"A čo tak najskôr hodiť reč?" spýtal sa hlasom, akoby som ani nemala na výber a ja som ustúpila o dva kroky vzad.

No, tak to sa mi vážne nechce.

"Musíme?" zaškľabila som sa a on pokrútil hlavou.

"V podstate nie. Ale ako inak sa chceš dostať z izby?"

"Čo prosím?"

"Možno ťa tu budem držať. Ja sa totiž problémom nevyhýbam. Nemám to rád."

Otvorila som ústa a la kapor profesionál a potom som rozhorčene pokrútila hlavou.

"Kto sa vyhýba problémom? Je tu vlastne problém, ktorému sa dá vyhnúť?"

Prečo musia chlapi vždy všetko komplikovať? Alebo inak- prečo musí LUPIN vždy všetko komplikovať?

"A nie je?" zdvihol prekvapene obočie a nebolo v tom ani za mak herectva. Vážne som ho udivila. Pekné odo mňa.

"Ja žiadny nevidím."

"Vážne nevidíš?" pristúpil o krok, no ja som to brala ako nejaký jeho spôsob ako ma 'prichytiť pri čine' a tak som neustúpila. Hrdo som zdvihla tvár a i keď som bola menšia, pri takomto postoji sa to strácalo. A že prečo? No lebo vyzerám drrrrrsne.

"Nie, vážne žiadny nevidím," odsekla som nepríjemne.

"Mám ti ho ukázať?" naklonil sa mojím smerom s výrazom, aký uhňo nie je tak častý... Akési temné odhodlanie.

"To som vážne zvedavá," odsekla som, ale bolo mi jasné, že som to hovoriť nemala.

A možno mala, keď si vezmete, že jeho reakciou bolo, že mu očami prebleskol tmavý lúč a pravou rukou si ma za šiju pritiahol natoľko, aby dočiahol na moje pery. A tie, povedzme si tak, mu vyšli celkom naproti. Bez protestu.

Skrátka nemám nič proti intímnostiam s Lupinom. Nemala som ani včera, nemám ani dnes a- ak nedostane nejakú chorobu- nebudem mať ani zajtra.

Bolo to, akoby sme začali presne tam, kde sme včera prestali, pretože naše jazyky sa okamžite preplietli. Už len to málo stačilo na to, aby sa mi telom ozval horúčkovitý záchvev, svaly sa stiahli a ja som siahla po jeho tele. Chcela som ho mať pri sebe, cítiť ten dotyk, jeho pokožku, jeho objatie. Silu zvieraťa v jeho vnútri.

Nikdy so žiadnym chalanom to nebolo také. Neviem, možno to bolo kvôli túžbe vlka, ktorý bol mojou súčasťou viac ako u normálnych vlkodlakov. A ten teraz chcel Lupinove zviera rovnako, ako ja som chcela Remusa. Tobôž, keď som toho vlkodlaka poznala. Velila mu. Mala ho plne v moci. Vzrušovalo ma to a ja som chcela vedieť, aké by to bolo, dostať viac...

Rukami som mu vošla do vlasov a trochu sa odtiahla. Jazykom som mu prešla po perách a vážne si ten jemný, vlhký dotyk užila. Horúčkovitosť sa mi šírila celým telom a končila niekde v podbrušku, čomu nepomáhal ani jeho hlboký vzdych.

Skĺzla som k límčeku jeho tmavej košele a rozopla vrchné dva gombíky, aby som bruškami prstov zacítila jeho nahú pokožku. Cez prsty sa mi šírila energia, rovnaká ako tá včera a ja som to celé pozorovala rozšírenými očami. Zdvihla som tvár k jeho očiam, ktoré na mňa fascinovane, hladne pozerali a prehltla som.

V miestnosti sa rozhostilo ticho. Prsty mi znehybneli rovnako ako my dvaja. Dotýkala som sa jeho kľúčnych kostí, spodkom tela sa k nemu tisla, jeho ruky ma objímali a spočívali mi tak nízko na chrbte, že už to snáď ani nebol chrbát. Zhlboka sme dýchali, tváre červené a na našich perách bolo postrehnuteľné, že pred chvíľkou boli pekelne zamestnané.

No tá energia, rovnaká ako včera večer na lúke, nás úplne... Zmrazila.

Pretože to nebolo tak úplne s kostolným poriadkom.

*****

Jeho energia ma napĺňala a ja už som nedokázala určiť, kde končím ja a kde už začína on. Cítila som všetky tie dobré pocity- vášeň, túžbu, zvedavosť, to teplo... No zároveň mnou zmietala i tvrdohlavosť, odmietanie, nedôvera, zlosť... Stiahla som sa a on ma pustil bez protestu.

Okamih na mňa ešte hľadel, jeho oči v mojej tvári hľadali odpoveď na svoje otázky a ja som nervózne tikala pohľadom od jeho očí, k perám a na svoje ruky, zase späť... Ako na kolotoči.

"Takže..." jeho hlas znel chrapľavo a neisto a tak si odkašľal, "už ten problém vidíme obaja?"

Sekla som pohľadom do jeho očí a- i keď veľmi nerada- prikývla som.

*****

"To vážne nie je normálne," začala som neochotne a podráždene. To sa ako nebudem môcť dotýkať Lupina? Ako dlho? Kým vyprchá včerajší ošial? Navždy?

Ak to je nejaký Lotin experiment a ona to urobila schválne... Nuž, nič neurobím a nemám to ani ako dokázať. Veď čo- prídem za najsilnejšou Wiccankou, prísne a neústupne na ňu vyvalím svoju teóriu o tom, že sa na Lupina naštvala a preto ho teraz nenechá sa so mnou zblížiť, že je to vlastne kliatba a veľmi jasne jej prikážem, nech ju zruší?

I v prípade, že by som to skutočne urobila a ona by uznala svoju vinu, tak čo? Zabijem jednu z posledných prírodných čarodejníc? Aby ma potom mohli mučiť v Azkabane do konca vekov?

A možno to len preháňam. Veď to včera- to nebolo tak úplne OK. Všetci zo školy mi to potvrdia. Takže toto môže byť iba dozvuk. Nejaké šírenie energie školou- veď mágia tu bola požehnaná, takže bola zosilnená. Určite aspoň na čas. Možno sa to tu stále šíri. Napokon- sme vlkodlaci, takže je toho v nás trochu viac, čo môže prijímať i vysielať energiu. Plus Lupus Natus do toho. A to, že sme asistovali.

"Nemám v pláne pri každom bozku cítiť to, čo cítiš ty," pokračovala som ešte ďalej, pretože on na mňa len zamyslene... Kukal.

Povedzme, že nemusím vedieť, ako mi nedôveruje, ako ho štvem, ako mi neverí, ako ho celé vnútro v mojej prítomnosti pichá. A že so mnou chce spať (čo by som si, s trochou inštinktu domyslela sama).

Snáď to vyprchá. Možno sa spýtam Dumbla?

"Plánuješ ich viac?" zdvihol obočie a jeho oči sa na okamih vyjasnili. V takých chvíľach- občasných a krátkych- sa jeho večne zamyslený, hĺbavý, inteligentný pohľad zmení na čosi prázdne a prudké.

"Nevidím dôvod, prečo by som nemala. Až na Lotinu kliatbu to vôbec nie je zlé."

"Takže čo som? Nejaká uspokojujúca zábavka?"

Od "uspokojujúcej" zábavky mal ďaleko, ale to mu nepoviem. Niežeby bol naštvaný, ale takisto bol kúštek podráždený.

Kto vie prečo?

"Schlaď sa, Lupin. Veď nie som žiadny telenovelový zlosyn, ktorý ťa chce pripraviť o nevinnosť. Akoby si si to ty neužíval."

Okamih na mňa neveriac hľadel a pravdepodobne hľadal odpoveď, ktorou ma nielenže urazí, ale i zabije. Je to jeden z obvyklých pohľadov, ktoré mi ľudia venujú.

No čo. Niekto nemá komplexy povedať, ako to skutočne je.

"Toto nie je presne to, čo som chcel preberať," zamračil sa a jeho oči sa opäť naplnili tou... Hmlou?

Viem, že nechcel preberať toto. A nechcel preberať ani onu energiou. Pretože z nej bol rovnako vyšokovaný ako ja a využil iba príležitosť, ako mi dokázať, že on si to všimol prvý a on to chcel riešiť a práve preto ma pobozkal. Proste chlap.

Akoby sme boli škôlkari a potrebovali výhovorky.

"Pravdaže. Energia. Tú si chcel ráno preberať, nie?" vystrčila som bojovne bradu, s túžbou dokázať mu, že som tú jeho pózu prekukla a dostala som nechutnú chuť sa s ním pohádať. Už len preto, že ma tak štval. Hm. Pohádať sa s ním drsne. V štýle "krv strieka, publikum jančí, slečinky odvážajú v mdlobách".

Asi to pochopil, pretože sa podozrievavo zamračil.

"Prečo myslíš?" spýtal sa opatrne.

"Nešlo o tú energiu. Prišiel si do mojej izby a div sa nešiel omluviť za bozk na tej oslave. Neviem, o čo ti išlo a čo by si mi povedal, keby som ťa nechala. Vieš, Lupin- ja som ťa pobozkala tiež, ak si si nevšimol. Uznávam- taktika niekoho prekvapiť tak, že nevie, ktorá bije a komu patria pery na tých jeho, nie je moja obľúbená... Ale stále lepšie, ako keby si to neurobil vôbec," zamračila som sa a on, keď si uvedomil, čo som práve povedala- a keď si to uvedomil ešte tak dvakrát- vyvalil oči a vyjukane na mňa ostal zazerať.

Dnes to je jeho spôsob komunikácie, usudzujem.

"Ty... Chceš povedať..."

"Že sa mi to páči, ty trúba. Ja nie som z tých, ktoré sa na niečo hrajú." Teda, keď viem, že jemu sa to páči tiež, že.

"Vážne ťa nechápem," vydýchol a všetka bojovnosť ma opustila, keď mi došlo, že Lupin sa so mnou proste hádať nebude. Nie je na to ten správny typ.

Faust by sa tiež nehádal. Arogantne by ma pohľadom rozsekal na osminy a potom by sa elegantne vzdialil. Pán Chladnokrvný.

Môj otec by sa tiež nehádal. Prikyvoval by, snažil by sa nájsť chybu v sebe a potom by sa mi ospravedlnil, i keď by jeho mozog vôbec nespracoval, z čoho sa to vlastne omlúva. Pán Dobrosrdečný.

Moja matka by hľadala riešenie mierovou cestou a tým by ma neskutočne moc srala. Hlúpo by si myslela, že správnym riešením problému sa upokojí človek, ktorý sa chce hádať a tak si ten problém sám vymýšľa. Pani Naivná.

Hm, Black by sa so mnou určite hádal. Už len preto, že aj on sa rád háda. A preto, že hádku považuje za predohru. A taktiež preto, že- rovnako ako ja- tiež miluje, keď má posledné slovo. Pán Vyhovujúci, tuším. Výherca dnešnej súťaže.

"To je mi jasné. Pretože ty, milý Lupin, si úplne z iného cesta."

Čo bola nakoniec sväto-svätá pravda.

Nechápal, že ja nekecám okolo bozkávania niekoho, kto sa mi páči. Že sa opíjam nie kvôli bozku, ale kvôli bezmocnému pocitu prekvapenia a samoty. Nechápal, že sa občas potrebujem pohádať. Že ma tá energia desí, pretože prebúdza môjho vlka (pri čom nechápem, že jeho to nedesí- alebo to naňho také účinky nemá a o to viac ma to desí).

"Takže čo?" rozhodil rukami a spýtavo na mňa pozrel, akoby čakal odpoveď.

Nechápal, že ak niečo neviem rozobrať, neriešim to.

"Ja osobne to nechávam plynúť, Lupin."

"Nás?"

"Energiu! Merlin, to nedávaš pozor?!" ucukol, keď som ho okríkla a ja som sa upokojila iba na úkor zvýšenia rýchlosti chladenia môjho mozgu. To ma dosť uberalo o palivo.

"Tu nie je žiadne "my", ktoré by sa dalo riešiť. Pretože my spolu nechodíme. Ani nebudeme. Iba sa mi páčiš, Lupin, a pochybujem, že ja som pre teba niečo viac. Takže plán je následovný- energia pravdepodobne vyprchá a mágia Rokfortu sa vráti do starých koľají. A ty sa naučíš, že ja som jednočlenná svorka. Kapiš?"

Jeho rekaciou bolo- okrem starého dobrého zírania- zamrkanie, čo som brala ako nevedomý súhlas a odpochodovala z jeho izby.

Či som vravela pravdu? Či som si istá vlastnými pocitmi, myšlienkami a slovami?

Dočerta, absolútne NIE! Ale aspoň nemusím stáť v jeho izbe a rozmýšľať nad tým, či ho najskôr pobozkať alebo zhúkať ako sirotu.

Ako povedal- to on sa nevyhýba problémom. Nemá to rád. Mne je to- ako veľa iných, podstatnejších vecí- zase raz úplne fuk.