Tvrdiť, že som bola prekvapená, by bolo kurevsky málo. Ja som ostala úplne vyvalená z toho, že mal niekto tú drzosť ku mne proste prísť, otočiť ma k sebe a začať ma bozkávať. No od odporu ma akosi podvedome odrádzala naliehavosť tých pier. Energia, ktorá sa mi z nich prelievala do tela a dávala mi na známosť, že ten niekto je mi blízky.

To všetko sa mi v hlave vírilo prvú sekundu toho nechceného bozku a potom som všetko hodila za hlavu a chcela ho odstrčiť.

Niekedy v tom momente, keď som otvorila oči, som zaregistrovala i vôňu- korenie a mandle. Zaregistrovala som dotyk- hrejivý, vášnivý a všetkoberúci. Obraz- svetlý, povedomý, známy.

Srdce mi takmer vyletelo z hrude, ako šialene sa rozbúchalo, a ja som s otvorenými očami naďalej nechávala Lupina, aby tisol svoje pery k mojim. Tisol, otieral, sal. Nič iné.

A predsa som sa cítila, akoby mi niekto vymazal z hlavy všetky normálne funkcie. To, že stojím, je vlastne celkom dosť považovateľné za zázrak.

Jeho pery sa od tých mojich oddelili a s tichým vzdychom, ktorý bol príliš podobný zúfalému a bezmocnému, si oprel čelo o moje. Jeho oči boli stále zavreté a niečo mi hovorilo, že keby ich otvoril, uvidím v nich bolesť.

Nedochádzalo mi, čo sa deje a už vôbec nie prečo sa to deje, no to, čo vychádzalo z jeho osoby, ma nútilo chcieť to zaraziť.

A tak skôr, ako som stihla ovládnuť svoj inštinkt, som zdvihla ruky, položila mu ich na hrany čeľuste a opäť si jeho tvár pritiahla v bozku.

Okamih strnul- to je tak, keď vás niekto začne nečakane bozkávať, mám to odskúšané- no potom s odovzdaným vzdychom posunul svoje ruky z mojich rúk a dlaňami mi zovrel telo kúsok nad bokmi, na rebrách, kúsok pod prsiami ostali jeho palce.

Jeho pery boli pomerne hladké a pevné a čoraz vášnivejšie útočili na tie moje. Už som nebola ja iniciátorom toho bozku- to on prebral kontrolu, to on chcel viac. To jeho jazyk mi prešiel po pere a jeho ústa vsali moju spodnú peru.

Otriasla som sa a v návale vzrušenia, ktoré ma takmer paralyzovalo, mi došlo, že toto je zlé. Neskutočne zlé.

Odtisla som ho od seba práve v momente, kedy som jeho jazyk takmer pustila dnu- a že som tomu príliš nevedela zabrániť- a snažila sa popadnúť dych.

Svet okolo nás na niekoľko sekúnd zmizol a ostali sme iba my dvaja v absolútne nepochopenej chvíli. Akoby ani sám nevedel, čo práve urobil.

Boli sme v kaši, to máte tak. Naše pohľady sa opierali do seba, zrýchlene sme dýchali a jeho tmavohnedé oči odrážali vzrušenie a túžbu.

"Remus," vydýchla som a chcela sa ho spýtať toľko vecí- víťazilo by jedno obrovské PREČO?

No on sebou pri tom oslovení trhol, zvrtol sa a zmizol v dave tak rýchlo, že pomalším by to možno úplne ušlo. A to si vravím vlkodlak, pff.

"Myra?" ozval sa niekde po mojej ľavici prekvapený, z časti nahnevaný hlas a ja som sebou trhla.

Na Blacka vážne už nemám sily.

Venovala som mu jediný krátky pohľad plný zmätku a zamierila preč. Posledné, čo som videla, bol Sirius, ako si dáva poriadny dúšok zo svojej ploskačky.

Veru, práve teraz by som proti nej nič nemala ani ja.

*****

V dave som hľadala jedinú osobu a môžete tým byť prekvapení ako chcete, no mne bolo jasné, že iba on mi pomôže neriešiť pána Remusa Lupina.

Možno, keby som ho pred chvíľou nestretla, nenapadol by ma. Ale práve to stretnutie ma donútilo uveriť tomu, že on mi vážne pomôže vymazať z hlavy neželané.

Prišla som ku stolu strčenom v prítmí v rohu a naskytol sa mi pohľad na chalana v obložení troch báb. Išli sa pretrhnúť, aby im venoval pozornosť. Ako v antickej tragédii. Alebo paródíí, ale tie sa v antike tuším nevyrábali.

Samo o sebe ma dosť prekvapilo to, ako vyzeral byť spokojný v takom rozložení, pretože on nikdy nevyzeral ako tento typ... Ako typ, čo sa necháva ovievať listami a kŕmiť hroznom. Toto k tomu nemalo ďaleko. Ak vezmem do úvahy, že jedna z nich sa mu opierala o hruď a iná o koleno.

Desivé.

"Faust," oslovila som ho a on pomaly vzhliadol, podobne nezaujato ako pred chvíľou Black.

Pred chvíľou...

Potlačila som spomienky i horúčkovitú reakciu môjho tela a statočne čelila jeho pohľadu.

Faustov labužnícky výraz, ktorý venoval tým trom príveskom, sa zmenil na prudko zvedavý.

"Čomu vďačím za návštevu?" usmial sa chladne.

"Dnes nemám chuť na tieto hry. Ak si ochotný, proste nájdi nejakú fľašu a príď do mojich izieb. Ak ti to robí problémy a ak je to pod tvoju úroveň, zabudni, že som tu bola," pokrútila som hlavou a vážne nemala chuť sa s ním dohadovať, či ho o niečo prosiť.

Ale suma sumárum- Faust bol môj jediný priateľ. Býval. A i keď som mu v istých veciach neverila a niektoré jeho postoje ma priam znechucovali, stále som si ho za tých pár týždňov akosi obľúbila. Privykla naňho.

Po mojom naliehavom monológu sa jeho tvár zachmúrila, odstrčil blondsku pritisnutú k jeho telu a striasol sa i ruky tej v ružovom. Naklonil sa dopredu a jeho tvár skúmala tú moju bez štipky arogancie.

"Stalo sa niečo?" Prisahala by som, že v jeho hlase zaznievala starosť. Takto málinko mi chýbalo k zhrúteniu.

Iba som pokrútila hlavou a snažila sa nenakričať tam na niekoho, že už mám celej tejto frašky plné zuby.

"Proste... Proste nerieš, vezmi fľašu a príď." Otočila som sa a zmizla zo siene bez toho, aby som sa obzrela či nebodaj obzerala. Netúžila som po tom stretnúť niekoho známeho a boli dokonca dve osoby, kvôli ktorým by som odišla oknom, keby stáli pri dverách.

Až vo dverách siene som sa otočila na celú tú parádu a posledný krát si ju premerala.

Výbor pre výzodbu spravil skvelú prácu.

Vzdychla som a s hormónmi i pocitmi rozhodenými ako budíky lietadla v Bermudskom trojuholníku som bola pripravená odísť.

A v tom som si všimla ten pár nenávistných očí, od ktorých ma delila celá dĺžka sály. Strnula som v pohybe, nechala sa pomaly vysávať tým chladným šedomodrým pohľadom a potom, tesne pred vysatím, som sa zamračila a konečne odtiaľ vypadla.

*****

Zobudila som sa na tiché zatvorenie dverí. V tú chvíľu mi to pripadalo ako kosačka na trávu priamo pri mojom uchu, takže som zamrndžala a prevalila sa na druhý bok.

Označím to za malú chybičku v rozvrhu, pretože mi z toho pohybu prišlo nečakane hardcore zle a ja som otvorila oči nadobro.

V izbe som mala prítmie a neviem, akým zázrakom to bolo, ale bolo to lepšie ako vianočný darček.

"Kurva, to je bolesť," zachroptila som, síce nevediac, kto je v mojej izbe, ale aj to slušne ignorujúc. S tou bolesťou hlavy a žalúdkom ako na vode to nebolo nič ťažké, to mi verte. Aj Dumbledora by som v tú chvíľu vyfuckovala z miestnosti.

"Koľko je hodín?" To, že som tak chraptila, nebolo ani tak rozospatosťou, ako skôr podráždeným hrdlom. Niečo mi vravelo, že podráždené hrdlo je následok veľkého množstva alkoholu. Respektíve- veľké množstvo alkoholu spôsobilo, že som asi ovracala polovicu Rokfortu a práve z toho ma tak bolelo hrdlo.

Holt, i s tou najhoršou opicou som hlavička. ... No ok, iba sa mi to už párkrát stalo.

"Desať, o pár minút," odvetil mi ten hlas pobavene, pri čom si dotyčný sadal do kresla. To bolo prisunuté akosi bližšie k mojej posteli a ja som zažmúrila na Fausta, ktorý sa na mne smial. Mal na sebe tmavo modré džínsy a bledohnedý sveter a ako taký vyzeral neskutočne obyčajne. Vôbec nie ako Michalak- ale ako človek. No narozdiel odo mňa vyzeral čisto a upravene, takže kto som, aby som hádzala kameňom?

"Aspoň som sa trafila do záchoda?" zaškľabila som sa a on celkom vážne prikývol- ale inak afektovane až hrôza.

"Si šikulka."

"To sú roky praxe," odsekla som a snažila sa vydrápať aspoň do sediacej polohy. Išlo mi to pomerne ľahko- ono to asi bude tým, že ma nezväzovali žiadne obtiahnuté, vypasované šaty.

"Ehm... Faust? Prečo som v spodnom prídle?" zamračila som sa nechápavo na svoje krvavočervené ladiace spodné prádlo s krajkou a ďakovala bohu, že som si nedala ony bombarďáky a chudácku podprsenku. Dokonca som nemala už ani silonky- ale vzhľadom na svoj žalúdok je to asi dobre.

"Pretože si si dala dolu šaty," odvetil pobavene, ale tváril sa profesionálne. Žiadne očumovanie.

"Bol si pri tom?"

"Mal som to potešenie."

"Kurva," vydýchla som porazene a potláčala hviezdičky pred očami. Krátko sa zasmial- ľudská zúfalosť je vždy na smiech- no potom si ma premeral.

"Nemáš sa za čo hanbiť, ver mi," ozval sa, niečo medzi pobavením a záludnosťou, a ja som mu venovala nasrdený pohľad.

"Zmlkni. Radšej mi dones elixír na opicu."

"Máš ho na stole," kývol a ja som do seba vrhla celú flaštičku ako nič. To som moc nedomyslela- ono sa to pije po troškách celé doobedie- ale cítila som sa ako odpad, takže som to ani tak neriešila.

Podobné elixíry sa dali kúpiť celkom ľahko takmer v každom obchode s liehovinami. Mám schovnaých niekoľko kúskov pre prípad núdze. Nie sú stopercentné- ale lepšie ako nič.

Okamžite som pocítila úľavu od bolesti a už sa mi nechcelo ani tak vracať- trochu prirýchlo to prešlo a ja sa môžem iba domnievať, že to kvôli tak veľkej dávke naraz. Nechcem vedieť, aké sú vedľajšie účinky, pred ktorým balenia tak varujú. Vypila som ešte niečo z pohára s vodou a opäť sa otočila k Faustovi.

"Vďaka, mami."

On len napodobnil úslužnú poklonu a preložil nohu cez nohu tým svojim bohatým spôsobom.

Asi je napokon dobre, že som včera vyrazila práve za ním.