V pondelok skoro ráno som zamierila do sklenníkov. Nie- neprejavila sa moja skrytá túžba po okopávaní buriny. No v piatok je úplnok a moje zásoby elixírov na zranenia skončili po nešťastnom vyvrtnutí kotníku počas naháňačky v daždi s Blackom. A môže za to Black. Nie dážď, nie ja. Proste Black.

Sklenník bol- ako inak- prázdny. Kto už by tu len strašil o pol ôsmej ráno?

Našťastie, veci, ktoré som potrebovala, boli už natrhané a zabalené v sáčikoch, ktoré potom profesorka podáva ďalej- Slugornovi, Dumbledorovi, Tralewneyovej, Poppy, na čierny a ďalším.

Ani sa nestalo, že si niekedy niekto všimol, že niečo chýba. Pretože toto je iba prvá zastávka. Tá druhá- dôležitejšia- je v kabinete elixírov. Ale tam mám viac času, pretože Slughorne nie je také ranné vtáča ako Sproutová.

Vzala som si, čo som potrebovala, príslušné poličky a šuflíky prehrnula tak, aby vyzerali nedotknuto a potichu sa vytratila.

V sklenníku to bolo vždy jednoduché (ak teda Sproutová neexperimentovala s vlničom či ako sa tomu nadávalo). Každopádne, nakradnúť si zásoby sa mi vždy podarilo bez akýchkoľvek prúserov. Teda- od polovice šiesteho ročníku, čo som si elixír začala robiť sama. Dovtedy som si na to netrúfla (ja viem, šok).

Zastala som za rohom kabinetu a vykukla von. Nikto nikde.

Vážne som si pohla, aby som som sa dopracovala až ku kabinetu. Slughorne spí neďaleko, ale táto malá miestnosť by mala byť prázdna. Otvorila som si kúzlom- vážne, asi sa neočakáva, že budú študenti kradnúť prísady do elixírov, ktorých výroba aj tak nikoho nebaví- a porozhliadla sa na tie plné police. Je to ako v krajine zázrakov. Ponuré a zaprášené. Ale i čarovné.

Zavrela som za sebou dvere a bez chochmesu sa dala do krádeže. Nabrala som si toho viac, pretože- niečo mi hovorí- budem mať viac zranení. A Lupin tiež.

Kabinet som opustila do piatich minút, všetko si to schovala v batôžku na pleci a keď som sa dostala za roh, dýchalo sa mi hneď lachšie. To by tak bolo, aby primusa načapali pri krádeži.

Bola som už takmer 'doma', keď sa spoza rohu vynoril Black. Vzhľadom na to, že bolo niečo po ôsmej, to bol dosť šok.

Zastala som a premerala si ho očakávajúcim pohľadom- vynechajúc, že na mňa na oslave zaútočil (predsa len, je to Black)- no on okola mňa iba prešiel, ani na mňa nepozrúc.

"Hej, Black!" otočila som sa naňho, na čo on konečne zastal, no otočil sa ku mne s pohŕdaním v tvári, čo ma značne vykoľajilo.

"Čo?" spýtal sa a jeho pohľad schladol.

"Stalo sa niečo?" zamračila som sa. Takmer ma až vydesilo, že by ma mal Black ignorovať. Byť na mňa nahnevaný.

"Vôbec nič," pokrútil hlavou a pokračoval v ceste.

Ešte chvíľu som ho zamračene pozorovala, no potom som pokrčila ramenami a vošla do primusských miestností.

*****

V spoločenskej sedel Lupin a bezducho pozeral ponad učebnicu Veštenia. Ono slávne veštenie cez tretiu osobu asi nešlo vôbec nikomu- a ako sa zdá, bolo to tak i v chrabromilskej triede. No čo- chujoviny sa nenaučíš. Na chujoviny musíš mať talent.

Ale Lupin nevyzeral, že by sa práve učil. Ako som už spomenula- iba bezducho hľadel.

"Zdravím," ozvala som sa a podišla viac do miestnosti, batoh hodiac na zem za kreslom. Niežeby ho nemal vidieť, ale nemusím naňho ani upozorňovať. Neviem, ako by zareagoval na krádež...

Zdvihol ku mne pohľad a i keď jeho tvár ostala nevýrazná, bola... Chladná, ako vytrhnutá z minulosti, keď nás vôbec nič nespájalo. Akokeby mi niečo dával podvedome na vinu, i keď navonok sám sebe nahováral, že nie.

"Dobré ráno," odzdravil a potom pozornosť začal venovať učebnici. Minimálne do nej teda pozeral.

"Práve som stretla Blacka. Prečo tu bol?" môj hlas bol neútočný, priam opatrný, pretože som šípila nejaké problémy.

Môj prvý otáznik sa týkal Blacka, druhý Remusa. A ani jeden sa mi nepáčil. Čo sa stalo? Niečo so mnou? Niečo proti mne? ... Zase?

"Iba tak."

"Je... Stalo sa niečo?"

Jeho pohľad vzhliadol, no okrem zamyslenosti a tichej nehybnosti bol úplne prázdny.

"Vôbec nič," pokrútil hlavou, zavrel učebnicu, vstal a odišiel do svojej izby.

*****

Hneď ako v pondelok skončilo vyučovanie, zamierila som do svojich izieb. Elixír musí stáť tri dni, takže čím skôr začnem, tým lepšie. Je dobré mať časovú rezervu.

Samotná príprava netrvá dlho. S plným sústredím a keď mám dobrý deň, tak 30 minút. Dnes som mala- nazvyme to zákonom schváľnosti- deň na houby a ešte k tomu moju myseľ zamestnávalo to chrabromilské duo kreténov.

A) Lupin je naštvaný, lebo som ho včera na chodbe odpálkovala;

B) Lupin je naštvaný, lebo sa pohádal s Blackom;

C) Black je naštvaný, lebo sa pohádal s Lupinom;

D) Black je naštvaný, lebo som na oslave pobozkala Lupina a nie jeho;

E) obaja vedia niečo, čo ja nie a preto sú na mňa naštvaní.

Tak ako tak, ich zlá nálada je namierená nie len na mňa, ale aj voči sebe navzájom. Samozrejme, seba neignorujú (ako mňa), ale je to vidieť v ich chladnom správaní voči tomu druhému. Akoby sa nepohodli- nie vyslovene pohádali- iba majú v niečom rozpor.

Ale na mňa sú totálne vysadený. Minimálne Black, ktorý to dáva viac najavo. Lupin je chodiace tajomstvo pocitov, o ktorom neviem čo si myslieť. Opäť je zdvorilosť sama, pozdraví, povie čo má, ale nič viac, nič menej. A už vôbec sa ma nesnaží pobozkať. A to je na prt.

Black na druhú stranu soptí, ignoruje ma a keď zistí, že ho pozorujem, venuje mi nepríjemný pohľad.

Na večeri som si sadla s Faustom- asi ako vždy- a zjedla toho pomerne veľa- asi ako nikdy. To viete, blíži sa úplnok a jedno s druhým...

"Dnes máš apetít," prehodil Faust, keď som odložila druhý tanier a načiahla sa po zákusku.

Boli mandarínkové kolečká s cukrom. Väčšiu srajdu som ešte nejedla, ale boli tak skvelé!

Pokrčila som ramenami a zahryzla sa do tretieho kolečka. Zbytočne malé kolečká. Potom, keď ich človek zje sedem, ostatní ho považujú za žrúta. Už len kvôli tomu číslu. Sedem!

Asi ostanem pri troch.

"Asi
výrečná asi ako nemý film."

"Bystré prirovnanie," zaškľabila som sa, no jeho tvár neocenila moju kritiku. Ten arogantný pohľad vyzeral príjemne a ochotne, a zároveň ste vedeli, že mu nesiahate ani po kotníky.

"Čo ťa žerie?" založil ruky na stole a ja som sa zamračila smerom k chrabromilským.

"Lupin?"

"Plus Black."

"Kedy si si ich stihla obľúbiť?" spýtal sa Faust a naozaj som z jeho pohľadu vyčítala záujem. Minimálne zvedavosť- ale tak či onak, chcel poznať odpoveď. Akoby to bola zaujímavá, no nepodstatná informácia pre jeho výskum.

"Neobľúbila som si ich," ohradila som sa.

"Iba-" pokračovala som, keď mi venoval ten 'áno, jasné'-pohľad, "-sa začali chovať divne. Black ma chce už týždne zbaliť a odrazu ma opäť neznáša. A Lupin... Vieš, že som s ním nikdy nemala problémy. Ako jediný z tých štyroch sa správal slušne a príjemne. Teraz ostáva iba u slušne a nevšímavo. Chladne."

Faust na mňa bez výrazu hľadel dobrých pár minút. Dokonca som začala uvažovať, či som to povedala nahlas, či sa ten rozhovor vôbec udial. Už-už som sa chcela postaviť a odísť, presvedčená, že sa mi do mozgu dostali výpary z toho elixíru, keď v tom prikývol.

"Tak potom si urobila niečo, čo ich naštvalo. Lupina menej ako Blacka, pravdepodobne. Alebo iba Lupin nie je taká horúca nátura."

"Nie, Lupin má od horúcej nátury ďaleko. To Black strieľa kliatbami."

"Potom sa spýtaj Lupina, čo sa stalo."

"Už sa stalo. Povedal že nič a odišiel z miestnosti."

"Tak potom sa spýtaj Pottera. Ten by to mal vedieť. A už nejakú dobu sa k tebe nechová tak úplne zle."

"Teraz ma veľmi pravdepodobne neznáša."

Faustovi sa oči zaleskli svetlejšou oranžovou, než skutočne boli a potom sa vyjasnili.

"Samozrejme, veď si mu zničila večer, keď si urazila Evansovú."

"Hej, ten by mi nepovedal ani holé trt."

Chvíľu sme na seba hľadeli, keď sa Faust odklonil a pokrčil ramenami.

"Tak potom skús Evansovú. Pettigrew je nepoužiteľný, ale ju by si mohla vyprovokovať k odpovedi už len preto, že na slizolinské slovné hry nie je zvyknutá."

"Vravíš to, akoby sme mali nejaký návod na to, ako manipulovať s ľudmi."

"Nie návod, ale gény. Veď práve preto sme všetci tu, nie?"

"A ja že preto, lebo sme zlí a zbabelí."

Faust sa naoko zamyslel a jeho tvár sa zjasnila pobavením.

"To je vlastne v rebríčku hneď za tým," zasmial, ja s ním a obaja sme opustili jedáleň.