rukami. Ibaže ono hovno-hovno zlatá rybka.

"Nie som malé decko!" vyštekla som, napodobňujúc Lupinov hlas.

Ja toho idiota záškodníckeho naozaj rozpáram. Akože, odhliadnuc od môjho rozhodnutia s Lupinom tráviť úplnky, nech je náš vzťah akýkoľvek... Vážne sa nebojí, že sa naňho vyserem?

Vynechám, že je to pokrok v jeho strachu z úplnkov a prejdem iba k tomu, že je to bláznovstvo.

Záškodník jednej nepoučiteľný.

*****

Tak si to skalkulujme.

0 prátikov

0 čistých uterákov

1 zasvinený uterák

Plus neschopnosť chôdze či behu. Iba akéhosi skackania- a viete čo? Tu už sa mi nechce riskovať, že ma niekto uvidí. Pretože skackanie u nahých ľudí nevyzerá obzvlášť príťažlivo.

Ale niečo príťažlivo vyzerá...

Hm.

"Lupiiiin!" skríkla som, no vôbec nie nahnevane. Proste som ho zavolala. Ak neodišiel z izby, pravdepodobne to aj začuje.

A aj začul.

Spoza dverí sa ozvalo niečo medzi tichým smiechom a to ma dokázalo dožrať. On si zo mňa proste robí prdel.

Posadila som sa na vaňu a ruky zložila v lone.

"Potrebuješ niečo?" ozvalo sa lupinovsky pokojne. Jeho nezainteresovaný hlas bol pravdepodobne to, čo mi dodalo poslednú časť odvahy a bláznovstva na to, aby som povedala ďalšiu vetu.

"Môžeš na minútku?"

Dvere sa pootvorili a Lupin strčil dovnútra hlavu. Jeho výraz, ktorý nemal ďaleko k pobaveniu, však stuhol a on na mňa ostal zízať.

No hej, zareagovala by som rovnako, keby na vani sedel nahý Lupin.

*****

"Budeš, prosím, taký dobrý a nepožičiaš mi nejaký uterák? Môj je úplne špinavý a nechcem s ním teraz čokoľvek robiť. A kým nájdem iný, asi to chvíľu potrvá. Vážne by som ocenila túto malú službičku."

Lupin iba mrkol, čo som v danom stave nepovažovala za odpoveď.

Neviem, z čoho bol prekvapený viac- z toho, že som nahá, z toho, že som milá, alebo z toho, že ho nechcem zabiť kvôli tomu uteráku. Či... Vlastne to asi viem.

"Lupin, svet ťa potrebuje!" okríkla som ho, ale zamávanie som si nechala na potom. Na niekedy, až nebudem úplne nahá a nebudem rukami uchovávať aspoň kúštek svojej dôstojnosti.

Ale čo vám poviem- za to, ako sa medzi tými dverami tváril, to stálo.

"Jas... No- počkaj," zamračil sa a počuteľne mu vyschlo v krku, ale môj smiech už počul iba cez zavreté dvere, keď zmizol ako čokoládové kocky na piatočnej večeri.

*****

"Padavka!" okríkla som ho spoza dverí, keď mi hodil uterák. On totiž iba strčil ruku dovnútra a hodil ho po mne bez toho, aby do toho zapojil ostatok tela.

"Lupin, zlatíčko, ale ešte sme neskončili!" ozval sa opäť môj nežný hlások, keď som sa postavila a zabalila do jeho bieleho uteráku. Bolo to akosi zvláštne intímne dotýkať sa celým telom niečoho, čo bolo Lupinove.

Dvere sa opäť pootvorili a v nich sa objavila jeho tvár. Tá však pozerala na stenu, lepšie povedanú do zrkadla, ako na mňa.

No čo, padavka.

"Viem, asi to bude znieť trochu zvláštne, ale ten uterák ma nechce pustiť. Asi to bude nejaký pokazený kus, ale ja som sa k nemu- nesmej sa- úplne prilepila. Nepomohol by si mi trochu? Prútik som si totiž nechala v izbe," môj anjelsky výraz by musel presvedčiť i čerta, no Lupin po mne cez zrkadlo iba hodil ostražitý pohľad. V jeho tvári sa zjavilo upokojenie, keď videl, že som zahalená a tak sa i uvoľnil a pozrel na mňa priamo.

"Mám ti donieť prútik, či-?"

Milý krásny Lupin... Tak ľahko sa z toho vyvliecť u Slizolinčanky? Chúďa naivné.

"Skôr som myslela- vzhlľadom na to, že si Záškodník a tak- že by si mi to mohol dať dolu sám."

"Ja ti radšej donesiem-"

"Remus," naklonila som hlavu trochu do boku a prenikavo sa mu zahľadela do očí. Viete, ani so mnou to nie je také zlé, keď som v uteráku a z vlasov mi kvapká voda. Moja výška je zapríčinená dlhými, štíhlymi nohami, takže to, čo chcem po Lupinovi, ma bude stáť menej ostychu ako jeho pevných nervov.

"Si zákerná," precedil a v jeho očiach tlela zlosť, no bola utláčaná inými, výraznejšími pocitmi. Nemusím byť génius, aby som si ich domyslela.

Vstúpil však do miestnosti a vytiahol prútik- niektorí ho totiž aj nosia so sebou. Prišiel až ku mne a na okamih mi zastal tvárou v tvár.

Zdvihla som bradu a opätovala jeho pohľad. Tvár mal strnulú a takmer až nadradenú, no jeho oči žiarili.

Pomaly som vydýchla a možno by som i niečo povedala či urobila, no on si zrazu čupol a jeho ruky som pocítila na lýtkach.

Telom mi prebehlo mravenčenie, no jeho teplé, nežné prsty pokračovali v ceste k chodidlu spôsobom, ktorý bol až nebezpečne blízky hladeniu.

Zavrela som oči a nedokázala som potlačiť slasť z tých dotykov, akokoľvek boli vynútené a akokoľvek nemali mať erotický podtón.

Jeho prsty však od nártov zamierili späť hore po lýtku a to už neyzeralo ako niečo, čo mi má pomôcť zbaviť sa toho uteráku.

S prekvapeným nádychom som otvorila oči a pozrela k nemu dolu. Strnula som, pretože som ho uvidela kľačať pri mojich nohách a vyzývavo na mňa hľadieť.

Akosi to celé pretočil oproti mne, ale až tak ďaleko som v tú chvíľu uvažovať nedokázala.

Posunul sa vyššie a so svojimi dlaňami na mojich nohách urobil to isté. Teraz som ich cítila až niekde na ohybe kolena, zatiaľ čo jeho tmavý pohľad ma stále prepaľoval a nedovoľoval mi sa pohnúť. Protestovať.

Za predpokladu, že by som o niečo také mala záujem, že...

Jeho ruky išli ešte vyššie a keď boli asi v polovici mojich stehien a ja som už bola jednou nohou v hrobe, Lupin sa vyšvihol na nohy. Jeho ruky sa tým posunuli ešte vyššie a vôbec nebudem preháňať, keď poviem, že ostali zozadu POD uterákom a rozhodne to už neboli nohy, kde sa ma dotýkali.

Dych sa mi zrýchlil, pretože som vlastne ostala v jeho objatí a toto objatie bolo ani nie tak intímne, ako erotické. Panvu som k nemu mala pevne pritisnutú a od jasného náznaku jeho vzrušenia ma delil len uterák a jeho nohavice.

Pohľad som však stále mala uväznený na jeho tvári, v jeho tmavých očiach a nič na svete by to nedokázalo zmeniť. Až na...

"Snáď som pomohol," šepol mi do tváre, na kratučký okamžik sa dostkol mojich strnulých pier a skôr, ako som stihla zareagovať- hádajme ako- odišiel z kúpeľne.

Tvrdo som dosadla na kraj vane a pomerne pomaly mi dochádzalo, že takto provokovať ho už radšej nemám.

A ešte i to, že nohy som už mala voľné.