Ono sa to zdá- z hľadiska, že je to jedna škola a teda nie nekonečno- ale nájsť Evansovú išlo sakra ťažko. Nepomáhal mi v tom fakt, že tá mudrlantská koza je Chrabromil a jej spolužiaci ma neznášajú. Asi v tom nie je nič osobné- veď ma vôbec nepoznajú- ale patrím do Slizolinu a to je ako dôvod pre nenávisť postačujúce.

Och, tá naša zbrklá hierarchia- kto to vymýšľal?

Napokon som však slečnu Evansovú našla. A to na nádvorí krásneho stredočného poobedia.

Sedela na múre arkiera za jedným stĺpom, takže som ju ledva videla, ale keď sa naklonila dozadu, nebolo pochýb, že ide o ňu.

Vážne nepoznám nikoho, kto by v školskej uniforme vyzeral prirodzenejšie a dovolím si tvrdiť- bez náznaku hanby, keďže je to tajné tvrdenie- že jej to pasuje. Oveľa viac ako modrá.

"Môžeš na sekundu?" spýtala som sa spoza stĺpu a ona sa ku mne musela otočiť takmer o 180 stupňov, aby zistila, kto ju ruší.

Jej partiu som síce nevidela, ale s niekým sa isto rozprávala. Dáva to nádej nám osamoteným sociopatom- keď už si priateľov nájde niekto ako ona...

"Predstav si, že nemôžem," odsekla nepríjemne a jej nie tak celkom bezcitné črty sa bezcitnými okamžite stali.

No vážne- ako mi má byť sympatická, keď pri každom pohľade na mňa jej črty stvrdnú, znamyseľnejú a jej výraz kričí 'neznášam také namyslené, slizolinské kravy ako si ty'?

"Prestaň byť urazená, Evansová, a dopraj mi nejaký svoj drahocenný čas," pokračovala som pokojným, nekonfliktným hlasom, no ona vyzerala čoraz viac nasrane.

"Počula si ju, Courterová. Daj jej pokoj," ozvalo sa spoza stĺpu nádvoria a ja som ani nemusela vykuknúť, aby som vedela, čí je to hlas.

"Nevedela som, že sa so mnou opäť rozprávaš," zdvihla som obočie a obišla Evansovú, aby som na Blacka videla.

A nevedela som ani to, že Black nie je na chrabromilskom tréningu. A Lupin a Pettigrew taktiež. Nikoho chudák Potter na metle nezvrušoval? Dokonca ani jeho milovanú, zakomplexovanú priateľku? Žalostné.

"Rozprávaním to nenazývaj. Je to skôr... Upozornenie," pokrčil ramenami, ale nenasraný výraz si udržiaval iba zbežne. Vlastne vyzeral skôr nasrane, ako že nie.

"A to aké?" nevyviedlo ma to z miery- na to je Black, povedzme si pravdu, trochu krátky- a k podtrhnutiu svojho nezáujmu som založila ruky na hrudi.

Svojmu vernému tieňu som sa znepáčila celkom ľahko. Och, aká oddanosť. Dojíma ma to.

"Že máš dať Lily pokoj," zavrčal až príliš dôrazne na niekoho, kto je iba najlepší priateľ jej frajera, ale tak... Čo ma do toho, že?

"Nebuď tak dramatický. Napokon- je to Jamesova baba, nie tvoja," zdvihla som pobavene obočie riskujúc provokovanie.

Black spravil krok ku kamennému zábradliu, na ktorom sedela Evansová a ktoré nás od seba delilo a ja som necúvla napriek jeho vražednej tvári. Dostalo ho to ku mne celkom blízko a jeho hnevu sa tak čelilo zle. Ako však všetci dobre vieme, ja mám tlstú izoláciu.

"Je to hlavne moja kamarátka a skvelé dievča. A ty ju nebudeš urážať!" zasyčal.

"Sirius," ozval sa Lupin a jeho hlas znel pomerne unavene. Pohľad som odlepila od mračacieho sa Blacka a zamerala sa do jeho tváre, pretože jemu som vôbec nevenovala pozornosť. Aspoň doteraz nie.

V jeho tvári sa zrkadlila rezignácia. Akoby jeho odolnosť a odhodlanie stratilo zmysel a tak sa o ne ani nesnažil. Ako keď sa poctivo učíte na Elixíry, ale i tak dostanete najhoršiu známku. Proste to nemá význam.

A tentokrát nemala význam Lupinova snaha vidieť vo mne lepšieho človeka.

"Tak o toto tu ide?" pochopila som z jeho tváre, ktorá sa na mňa akoby zámerne nepozerala.

Black sa narovnal- čo bola skôr reakcia na Lupina ako na mňa- a ustúpil pár krokov.

"Lily, ideš?" spýtal sa Evansovej, tá prikývla, zoskočila zo zábradlia a nasledovala ho v ceste preč.

Lupin a Pettigrew sa tiež otočili k odchodu, no pri pohľade na jeho sklamanú tvár sa vo mne čosi zlomilo.

"Remus, počkaj," skrivila som tvár. Vám je samozrejme jasné, že to je kvôli tomu, že sa teraz musím snažiť byť milá. No teoreticky by dôvodom mohlo byť i to, že mi na tom skutočne záleží. Až tak, že som Lupina asi po prvý raz v živote oslovila jeho prvým menom.

Z toho sa budem týždeň spamätávať.

Obaja sa zaskli v pohybe, no iba Lupin ku mne prekvapene vzhliadol.

"Ideme, Námesačník?" spýtal sa Pettigrew a jeho pohľad spýtavo tikol na mňa, akoby som mu iba ja vedela dať odpoveď.

Lupin mlčal, pozeral na mňa a jeho oči opäť videli viac než čo dával najavo. A určite toho ešte viac skrývali.

"Ty choď, ja vás dohoním," preriekol nakoniec a ja som si takmer vydýchla, no zdržala som sa toho.

"Určite?" zamračil sa na mňa Pettigrew a v jeho pohľade bolo vidieť odhodlanie chrániť svojho priateľa, no Lupin prikývol a on odišiel skôr, ako som naňho stihla niečo vyšteknúť.

Dočerta, Lupina snáď predo mnou netreba ochraňovať!

*****

"Preto ste na mňa obaja nahnevaní? Potter vám povedal, čo sa stalo na Samhain pred sieňou?" musela som sa uistiť, že mi to došlo správne.

Pekné. Celkom paradox- ja sa idem spýtať Evansovej, čo im je, zatiaľ čo ona sama je príčinou ich zlosti. Minimálne tej Blackovej- Lupin bol v tomto ohľade mlčanlivý a neodhadnuteľný ako kus šutru.

"James to vlastne povedal iba Siriusovi. Ja som sa to dozvedel od veľmi naštvaného Tichošľapa, keď ti v pondelok ráno prišiel vynadať," zaškľabil sa Lupin, akoby práve toto nebola jeho najmilšia spomienka. Opäť sa v ňom zrkadlilo to, čo posledné dni- akoby som ho sklamala, akoby sa mi nesnažil pripisovať vinu, no tým klamal iba sám seba.

"Vtedy keď som ho stretla na chodbe. Ale to už odchádzal a rozhodne mi nenadával."

"Nie," prisvedčil Remus a jeho črty stemneli. Nie v zmysle, že vyzeral nebezpečne. No ponuro.

"Pohádali ste sa?" spýtala som sa ticho, akoby mi to po kúskoch dochádzalo, ale ja som to nechcela prijať. Lupin po mne sekol pohľadom a okamih mi vytrvalo hľadel do očí. Z jeho svetlohnedých očí vychádzal chlad a tá tajomná rozvaha, ktorou je povestný.

"Lupin, pohádali ste sa? Kvôli mne?" spýtala som sa hlasnejšie a cez zábradlie sa k nemu naklonila. Chcela som mu byť bližšie, ale ten skurvený kameň mi to nedovolil.

A Lupin cúvol.

"Zabudni na to, Myra. Proste... Zabudni na to," pokrútil hlavou a odišiel, nevnímajúc moje opakovanie jeho mena.

ooO-Ooo

"Tak čo, kráska, podarilo sa?"

Pozrela som na Fausta na gauči a rozmýšľala, či s ním netrávim príliš času. Za prvé mi jeho oslovenie vôbec neprišlo divné a za druhé sa mi na tom gauči vážne moc páčil. Niežeby som naňho zrovna chcela skočiť, ale napadlo ma to.

Odvrátila som tvár od jeho chladného pobavenia a zamračila sa na drevený stôl v strede sedenia. V krbe horelo a na tmavom lesklom materiály plamene vytvárali meniace sa tmavooranžové vzory. Oheň bol tak po čertoch príjemná vec.

"To neznie ako že áno," schladol Faustov hlas a on sa posadil, namiesto jeho obvyklej ležiacej polohy. Niečo mi hovorilo, že Faust má ten gauč vážne rád.

"Vážne si to z Evansovej nedostala? Možno som podcenil jej inteligenciu," zamyslel sa Faust- vážne sa nad tým zamyslel a ja som naňho opäť pozrela.

"Zabudni na Evansovú. Hej, bola som za ňou, ale skôr mi to došlo v spojitosti nasraný Black a rezignovaný Lupin."

"Nie veľmi dobrá kombinácia," chladne prisvedčil Faust a ja som pokrčila ramenami.

"To asi nie."

"A čo sa teda deje?"

"Potter sa zveril Blackovi, čo som Evansovej urobila- a nechcem ani vedieť ako mu to podal. Black sa nasral a prišiel mi za to dať kázeň, no namiesto toho narazil na Lupina. Povedal mu čo je v hre, Lupin sa s ním kto-vie-prečo pohádal a teraz mi dáva na vinu obe svetové plus 100-ročnú vojnu."

"Teda, ty si ale zlá," pokrútil Faust pobavene hlavou a ja som po ňom sekla pohľadom.

"Som rada, že sa bavíš," vyštekla som. On len zdvihol obočie a hľadel na mňa z výrazom čistej znechutenosti.

"Snáď nechceš, aby som to bral vážne," preniesol arogantne a ja som sa nechápavo zamračila. "Iba si neškodne urazila Evansovú. Že si to tá Chrabromilčanka príliš vzala k srdcu, nie je tvoja vina. A navyše- ona urazila teba ako prvá, pokiaľ si to správne pamätám."

Vlastne hej, Faust tam bol. Nevidela som ho- ale Faust je všade a vie o všetkom.

"A teraz sa všetci tí pomätení ľudomili správajú, akoby si vyvraždila veľryby. Takže opäť- vážne po mne chceš, aby ma toto nejak vzrušovalo?"

Keď sa to podá takto, má to vážne logiku.

Iba som na Fausta hľadela a v tvári mi asi bolo poznať, že mi to v hlave šrotuje o stošesť. Faust totiž pokrútil hlavou, zdvihol sa a chcel odísť, no pred tým sa ku mne ešte otočil.

"Daj sa znova dohromady. Ako prekliata Slizolinčanka si mala určite väčšie sympatie ako táto tvoja nová, citlivejšia verzia. Napokon i Lupin a Black sa s tebou začali baviť, keď si sa nehrala na svätú."

"Lupin ma možno bral vždy, ale Black mal dôvod na to, prečo sa so mnou začal baviť. A okrádanie babičiek to teda nebolo," protestovala som nezmyselne, pretože jeho slová ma niekde vnútri vážne urazili.

"Och, zabudol som- veľmi ti záleží na tom, aby ťa Black miloval, že?"

"Samozrejme, že nie," odmietla som túto teóriu ostro, čoraz viac na Fausta naštvaná. Nepotrebujem niekoho, kto mi to bude dávať vyžrať. Preto sa s ním nebavím.

"Tak sa mu prestaň snažiť vyhovieť."

"A ak chcem vyhovieť Lupinovi?" zdvihla som vzdorovito bradu. Iba som chcela vedieť, čo mi povie na to- pretože jeho argumenty dávali až príliš veľký zmysel a tak som chcela nájsť nejakú ich slabinu.

Ibaže Faust má, narozdiel odo mňa, jasné uvažovanie.

"Spamätaj sa, Myra. Lupin ťa pred Blackom bránil, keď ti tvoj milovaný Sirius chcel vynadať."

"To nemôžeš vedieť."

"Tak sa ho spýtaj, keď si myslíš, že nemám pravdu," odvetil chladne Faust, cudzo a arogantne, a ja som na to nemala slov. Ešte okamih na mňa hľadel, jeho hodnotiaci pohľad na mne niečo videl a ukladal mu to do hlavy a ja som sa cítila ako na vyšetrení u doktora.

Potom sa Faustova tvár uvoľnila do tej nič nehovoriacej masky pohrdlivého vychovania a on odišiel.

A mňa nechal s veľa vecami, o ktorých treba rozmýšľať.