"Tak už je lepšie?"

"Hej, ten elixír dosť pomohol."

"Nemyslel som opicu."

"Tak potom?" zamračila som sa.

"Myslím ten dvojhodinový prejav o tom, ako ti všetci zbytočne zamorujú existovanie."

"Čo si nepamätám, to sa nestalo," zamumlala som a radšej sa ani nesnažila spomenúť si, čo sa dialo po tom, ako Faust priniesol fľašu Ohnivej Whisky. Na zemi stále ležala prázdna- takže som ju vypila?- a spolu s ňou i nejaký prázdny koňak, ktorý niesol názov Hennessy.

"Kde si vzal ten koňak? Ohnivá Whisky- fajn, to tu zoženieš, ak sa posnažíš. Ale Hennessy?"

"Snáď nemám piť tie patoky z Troch metiel."

"Len nebuď moc fajnový."

"Presne to isté si mi povedala i včera, keď som ti tú fľašu dal. A že som nemusel. Je drahšia ako všetko tvoje oblečenie dohromady."

"Je to len koňak." Niežeby som mala prehnane drahé handry, ale zase- blbá fľaška, ok?

"Nie, je to špeciálne vyrábaný, skladovaný, starý koňak, ktorého názov by ti vôbec nič nepovedal."

Okamih som naňho hľadela a potom narovnala tvár. I to sa niekedy musí urobiť. Treba si udržať štýl. I keď, Faust ma včera videl ovracať záchod, takže...

"Nevedela som, že si taký labužník."

"Ako Michalak musím vedieť mnoho vecí, ktoré ma nezaujímajú."

"Takže nie si labužník?" zdvihla som obočie a on mi venoval iba nepreniknuteľný úsmev. Ja už vážne nič nechápem.

"To som nepovedal."

Okamih som nás nechala v tichu a odznievajúca bolesť hlavy iba potvrdila, aký skvelý nápad to bol.

Tie jeho (slovné) hry mi vážne nechýbali, ale už mi ani nevadia toľko čo pred tým. A potom, že sa nedá zvyknúť i na zlo. Všetko sa dá- a to sa ani nemusí moc chcieť.

"Čo tu vlastne robíš?" spýtala som sa po chvíli a dýchala čerstvého ranného vzduchu, ktorý dovnútra prúdil cez otvorené okno. Faust, akoby mi čítal myšlienky, sa chladne usmial.

"Otváram ti okná, alkoholička."

"Vážne som tie dve fľaše stiahla sama?" podivila som sa, ignorujúc jeho poznámku.

"Nie, s mojou pomocou."

"Pil si so mnou?" prekvapilo ma a on pokrčil ramenami, nezvrušene a povznesene.

Ok, pamätám si, že sme si pripili cca 3 poháriky. Potom viem, že som sama vypila ďalšie dva, keď bol na záchode a keď išiel po ďalšiu fľašu- takže tu sa vzal Hennessy! A potom si pamätám nespočítateľné uhýbanie si priamo z flaše, na ktorom sa on nezúčastňoval.

A potom okno.

"Musel som sa nejak obrniť proti tým tvojim rečiam."

"Doriti, škoda, že si to nepamätám." A to vážne. Chcela by som Fausta vidieť ožratého.

"Ver mi, nechceš si to pamätať," preriekol sucho a ja som stisla viečka k sebe.

"Bolo to moc zlé?" Nech radšej neodpovedá.

Ale ako som sa naučila už dávno- nepýtaj sa, ak nechceš poznať odpoveď. Takže hor sa do mňa.

"V skutočnosti, ja som sa zabával," uchechtol sa.

"Spomínal si nejaký dvojhodinový prejav?"

"Obsahujúci všetky zápletky tvojho súkromného života," povedal Faust a zarýval sa mi pohľadom do očí tak, že som sa cítila dvojnásobne trápne. Ešte tak vedieť, čo som namlela.

"Nie..." vydýchla som. "Nemôžeš to trochu upresniť?" pípla som.

"Najskôr si mi veľmi podrobne opísala bozk medzi tebou a Lupinom, z čoho si prirodzene prešla na snahu definovať váš vzťah. To bolo vážne vtipné. Akosi si sa zasekla u Blacka, kde som pochopil, že si o niečo menej zmätená, ale stále zmätená. A potom si hovorila o svojom vzťahu k veľa ďalším ľuďom. Už viem, čo ku komu cítiš. Fakt zaujímavé," dodal, potláčajúc smiech a v jeho očiach bol ten ligot, ktorý značil jeho dobrú náladu.

"Ja... Definovala som i nás?" prikrčila som sa na posteli.

"To si veru definovala," odvetil pobavene s oranžovou žiarou očí v inak mŕtvej tvári.

"Mám to chcieť vedieť?" Nazbierala som odvahu a pozrela mu do tváre. Inak bývam statočnejšia, ale to by som sa nemohla cítiť ako kus handry.

"Nebolo to nič strašné. Ale pár vecí si mi vážne objasnila."

Roztvorila som oči a potom rýchlo sklonila zrak. V jeho pohľade sa totiž začínali objavovať veci, ktoré som nechcela skúmať.

Keď len pomyslím na to, čo všetko sa mi v jeho prítomnosti (čo nie je nevyhnutné) melie hlavou... Nechcem vedieť, čo som vypustila na slobodu.

"Nadávala som moc?"

"Ako pohan."

"Na koho?"

"Na Merlina, Dumbledora, Filcha- to bolo inak ukážkové, na Evansovú, nejakého Marcusa a Ilianu či koho. Na svojich rodičov. Na Blacka i Lupina. Oh- na mňa... Mám pokračovať?"

"Mohol si skončiť o niečo skorej," povedala som nespkojne a on pokrútil hlavou.

"Nemala si sa pýtať, ak to nechceš vedieť."

Hlúpa rada od hlúpeho Fausta...

"Ok, hlavne, že sa to dialo tu v izbe, poprípade v kúpeľni. Asi by bolo horšie, keby som sa ako Sandokan zoťala v sále a potom po škole pobehovala ako šarkan."

Faust na mňa iba hľadel a asi nemal potrebu reagovať.

Môžem sa iba domnievať, že je to medzi nami opäť dobré. Napokon mi do lepších šiat nepomáhal- ale pomáhal mi z nich. A to vo chvíli, keď som bola dosť zraniteľná.

Faust je týpek, čo vám poviem.

"Môžeš teraz odísť? Vďaka za tak skvelé informácie, elixír a tak... Ale potrebujem sprchu a regeneračných pár hodin, nech sa opäť sčlovekizujem."

"Prídeš na obed?"

"Uhm," prikývla som a začala sa zdvíhať z postele. To, že som bola polonahá, mi absolútne nevadilo. Inu, ako vlkodlak to mám asi v krvi. Nahá sa ocitám často. Keby so sa hanbila, bola by som veľmi chabý vlk.

"Tak sa tam uvidíme." Postavil sa, ten meter odo mňa, a ja som sa natiahla. Cítila som sa ako požváchaný šalát. Des.

Faust po mne prebehol pohľadom, ľadovo sa usmial a keď sa nám stretli oči, akoby nič prehodil: "Vážne sa nemáš za čo hanbiť."

Nesčervenala som, ale nemala som k tomu ďaleko. Bolo to oveľa dvojzmyselnejšie než ten prvý raz. A oveľa elektrizujúcejšie, zmyselnejšie.

Siahla som po plachte a zakryla sa ňou. Odrazu mi to vadilo, vadila mi jeho prítomnosť.

Faust sa iba vedúco usmial, otočil sa a s pozdravom sa stratil za dverami.

*****

Sprcha by vám mala pomôcť a možno i väčšine pomáha.

No ja nie som ako väčšina, dokonca ani v liekoch na opicu. A práve preto mi je po sprche vždy na nič. Točí sa mi hlava z tepla, zdvíha sa mi žalúdok z celej tej klaustrofobickej čistoty kúpeľní a napokon to skončí hlavou v záchode.

Môžem si iba gratulovať, že tento raz to tak neskončilo a ja som sa dokázala iba v uteráku dotrepať späť do izby, kde som sa, ako ma pán boh stvoril, proste šlahla na posteľ.

Chlad paplóna a mokrosť uteráka pod mojím telom mi robili dobre a upokojovali tú búrku v mojom tele. O mokré telo sa mi otieral studený vzduch idúci z vonku a celkom príjemná mi prišla i aróma mokrého lesa. Bolo po daždi.

Asi by som opäť zaspala- a verte, isto by som sa zobudila v stokrát lepšom stave- no to by musel byť svet spravodlivé miesto, ktoré ma má rado. Preklad- nemohlo by sa ozvať klopanie na dvere.

"Nenávidím ťa!" skírkla som tomu idiotovi, čo ma budí a fakt mi bolo jedno, kto to je. Začína to byť pravidlom.

"Myra?" ozval sa tichý, prekvapený hlas a ja som pevne stisla viečka, keď mi došlo, že je to Lupin.

"Choď preč, Lupin," štekla som, pretože sa mi vážne, ale vážne nechcelo postaviť.

"Viem, že to včera som..."

Došlo mi, že si myslí, že ho odporúčam kvôli tomu bozku a to som moc nechcela. Predsa nie som citlivka.

Jasné- opila som sa kvôli tomu, presnejšie som sa spila do nemoty- ale na druhú stranu to nebudem riešiť ako medzinárodný škandál. Som skvelá v tvárení sa, že sa nič nestalo.

"Pozri, iba si chcem pohovoriť," vydýchol a ja som mohla vidieť tú vrásku medzi obočím i to, ako si prešiel rukami po tvári. Teda- nemohla som to vidieť, ale skvele som si to vedela predstaviť.

Siahla som po krajoch uteráka a obtočila si ich okolo tela. Aspoň ako tak sa budem tváriť, že mám úroveň.

"Poď dnu," zamrndžala som a so zavretými očami počúvala, ako vstupuje do miestnosti i ako sa medzi dverami zasekol.

"Ja- ehm- môžem prísť i neskôr."

"Niežeby som sa potom cítila lepšie," prehodila som sucho a on si to asi vyložil ako že to nemá robiť, pretože zavrel dvere a ostal pri nich stáť. Aké lupinovské.

"Si... Si v poriadku?"

"Je mi úúúúžasne," pretiahla som chrapľavo a bolo mi jasné, že som si ten elixír na opicu nemala dať naraz. Asi sa začínajú ukazovať vedľajšie účinky.

"Máš opicu?" vydýchol odrazu a ja som div neprevrátila očami.

"Nebodaj tak usudzuješ podľa tých dvoch fliaš na zemi?"

"A podľa toho, že tu ležíš polonahá, mokrá a oknom ide arktický vzduch."

"Každý máme iné záľuby."

Ostal ticho, asi nevedel, ako reagovať. To je dobre, som rada, keď mám posledné slovo v rozhovore.

"Niečo si chcel?" A rada mám aj prvé.

"Asi na to vážne nie je vhodný čas." Tak ako, prehovárať ho nebudem. Bude ma stáť dosť námahy presvedčiť seba- aby som sa postavila, obliekla a doplanktonizovala na obed. A ten budem musieť prežiť bez akéhokoľvek spoločenského trapasu- akože niekoho otyčkujem- a potom budem musieť zase doplachtiť späť, kde sa mi moje telo za tú námahu odvďačí bolehlavom. Takže nie- naňho silami plytvať nebudem.

"No ok, tak keď už si tu, mohol by si zavrieť to okno?"

Začínala ma chytať triaška a to bola k točeniu hlavy, kolísavému žalúdku a horku, čo ma oblievalo, dosť dobrá partia. Kvarteto ako vyšité. Hralo orchester na moje telo a hrozilo, že omdliem.

I keď ani to by nemusel byť zlý nápad.

Lupin zavrel okno a podišiel k mojej posteli. Tu už som otvorila oči a premerala si jeho postavu v tmavom a skončila na jeho tvári, ktorá na mňa nedôverčivo pozerala. A bola tiež trochu bledšia ako len obvykle bledá.

"Nepotrebuješ ešte niečo? Nemám tu ostať? Vodu? Elixír? Madam Pomfreyovú? Čokoľvek," pokrútil hlavou a ja som ešte chvíľku zotrvala pohľadom na tej ochotnej tvári a potom som opäť zavrela oči a odvrátila sa.

"Nie, vďaka."