"Naučila si sa spôsobom?" zasmial sa posmešne Faust a tá arogancia v jeho hlase vynikla i napriek hudbe.

"Fíha, Faust, vyzeráš ako vykradač bánk," zažmurkala som priateľsky a ľutovala, že neviem, ako sa tvári.

Okamih bol ticho a niečo mi hovorí, že takú reakciu nečakal.

Po jeho boku sa odrazu objavila jeho partnerka v ružových šatách a ja som ustúpila.

Pokrútila som hlavou a videla ten nebezpečný záblesk v jeho očiach, ktorý ma varoval od akejkoľvek poznámky, no ktorým zároveň prebehol po mojom tele a šatách.

"No, ty naopak vyzeráš ako drahá kurtizána," odvetil a ja som cítila, ako mi vnútro zaplavuje teplo. Vlastne mi to celkom lichotilo- nie to, že vyzerám ako štetka, to dá rozum. Ale skôr to, že mi venuje pozornosť.

"Vlastne si dnes už druhý, čo mi to hovorí. Lichotí mi to."

Obzrela som si ho znova- bol to sakra dobrý pohľad- a potom pokrčila ramenami s úmyslom ísť preč. No jeho postava mi opäť vstúpila do cesty a ja som už tretí raz v priebehu dvoch minút obdivovala jeho vkus.

Mal na sebe biely oblek, pod ním vestu farby jeho masky a bielu košeľu. Vyzeral... Ako vrah, ako neľútostný vrah.

Priznám sa, trochu ma to vzrušovalo. A ja len dúfam, že to kvôli nemu a tomu, ako super v tom vyzeral- a niežeby som mala podobné chúťky u Pettigrewa v tom istom.

Blbý rituál.

"Potrebuješ niečo?" zdvihla som obočie, jeho tvár bola odo mňa na 30cm a videla som pohyb jeho očí, keď mi prechádzal po tvári. Bol to arogantný pohľad, hodnotiaci. Skrýval primárnejšie pocity za maskou chladu a opovrhovania.

Sklonil zrak k môjmu výstrihu, k čiarke medzi mojimi prsiami, ktorá bola takto zvrchu krásne viditeľná a ja som sa ostro, čo najnenápadnejšie nadýchla.

Neznášať sa s Faustom je rozhodne zaujímavejšie ako mať ho za priateľa.

A kto vie prečo, Faust je síce arogantný blbec, no chcela som ruky položiť na materiál tej masky, dať mu ju dole a kochať sa jeho vzrušujúcim, arogantným pohľadom v aristokratickej tvári. Len tak, zo zvedavosti a s troškou masochizmu. Pretože ten výraz by mnou isto pohŕdal a možno by ma i ponižoval. Ale isto by bol krásny.

"Videl som tú scénu s Evansovou. Zlé dievča," jeho hlas mu unikol spoza pier o málo hlasnejšie ako vzdych a ja som ani nemyslela, že sú mi tie slová naozaj určené. Teda áno- sú o mne- ale boli tak tiché, že v tom hluku som ich ani nemohla počuť.

Respektíve, on si myslel, že ich nemôžem počuť. Ale ja som vlkodlačia šikulka, že?

Každopádne, jeho pohľad bol pri tomto jednoznačne klamlivom označení krutý, no zároveň pobavený a spokojný. Tá oranžová farba, ktorá teraz žiarila ako iba v málo prípadoch, ma bodala do tváre.

Vážne mi lichotilo, že si nevedel pomôcť a musel do mňa rýpať. Ak vás niekto ingoruje, nasere to. Ale keď už vás uráža, viete, že mu beháte po rozume. No na druhú stranu, to, že ma Faust sleduje a ja o tom neviem, ma možno i kúštek znervózňuje.

Divné, ale uspokojenie vyhráva...

"Vzrušuje ťa to?" zdvihla som cynicky obočie a myslela to ako žart či urážku- ale na maličký okamžik záblesku v jeho očiach by som za zápornú odpoveď ruku do ohňa nedala.

Nahodil svoj typický povznesený výraz- teda, aspoň myslím, že ho nahodil- a narovnal sa, opäť som mala osobný priestor pod kontrolou.

"Iba som zvedavý, ako dlho vydržíš behať s tými chrabromilskými psami, než spoznajú, kto naozaj si."

Zamračila som sa a odrazu si nepripadla tak sebaisto. Napadlo ma minimálne desať spôsobov, ako tú vetu interpretovať, a ani jeden sa mi vôbec nepáčil.

"Myslíš tým niečo konkrétne?" Snáď ani nechcem vedieť odpoveď.

"Veď ty si vždy všetko neomyľne domyslíš. Takže ma neotravuj so svojimi otázkami." Jeho pohľad schladol a pre mňa to bolo ako ľadová sprcha. Bodavá, studená a krutá.

"Tvoj cukríček čaká," povedala som a dala si záležať na tom, aby môj hlas znel poriadne zmyselne a aby skrýval moju nervozitu a zlosť.

Zamračil sa, to sa dalo rozpoznať podľa očí skrytými za maskou- myslené tú z kovu a nie maskou jeho nepreniknuteľného výrazu- a ja som sa iba viac usmiala a obišla ho.

Fíha, lepšie a lepšie...

*****

Som si istá, že kúzlo proti alkoholu sme použili (a môj nápad to nebol).

No hneď, ako som videla uškŕňajúceho sa Blacka s ploskačkou v ruke, mi bolo jasné, že sa niekde stala chyba.

Hm, Black asi nemal byť vo výbore.

"Predpokladám, že je v tom tekvicový džús," prehodila som sucho a pokračovala v chôdzi, ale on so mnou zrovnal krok, ploskačku si spokojne nesúc v ruke.

Priznávam, profesorov tu veľa nebolo, ale... Ale i tak Black nevyzeral byť až taký dement, no nie?

Nálada sa mi za posledných desať minút zase o niečo zhoršila a ja som mala plán odísť. Hneď.

Ibaže to by sa pred sedemnástimi rokmi nemohol narodiť Black.

Ucítila som jeho ruku na paži, ako sa mi po ramenách presunula na moju druhú ruku, skĺzla dolu a ustálila sa na mojom boku.

Pokračovala som v chôdzi, ale absolútne moc ma tá ruka, ktorou ma vlastne viedol svojím smerom, iritovala.

"Ty už si niečo pil?" lepšie sa najskôr spýtať, ako urobiť hneď škandál. A v radoch bujných spolužiakov asi bolo jedno, že ma Black vedie týmto spôsobom.

"Nuž, možno to nie je jediná ploskačka, čo tu mám."

"Uvedomuješ si, že za túto oslavu zodpovedám nie len ja, ale i tvoj najlepší priateľ? A teda že doniesť sem chlast ohrozuje jeho postavenie primusa?"

"Uvedomuješ si, moja démonská Slizolinčanka, že Remus je Záškodník?"

"Čo to má s čím?" spýtala som sa nechápavo a vymanila sa z jeho zovretia, pretože už sme boli pri jeho stole.

Hej, bolo tu pár stolov, ktoré boli prázdne a mali stoličky. Nie pre všetkých- akoby sme potrebovali stoličky pre všetkých, keď jedinou náplňou práce mojich kolegovcov očividne bolo čo najviac sa natriasať na parkete- ale pre tých šťastných, čo si vedeli stôl uchmatnúť, to bolo dobré na odloženie vecí a pitia. Stoly mali krvavé obrusy- minimálne to vyzeralo, akoby bola čistá beloba látky poškvrnená fľakmi krvy ako na mieste činu- a všetok riad, od tanierov až po poháre, vyzeral byť puknutý, rozbitý. Rozbitý a opäť zlepený dohromady. Dobrý efekt. Alebo na nás škriatkovia šetria.

Black sa posadil, lakťami sa oprel o stôl za sebou a striebornú ploskačku postavil vedľa akoby nič.

"Druhú ploskačku sme si rozdelili."

To ma vlastne trochu prekvapilo. Lupin síce je Záškodník, ale zas tak veľmi to najavo nedáva- a už vôbec nevyzerá ako pijan. Ja možno, Black určite, Potter duplom... Ale Lupin?

"A na chudáka Pottera a Pettigrewa ste zabudli?" zdvihla som obočie a rozhodla sa radšej stáť. Posadiť sa znamenalo byť príliš blízko pri pripitom Blackovi.

A na rovinu- moc sa mi nechcelo položiť ruku na jednu z tých krvavých plôch. Asi nie sú mokré, ale rozhodne tak vyzerajú. Čerstvá krv. Mňamka!

Halloween je na prt.

Tak ma napadá- pripitý Black je síce viac odvážny a doterný, ale mohla by som si z toho urobiť zábavku na večer. Možno- keby vypil ešte tri také ploskačky- ho presvedčím, nech sa vyzleče a zabalí do jedného z tých obrusov.

Môj zmysel pre dramatično je dnes vážne výkonnejší ako inokedy. Ale scéna by to mohla byť úžasná- najmä keby tak prebehol okolo hradu.

"Peter láduje občerstvenie a James sa nezúčastňuje oslavy pre isté... komplikácie," pokrčil ramenami Sirius a niečo mi vravelo, že jeho pohľad mieriaci o niečo nižšie ako mám oči nie je spôsobený únavou z alkoholu.

"Prestaň mi čumieť na prsia, Black," upozornila som ho nenápadne a on vzhliadol k mojej tvári, no akosi flegmaticky a nezaujato. Potom sa zasmial a mňa oblial jeho smiech ako by ma obliala roztopená čokoláda. Bolo to nepríjemne slizké, ale zároveň sa mi dostával všade a zahrieval ma.

"Prečo tu Potter vlastne nie je? Veď si s ním prišiel. S ním a Evansovou," zmenila som radšej tému.

"No, ibaže Lily zmizla a James ju išiel hľadať."

"Žalostné," usmiala som sa škodoradostne a bolo mi úplne jedno, že Potter a Evansová majú
najskôr pokazený večer. Vlastne mi to prišlo pomerne vtipné. Ako ľahko niekoho vytočíte... A to som sa ani nesnažila.

"Takže tvoji priatelia majú každý niečo a ty si ostal na ocot?" zdvihla som tento raz pobavene obočie ja a založila ruky na hrudi, pretože jeho pohľad začal opäť klesať.

Vážne bol pripitý- ani sa nesnažil chovať slušne.

"Áno, i to je žalostné. A je to iba tvoja vina," zamračil sa mi do tváre, ale v tom pohľade bol humor, takže ma to nejak moc nerozhodilo.

"A to už, prosím ťa, ako?" pokrútila som hlavou fascinovane a on sa naklonil dopredu, oprúc sa lakťami o kolená. Jeho pohľad som tak videla akosi zvláštne bez bielok, pretože sa nenamáhal zdvihnúť hlavu, iba pohľad. Žiarivosť jeho svetlých dúhoviek bola husto orámovaná vrchnými mihalnicami a- ako všetci vieme- tie má Black husté a tmavé ako baba.

"Pretože ma stále odmietaš. A ja hlupák na teba čakám a odmietam tie výrazne početné ponuky na spoločnosť, ktoré dostávam." Jeho hlas bol pomerne vážny na to, aby iba vtipkoval.

Tým snáď nechcel povedať, aby som ho ľutovala?!

"Ty chúdiatko," pokrútila som hlavou afektovane.

"Nie som chúdiatko. Ale možno by som mal prestať byť i taký džentlmen."

"A to už si mám vyložiť ako? Zabúdaš, že blackovštine nedokážem prozumieť?" zasmiala som sa, ignorujúc jeho odhodlaný tón, no na to on doslova vystrelil na nohy a tak stál pár centimetrov odo mňa.

Ucukla by som, ale to by ma jeho ruky nemohli zovrieť v ramenách.

"Možno to tiež potrebuješ ukázať," vydýchol mi na tvár zmes alkoholu a svojho sviežeho dychu. Bola to príjemná, ťažká aróma- v predošlej ploskačke mal určite niečo drahé, nejakú brandy.

Ja nie som odporca alkoholu- i keď nie som ani žiadny labužník- takže jeho dych mi vlastne prišiel podivne príjemný. Miešalo sa to s jeho kolínskou- tou, čo voňala po tom sladkom, ťažkom kvete- a s jeho sprchovým mydlom so sviežou, nenásilnou vôňou.

Odtiahla som aspoň hlavu, no jeho pohľad nesmeroval na moje oči, nesmeroval ani na moje pery. Jeho oči pozerali medzi nás, na moje telo, na nahú pokožku dekoltu a ramien, po ktorých mi zišiel rukami až k dlaniam a zase späť hore.

"Si úžasná. Ženská. Vábivá," jeho dych mi stále prechádzal po tvári, tak ako jeho dlane po ramenách a rukách, a jeho šepot ku mne doliehal ako zmyselná ozvena.

Cítila som sa zvláštne, stáť v jeho objatí a nechať sa ním hladiť- a to pred všetkými. No zároveň som sa cítila v akomsi zvláštnom súkromí, pretože všetci tí ľudia v tom šere nám nevenovali ani za mak pozornosti.

"Nedostupná," dodala som pevným hlasom a snažila sa, aby sa môj hlas netriasol vzrušením. Komplimenty na mňa nikdy moc nezaberajú- sú iba ohranými frázami na niečí výzor, či už to je skutočne tak alebo nie- no už len samotný jeho hlas bol viac, než na čom som v minulosti narazila.

Iba na okamih som ho vyviedla z miery svojou poznámkou, keď rozčarovane zdvihol zrak k mojej tvári, no to stačilo na to, aby som ho od seba odstrčila a on opäť dopadol na stoličku za svojím chrbtom.

"Nedostupná. To je to slovo," preriekol takmer až smutne, ale skôr len bezvýrazne.

Pokrútila som hlavou, ešte chvíľu si ho premeriavala pohľadom, keď som sa odrazu rozhodla, že je nejvyšší čas odísť. Skôr než ma znásilní. Alebo než sa opijem s ním.

Ustúpila som krok dozadu.

"Maj sa, Black," pozdravila som ho, aby som dala na známosť svoj odchod, keď hlavou strelil hore.

"Nechoď ešte," povedal presviedčavo, no ja som pokrútila hlavou, otočila sa k odchodu a vykročila preč. Na dnes stačilo vzrušenia, fakt.

V tom som pocítila, ako mnou niekto nečakane trhol a otočil ma k sebe. A potom som pocítila už iba naliehavé pery na tých mojich a chuť brandy.