Až do piatka večera som sa k tomu nevracala a opäť si užila trošku tej samoty. Tak, ako som na ňu bola posledných 5 rokov zvyknutá, tak som si od nej za posledné dva mesiace odvykla. A vrak zvyk je železná košela. Kŕmia nás peknými hovadinami.

Lupin sa so mnou už načisto prestal rozprávať, Black bol nahnevaný asi ako vždy, Potter ma okázalo ignoroval, poprípadne vyzeral, že plánuje nejaký krutý žart na moju osobu a Evansová vyzerala, že je pod jej úroveň sa k celej tej veci vracať. Faust ma neignoroval, ale ani sa mi neprihovoril- takže sme si nevymenili jediné slovo. Ale aspoň na mňa nehádzal tie nenávistné, opovrhujúce pohľady ako niekto. Nevyzeral, že by ho náš rozhovor naštval alebo znechutil. Iba akoby nemal potrebu sa so mnou teraz baviť.

To som celkom dobre vedela pochopiť. Ani ja by som sa so sebou nebavila, keby sa to dalo.

Čo sa ale nedalo. A tak som mala veľmi veľa času na pitvanie samej seba. Tak mi mohlo dôjsť hneď niekoľko vecí a medzi tým i to, že Lupinove priateľstvo nechcem stratiť. Pretože si ho vážim a i keď u človeka nevyhľadávam tie chrabré vlastnosti, on ovplýval viac ako len nimi a za to som ho považovala za nesmierne vyrovnanú, inteligentnú osobu (aspoň mimo úplnku, kedy je všetko len nie vyrovnaný).

To ma privádza k dnešku. Keďže som s Lupinom nehovorila- čo ste možno postrehli- nedalo sa odhadovať, ako bude táto noc vyzerať. A teda úplnok.

Lupin sa nezdá ako ten typ, čo sa bude vnucovať, no na druhú stranu nedokáže žiť s tým pocitom, že nevie čo robil a kde bol. A na to som ja bola celkom dobrý liek.

Asi napokon vyhrala jeho zodpovednosť, pretože ako som sa tak, meškajúc, prezliekala do nočného- a teda najviac postradateľného- oblečenia, ozvalo sa mi klopanie na dvere.

Mala som na sebe len tepláky a voľné tričko, úplne som vynechala spodné prádlo. Na zvyš ho zase nemám a po tom, ako sa budem nahá prechádzať s Lupinom v lese, je to i tak nepodstatné.

Otvorila som so zdvihnutou nohou, snažiac sa nazuť si tenisku.

Lupin zamrkal a potom sa jedno jeho obočie zvlnilo v akomsi polozamračení. Videla som uňho už poloúsmev- ktorý mi už chýba- ale polozamračenie ešte nie. Aspoň že pri tomto výraze tak zvodne nevyzeral...

"Ja, len som... Môžeme ísť?" naveľa odtrhol zrak od mojej nohy a pozrel mi do tváre. Hm, až na to, že som bola skrútená a divne naklonená, na tom nebolo nič divné.

Vystrela som sa, spokojná, že sa mi podarilo obuť a zhrnula som si vlasy s tváre. Makačka, čo vám poviem. Ľahšie sa je vyzliekať ako obliekať.

"Nebola som si istá, že sa ukážeš," prehodila som, na čo sa jeho tvár stiahla. O bože. Aby som si dávala pozor na každé slovo. Všetko si berie k srdcu, citlivka.

"Keby som prišiel neskôr, už by si tu nebola, však?" jeho tón nedával najavo hnev, ale v pohode nebol. Ako urazený.

"Keby si prišiel neskôr, bol by si už premenený a ja ja tiež. Môžeme ísť?" zamračila som sa tentokrát ja a vôbec svoju netykavosť nepredstierala.

Pretože moje sebapitvanie zahŕňalo aj uvedomenie si, že sa vážne nemusím snažiť byť milá. Nebudem sa snažiť zapáčiť sa im. Proste to budem ja.

Lupin chvíľu mlčal, no potom odstúpil od dverí, ja som si vzala náhradnú bundu, prútik a vyrazili sme.

"Vlastne idem trochu neskôr. Zdržal ma jeden problém v Bifľomore. Radšej som to vybavil hneď, aby sa po nás nezháňali v noci."

"Niečo, o čom musím vedieť?"

"Snáď nie. Ale je tam jeden tretiak, ktorý tvrdí, že mu ukradli knihu."

"Kto už by len zo študentov kradol knihu? Nikto nečíta," zaškľabila som sa a- na môj preveľký údiv- Lupin sa zasmial.

Natočila som k nemu tvár, ako sme tak zostupovali dole k môjmu tajnému východu a potlačila brnenie pokožky. Úplnok bol skurvene blízko a kontakt s Lupinom tomu nepomáhal. Rovnako nie ani jeho smiech, ktorý brnenie zosiľňoval. Pretože dnes večer znel trochu neobvykle- trochu viac chrapľavo.

"Opäť sa so mnou bavíš, alebo iba predstieraš, že si milý, aby som sa na teba nevykašľala?"

"Urobila by si to?" zdvihol obočie a tiež po mne pozrel. Dorazili sme k úzkem priechody, do ktorého sme sa obaja nedali a tak sme zastali.

Chvíľu sme na seba hľadeli, stáli sme kúsok od seba a ja som mohla cítiť, ako sa mi energia premeny plazí po tele.

Pokrčila som ramenami a vošla prvá, prerušiac náš očný kontakt.

"Neviem, ale ty to mu veríš. Súdiac podľa tvojej skúšobnej otázky hore."

"Vážne- prišla by si pre mňa, keby som sa neukazoval?"

Vyšla som von z priechodu a zastala, čakajúc naňho. Zle som vypočítala jeho veľkosť- predsa len nemá kostru drobnej blondínky (trochu predpojaté, ja viem)- a tak, keď vyšiel von a narovnal sa, stáli sme nečakane blízko. Hľadel na mňa stmavnutými očami a jeho tvár sa uvoľňovala zo svojho bežného napätia. Vytrácali sa z nej zábrany a ostávala túžba chovať sa pudovo.

"Tak to sa už nedozvieme," povedala som tichšie, ako som mala v pláne a môj tlmený hlas na moje veľké prekvapenie zaznel až príliš zmyselne.

Lupinov pohľad padol na moje pery a ja nemusím byť génius, aby mi došlo, čo ho v tú chvíľu napadlo.

"Mali by sme ísť," povedal rovnako ticho ako ja a jeho dych mi dopadol na pery.

Striasla som sa, chrbticou mi prešiel ostrý výboj a ja som sa odtiahla.

"Svätá pravda," zamrmlala som a zrýchlila krok.

*****

Tento raz mi bolo trochu trápne vyzliekať sa pred Lupinom a tak som sa proste postavila za strom. Strom som označila modrou stuhou, aby som ho potom spoznala.

Tenisky a prútik som totiž nechala v skrýši, no hlbšie do lesa- a teda k tomuto jednému vyvolenému stromu- som radšej išla oblečená. Čo sa nedá presne povedať o Lupinovi, pretože ten išiel iba v teplákoch. Radšej som išla prvá.

"Neodpovedal si mi," ozvala som sa, prerušiac to trápne ticho, keď som si vyzliekala tepláky. Je to ako keď sa štrnásť-ročné deti rozhodnú vyskúšať si sex a nahé proti sebe stoja v detskej izbe. Vážne, vážne sa mi ten pocit nepáčil.

"Na akú otázku?" ozvalo sa spoza stromu po chvíli. Tá chvíľa znamenala, že presne vedel na akú, iba odďaľoval neodvratné. Ja mu proste nedám pokoj, ak chcem vedieť odpoveď, viete?

"Či sa so mnou rozprávaš iba kvôli dnešku. Nemusíš to robiť, i tak to urobím."

Opäť nastalo ticho, ktorému som chvíľu načúvala bez pohybu a potom som si s povzdychom dala dolu i tričko a pribalila ho k teplákom. Kôpku som schovala pod koreň stromu a opäť som sa narovnala.

"Ako odpoveď je to celkom jasné," prehodila som cynicky a chrbtom sa oprela o drapľavú kôru. Vzhliadla som. Bola už takmer tma, ostávalo zopár minútok. Brnenie bolo takmer neznesiteľné, no aspoň som vďaka nemu necítila chlad.

Tešila som sa na tú explóziu energie a na to, ako to prejde a ja budem môcť opäť voľne dýchať.

"Ja..." ozvalo sa spoza stromu a ja som nastražila citlivé uši. Počula som, ako sa Lupin oprel rovnako ako ja i to, ako znehybnel.

Mohla by z toho byť skvelá fotka. Dostala by názov "Naháči pod stromom".

"Využívam zámienku, aby som sa s tebou mohol baviť," dokončil Lupin ticho, mne sa rozbúšilo srdce a telo mi ustrnulo v bolesti.

Prišlo to.