Už ste si niekedy predstavovali, že ste v podstate fašírka? V zmysle, že ste mäso, ktoré niekto pretiahol mlynčekom na mäso, potom tú chabú, červíkovú kvôpku vzal, zruloval do guličky a hodil do rozpáleného oleja väčšieho ako chrabromilská veža? Potom tú olejom nasiatu kvôpku vzal a rozdupal na zemi? Ostatok toho, čo predstavuje vás ako fašírkovú osobu, nechal prejsť tráviacim traktom psa?

Som nechutná? No, presne tak sa cítim, takže mi túto malilinkatú rozkoš dovoľte.

Jedáleň sa hemžila všemožnými pachmi a mne bolo absolútne jasné, že škriatkovia navarili všetko to smradlavé či masné jedlo iba kvôli tomu, lebo vedeli, že minimálne tretina študentov bude mať opicu.

Vážne nemusím škriatkov.

Vykročila som a s veľmi neistým krokom a s veľmi zdvíhajúcim sa žalúdkom som si prisadla oproti Faustovi v domenení, že keby bolo najhoršie, on už to nejak zachráni.

Neviem, čo ma viedlo k takej naivite.

"Vyzeráš otrasne," prehodil, keď vzal na vedomie moju prítomnosť a vzhliadol od svojho iba veľmi lajtovo naloženého taniera. Dnes vážne nebolo veľa vecí, ktoré by sa mohli chváliť, že neobsahujú množstvo tuku ako lacné hranolky. A Faust, napriek svojej očividnej dokonalosti, si tiež musí odpustiť také kalorické chujoviny, ak chce naďalej zostať štíhly a krásny. Takže život napokon nie je tak krutý.

"Slová útechy vždy potešia." Z plánu obohatiť svoje slová afektovaným úsmevom zišlo. Plán B bola grimasa podobná pôrodnej bolesti. Plán B vyšiel dokonale.

"Hodláš niečo zjesť?" naklonil hlavu trochu stranou a jeho inokedy úžasná vôňa zmesy jazmínu, santalového dreva a kosatcov ma takmer donútila ho ovracať.

"Ja som sa prišla iba dobrovoľne mučiť. Som skrytá masochistka."

Faust zdvihol kútiky úst, no nie do úsmevu, ale do akéhosi poloblúku naprieč tvárou. Bolo to chladné, no zároveň akési ľudské. Alebo už iba nevidím kvôli čiernym fľakom pred očami.

Okamih som naňho hľadela a rozmýšľala, či zmením svoju výpoveď, alebo sa na to- pre vlastný blahobyt- vykašlem.

Možno budem masochistka, alebo iba strašne ochotný človek, pretože som pokračovala.

"Vlastne som usúdila, že niečo do žalúdka mi možno pomôže. Hlad nie je dobrý partner. Dúfam, že mi to sadne."

Jeho predchádzajúci výraz zmizol a opäť ostala iba mŕtvolná nehybnosť v príjemnej, príťažlivej tvári.

"Potom ochutnaj tie varené zemiaky s trochou šťavy zo soté. Tým by si nemala nič pokaziť."

"Len nekrič."

*****

Veta "Tým by si nemala nič pokaziť" bola už na počiatku dosť od veci.

Ono som to totiž pokazila... A to len preto, lebo to Faust zariekol.

Zo sály som vybehla prakticky ako blesk. Niekoho som asi aj odsotila na zem- možno to i prežil- ale stále lepšie byť na zemi ako ovracaný.

Na chodbe zase toľko záchodov nebolo, takže som si takticky zvolila brnenie a hodila to zaňho.

Až sem niekto príde hrať schovku, čaká ho nemilé prekvapenie.

"Myra?" ozvalo sa nie príliš prekvapene, za to však zvedavo spoza mňa.

Ako som tak stála v predklone, bolo mi blbé sa len tak postaviť. Ani neviem, v akom stave mám tvár.

Na druhú stranu, ostať iba tak sklonená nad- ehm- znečistenou zemou tiež nebolo bohviečo.

Narovnala som sa a až keď som si bola istá, že to ustojím a že mám čistú tvár, som sa otočila na Lupina.

"Hm?" zdvihla som obočie a opäť ma naplo, takže som sa radšej otočila späť. Pre istotu.

"Prečo vraciaš? Je ti zle?" pokračoval a pristúpil bližšie, čo bol presný opak toho, čo som chcela. Jeho prítomnosť ako taká nie je zlá- ale kto už len potrebuje pozornosť, keď predvádza brneniu obsah svojho žalúdka?

Môžem byť iba rada, že ten kus plechu, o ktorý som sa opierala, si zatiaľ nesťažoval. A nedal ma zatknúť či vylúčiť.

"Nie, ja to robím zo srandy," odsekla som a otočila sa k nemu natoľko, aby videl môj cynický pohľad.

"Nechceš elixír na opicu?"

Lupin také veci vlastní? Svet je vážne jedno veľké nepriehľadné sklo.

"Vďaka, ale práve ten mi teraz so žalúdkom robí kotrmelce." Už len z tej predstavy ma opäť naplo.

"Skúsim hádať- vypila si ho celý naraz."

Pán Inteligentný.

"V tú chvíľu to bol skurvene dobrý nápad."

Pani Nepríjemná.

"So skurvene zlými následkami. Vážne- čítala si príbalový leták?"

Tam nejaký bol?

"Lupin, choď mudrovať do sály," otočila som sa k nemu úplne, pretože rozhorčenie nad Jeho Dokonalosťou mi pomáhalo netyčkovať. Zaujímavé.

"A ja som myslel, že by som ťa skôr odprevadil do izby a priniesol ti ochutnať Záškodníckeho elixíru číslo 5."

"Mám sa pýtať, čo to je?" pokrútila som rezignovane hlavou a on mi venoval hrejivý, upokojujúci úsmev a la Lupin z prechádzajúcích rokov. Musím uznať, že ten úsmev mi celkom zdvihol náladu.

"Povedzme, že Záškodníci musia mať pár vlastných trikov pri tom, čo stvárajú."

Zmohla som sa len na chabý úsmev, ale vnútro sa naozaj smialo. Ako vravím- nepriehľadné sklo.

*****

My sme vážne podarená dvojka primusov. Za prvé- ja som na šrot (alebo som teda včera bola, ibaže až teraz sa tak cítim). Za druhé- vraciam za brnenia. Za tretie- Lupin má moje znečisťovanie školských interiérov ešte viac na háku ako ja. Za štvré- je pravdepodobné, že v jedálni ostal študent zhodený na zem a možno je i zranený, no nás to ani jedného
nesere. Za piate- to ja som toho študenta na tú zem dostala.

Prešli sme spoločenskou a ja som automaticky zamierila do svojej izby, ibaže som pocítila ruku na páse, ktorá ma veľmi jemne nasmerovala tým druhým smerom. (A tým nemyslím kúpeľnu)

"Chceš ten elixír, alebo nie?" spýtal sa jeho pobavený hlas a ja som k nemu natočila tvár. V tom som si však uvedomila, že kráča príliš blízko pri mne a jeho tvár je tak tiež pomerne blízko.

Odvrátila som tvár, dostatočne pomaly a bez paniky, takže som vyzerala v pohode, no jeho ruka, stále nenáležito ležiaca na mojom páse sa zdvihla a stala sa náležitou.

Vážne, nemusí to byť také divné.

"Prečo pri tom musím ísť do tvojej izby?"

"Pýtaš sa, akoby ťa tá izba mala pohrýzť." Hm, to možno tak majiteľ...

"Neviem. Možno?" zdvihla som obočie a už naňho pozrela, pretože otváral dvere.

"Ešte si v nej nebola, či áno?"

"Vlastne nie," pokývala som hlavou, on vošiel a ustúpil.

Nazrela som dvonútra- vážne dospelé- a keď som usúdila, že mi nič nehrozí, vošla som.

"Ty si teda riadne spoločenský človek. Čo si v živote nebola v cudzej izbe?" zasmial sa, zavrel dvere a podišiel ku skrini. Ja som ostala stáť a spokojne usúdila, že jeho izba vyzerala vlastne totálne ako tá moja.

"Iba pracovne," pokrčila som ramenami a on sa ku mne otočil s neveriacim výrazom.

"Myslím... Akože tu na škole v povinnosti primusa," doplnila som neisto a on, na moje prekvapenie, zaklonil hlavu a zasmial sa.

"Neboj sa, nemyslel som si, že to "pracovne" znamená aj niečo iné," upokojil moje nevedomé srdiečko, žmurkol a opäť sa otočil k otvorenej skrini.

Ja som sa zamračila.

A) vážne nie som spoločenský typ;

B) som v jeho izbe a on si zo mňa robí prdel (keď som bývala v chalanských izbách mimo Rokfort, srandu si zo mňa teda nikdy nikto nerobil).

"Čo tá dobrá nálada?" rypla som, pre vlastné potešenie.

"Nesmiem?" spýtal sa žartovne.

"No... Smieš, len na to nie som zvyknutá. Poväčšine ku mne taký príjemný nebývaš."

Priam s potešením som očakávala, že to ho zachmúri, no on sa iba otočil opäť ku mne a tentoraz vykročil i mojím smerom.

Prešlapla som, pretože som nevedela či čakať facku alebo... No, niečo iné.

Ibža on pristúpil až ku mne a na krok odo mňa zastal.

"To nie. Ale dnes sa mi vstávalo vážne dobre."

"To aj mne, priam úžasne. Faust ti môže potvrdiť aká skvelá som po zobudení bola."

Jeho tvár sa odrazu nepatrne stiahla a on vystrelil rukou smerom ku mne. Cukla som sebou, iba minimálne, pretože v stotine sekundy na ten pohyb mi došlo, že mi iba podáva nejakú fľaštičku.

"Elixír. Celý ho vypi," povedal, jeho tón už nebol taký hravý a ja som si číslo 5 opatrne vzala.

Otvorila som to a obliala ma ananasová vôňa.

"Nenávidím ananas," zdvihla som k nemu zrak a on len pokrčil ramenami.

"Tak na zdravie," zaškľabila som sa a prevrátila to do seba.

Bol to hnus.

A mňa opäť naplo.

"Kurva..." vydýchla som, pustila nádobku na zem a odbehla do kúpeľne. A sprevádzal ma Lupinov smiech.

*****

Po tom, ako som hodila ďalšie dve porcie do záchoda- a to som si myslela, že už vo mne neostali žiadne zemiaky so šťavou- som si umyla zuby. Trikrát. Opláchla a vydrhla tvár. Prezliekla tričko. Nasprejovala sa.

To viete- keď už budem jačať na Lupina, chcem sa cítiť sviežo.

Jeho dvere som otvorila bez akéhokoľvek vychovania a rovnako nimi i treskla.

Až na to tresknutie vyskočil z postele, kde si čítal knižku a ktorú odhodil bokom a s úškľabkom na perách širším ako Hagrid sa na mňa díval. Ruky dal do vreciek a moja krv takmer zmenila skupenstvo, ako to vo mne vrelo.

"Nie si ty tak náhodou idiot?!" okríkla som ho a prišla bližšie. Mať v ruke zbraň, bolo by to pôsobivejšie.

"Myslíš?" spýtal sa drzo a vystrčil bradu v provokatívnom geste.

To ma trochu vyviedlo zo zabehnutého hnevu, ale pre mňa žiadny problém sa opäť nasrať.

"Viem to! Čo ti preskočilo? Dať mi nejakú sračku len na to, aby mi bolo viac zle?! To je nejaká tvoja osobná pomsta? Pretože ak áno, rada by som vedela aspoň prečo!!!" Naozaj som to kričala. Vážne. Decibely jak blázon.

"Myra, mlč prosím," pokrútil hlavou a jeho úškľabok sa zmenil v úsmev.

Viac ako jeho výraz ma obliali jeho slová a ja som nemala ďaleko k tomu mu dať facku. Ale to by som sa z tej drzosti musela spamätať, že.

"Ty... Ty...!" Vhodné slová mi ubzinkli.

"Je ti snáď ešte zle?" zdvihol obočie a jeho víťazoslávny výraz mi napovedal to, čo mi došlo až za sekundu.

"Nie," klesli mi ramená a tvár sa uvoľnila.

"Žeby preto, lebo to zabralo?" spýtal sa vedúco a ja som sa zamračila.

"Čo to je za kreténsky elixír!" rozhodila som rukami.

"Klin sa klinom vybíja, moja drahá," pokrútil hlavou a ja som k nemu vzhliadla.

"Tak tvoja drahá ti teda pekne ďakuje za varovanie," precedila som kúsavo, už pokojne, a on sa iba usmial. Tým jemu patentovaným úsmevom.

Vzdychla som a pokrútila hlavou. Odrazu ma prepadol hlad. Stihnem ešte obed? To soté nebolo až tak zlé.

"Ak dovolíš, idem sa najesť," zdvihla som jedno obočie a chela vykročiť ku dverám, no on mi vbehol do cesty práve tak, aby som ho uveznila medzi dverami. Vlastne mi doslova prebehol pod ramenom, inak si neviem vysvetliť, že sme sa ocitli v blízkej pozícii pri dverách, keď ja sama som na vonkajšej strane.

"A čo tak najskôr hodiť reč?" spýtal sa hlasom, akoby som ani nemala na výber a ja som ustúpila o dva kroky vzad.

No, tak to sa mi vážne nechce.