Bola som naňho takmer nahnevaná. Jemu je fajn, on bude celú noc rozmýšľať iba nad tým, aká som autorita a kde je najbližšia veverička na zabitie.

To ja som tá obeť, ktorej budú jeho posledné slová behať v hlave a ktorým bude môj zdeformovaný, rokmi poničený mozog prikladať cez tristo rôznych významov- jeden nepravdepodobnejší ako druhý.

A napokon si z toho vyvodím, že sa Lupinovi nie len páčim, ale že ma má skutočne rád a že všetky tie keci, ktoré Blackovi zavesil na nos- o tom, ako by so mnou v živote nič nechcel mať, že som mu ukradnutá a nech si ma Black pokojne aj zožerie- boli iba jeho spôsobom obrnenia sa proti možnosti, že ja ho rada nemám a že si vyberiem Blacka (i keď, to už by len bol taký hlúpy?). Do mojej teórie potom zapadalo aj Lupinovo podivne podráždené správanie, keď sa ku mne Black začal mať a dokonca i to, prečo ma tak náhle pobozkal- proste videl, že sa k tomu chystá Black a to sa mu nepáčilo.

...Vidíte? Ja sa nad takými vecami nemôžem zamýšľať, pretože sa zo mňa potom stáva nezmyselnými dedukciami opradená psychopatka.

Keď premena ustala a ja som vydýchala šok, ktorý prichádzal vždy po takom nápore na telo i myseľ, napriamila som sa a zavyla. Niekedy je potreba proste silnejšia ako vy- a obvlášť u zvierat. I keď s ľudským mozgom.

Na moje zavytie zareagovalo ďalšie, iba kúsok vzdialené zavytie a ja som naježila srsť. Vyšla som spoza stromu a hľadela na Lupina- či na zdeformovaného vlka, čo je vám milšie- a snažila sa zachytiť jeho pohľad. On mi však uhýbal očami s jemným, obranným vrčaním- čím dával najavo vedomie si toho, že je podriadený. Ja som zavrčala hlasnejšie a agresívnejšie ako on, na čo si Lupin ľahol na zem a ostal bez pohybu- napriek tomu, že napätosť jeho tela značila, ako veľmi by sa ma chcel zbaviť.

Rozbehla som sa do lesa, nechajúc voľne plynúť svoje zvieracie potreby a sústredila som sa iba na zvuk rýchlych nôh v mojom tesnom závese.

*****

Voľným krokom som už druhú, či tretiu hodinu mierila späť k miestu, kde som si schovala veci. Podľa čuchu bolo jednoduché to miesto nájsť, takže som toľko času nepotrebovala.

Ale tiež som nechcela vyzerať ako po útoku pouličného gangu, takže jemný poklus bolo úplné maximum po tom, ako sme si s Lupinom dali dlhý, zbesilý šprint na vybitie energie.

Občas som pobehla, keď som niečo zacítila a občas pobehol on. Nepustila som ho moc ďaleko, pretože Lupin je predsa len o niečo autoritatívnejší ako môj otec a ja som naňho sama, čo znamená nižšia záruka poslušnosti. Ale inak sme boli ako párik psov na prechádzke. Skvostné. Ešteže som jediná, čo si to pamätá.

Už niekoľký krát som zacítila, ako sa mi samovoľne naježili chlpy pod náporom energie. Noc končila a začínal deň.

Spomalila som, pretože sme boli v podstate na mieste.

Lupin ma voľným behom predbehol a ulovil nejakého vtáka. Čím bližšie bola premena, tým viac nechutné mi to prišlo, ale tak... Nech si užije, chlapec.

Modrá stuha mi zasvietila do očí v šere lesa a ja som očuchala korene stromu. Cítila som tú zvláštnu, hlbokú čerešňovú vôňu. A teda vôňu môjho šampónu. Taktiež som mohla cítiť niečím okorenené mandle, ktoré isto vychádzali z Lupinových teplákov- tak ako bežne z Lupina.

Otočila som sa k svojmu bežeckému partnerovi, ktorý si práve oblizoval krv z laby. Vážne- toto si Lupin pamätať nechce. Veľmi... Chutné.

Schúlila som sa na zemi tak, aby som ho videla a rozhodla sa počkať si na premenu v pokoji. On sa ešte motal okolo mňa, no keď už to bolo vážne blízko, minúta či dve, odrazu podišiel ku mne a stúlil sa mi pri nohách. Uznal mi tým dôveru a mňa- alebo skôr moju vlčiu stránku- to potešilo. Ale inak to bolo na prt, pretože zase budem cítiť jeho telo prechádzajúce premenou a toho som mala dosť ešte od minula.

*****

Stočená v klbku som nechávala odoznieť záchvevy tela a v hlave potlačila spomienky na bolesť, ktorá s premenou súvisí. Telo som mala dolámané a ubolené- nie tým dobrým spôsobom ako po športe či sexe- ale skôr akoby som sa zotavovala z autonehody.

I keď som sa túto noc snažila nezraniť- čo sa mi až na jeden škrabanec aj zadarilo- táto bolesť si skrátka nedá pokoj.

Uvoľnila som sa, pretože tak to prejde vždy rýchlejšie, a započúvala sa do zbesilého dychu pri mojich nohách. Mohla som cítiť Lupinov chrbát, ako sa mi opiera o predkolenia a ako sa trasie.

"Dýchaj a uvoľni sa, zbytočne s tým bojuješ," preriekla som a môj hlas bol ešte trochu chrapľavý. Lupin neodpovedal, ale jeho telo sa začalo postupne upokojovať, až bol jeho dych o niekoľko minút úplne pokojný.

So zavretými očami som si užívala ticho lesa a vychádzajúce slnko. Z premeny mi bolo ešte teplo a tak som to chcela využiť. Lupin sa však pohniezdil a bez toho, aby som ho videla, som mohla vedieť, že sa oprel o ruky a teraz na mňa hľadí.

Ten chlapec vážne skazí každú chvíľu pokoja.

*****

Otvorila som oči a stretla sa s jeho zaujatým, no mierne pobaveným pohľadom. To som po úplnku vážne nečakala- vzhľadom na to, ako ich nenávidí a ako sa každé ráno cíti znásilnený. Jasné- vyzeral vyčerpane, dolámane, spotene a akoby si jeho koža stále nezvykla na to, čo je pod ňou. Ale s tým sa nedá urobiť nič. No inak bol celkom v pohode.

Zdvihol obočie a pokrútil hlavou. V očiach sa mu zrkadlila radosť, prekvapenie i nefalšované šťastie. Na mňa takto po ráne trochu silné kafe.

"Čo?" vyštekla som, keď zo mňa tento svoj extra balík nespúšťal a on opäť pobavene pokrútil hlavou.

"Niežeby som sa sťažoval, ale to čo si so mnou praktikovala túto noc, malo dosť blízko k niečomu, čo sa volá i venčenie psa."

"Veď presne to som i robila, nemám pravdu?" zdvihla som arogantne obočie a opäť spokojne položila hlavu do trávy.

*****

Obliekla som sa a potlačila chlad. Ono spomínané teplo odoznelo celkom rýchlo a dobiehala ma krutá realita. Ha- ale ja mám aspoň tričko a Lupin nemá ani to!

"Vážne Lupin- čo
máš proti tak krásne pokojnej noci? Vidíš na sebe snáď niekde škrábance či modriny?" vyšla som spoza stromu, kde sa dotyčný nevďačný harant opieral o strom susedný.

"Vlastne by sa ich pár našlo-"

"Detaily. Žiadne pohmoždeniny, zlomeniny ani kúsance."

"Viem, že ich nemám. Pretože si nepamätám žiadnu príležitosť, ako si ich spôsobiť."

"Ty si toho, zlatíčko, nepamätáš viac," zaškľabila som sa, ako sme sa tak predierali smerom k mojej skrýši.

Lupin však zastal a chytil ma za zápästie, aby to isté urobil i so mnou.

Natočila som sa k nemu, neochotne a netrpezlivo. Vážne, vážne mi bola zima. Na zimu si nepotrpím. A potom nemám potrebu mučiť sa pohľadom na jeho polonahé telo vlhké od potu a od rosy.

"Pamätám si toho viac ako minule. Preto viem, že sme nerobili nič bláznivé. Ja... Proste to viem."

Hľadela som naňho, snažila sa vcítiť do jeho pocitov, ale tú nevedomosť, s ktoru sa musel pred tým- predo mnou- potýkať, som si nevedela predstaviť. A tak som nechápala ani tú jeho neskonalú vďačnosť.

I keby ma zo srdca nenávidel, tento jeden deň po úplnku, ktorému mohol byť ako tak pánom, by mi bol vďačný.

"Rado sa stalo," pousmiala som sa, vymanila si ruku z jeho zovretia a pokračovala v ceste. Proste mi bola zima.

*****

Dostať sa až na chodbu prefektov bolo jednoduché. Sobota ráno má aj tie výhody, že veľa ľudí nemá potrebu sa v tak skorý čas premávať po hrade. Iba taký dvaja blci vlkodlaci.

No len čo som vkročila na našu chodbu, na ruke som pocítila trhnutie späť a do strany a ocitla som sa za brnením. Výhľad mi kazil sám Lupin, ktorý vykúkal von.

"Čo robíš?" oborila som sa doňho nepríjemne. To vážne potrebujem- aby mnou niekto knísal ako s plyšákom.

"Si hluchá?" otočil sa ku mne Lupin zamračene a ja som div nezalapala po dychu. Čo prosím?!

No v tom mi do uší doznel krok, ktorý mieril od dverí do našich izieb priamo k nám. Lupin ma zatlačil hlbšie do tieňa a chrbtom sa natisol na mňa.

Stíšila som dych a znehybnila telo. Nedokázala som odhadnúť, kto nás potrebuje v tak skorú rannú hodinu, ale dúfala som, že je to len nejaký študent. Takému Dumblovi by sa to vysvetľovalo ťažko.

Na druhú stranu- veď prechádzať sa po chodbách skoro ráno nie je trestné. Len je to nezvyklé. A i keď sme plne oblečení, tiež sme trošku spotení a obuv máme blatovú. To je tiež nezvyklé.

Dievča prešlo okolo nás- tak ľahký krok isto nemá chalan ani profesor- a stratilo sa na ďalšej chodbe.

Lupin sa vystrel, odstúpil a vydýchol, na čo som si posmešne odfrkla.

"Čo je?" otočil sa ku mne nepríjemne a ja som nahodila arogantný výraz.