Konečne som vypustila nahnevaný, rozrušený a vzrušený vzduch z pľúc.

Mala som chuť niekoho fakt zmlátiť, poprípadne zakliať. Moja nálada po Blackovom odchode, s narastajúcimi bleskami za oknami a s neustávajúcim rozrušením z Blacka i Lupina, bola ešte hlbšia a temnejšia ako Jávska priekopa. Možno dokonca Mariánska.

Vážne by to chcelo niekoho, na kom si vybijem zlosť.

"Niektorí prišli oblečení i vhodne. Škoda, že primuska medzi nich nepatrí," začula som kúsavý hlas zboku a pobavene natočila tvár k vyziabnutej ryšavke.

"Niektorí si také šaty skrátka môžu dovoliť. A niektorí okato závidia."

Evansová skrútila tú svoju jemnučkú tvár do škľabu, ktorý by možno odradil i Pottera od večerného sexu.

A možno neodradil, čo ja o tom viem?

"Závidieť ti, ža odhaľuješ chrbát a dekolt v šatách, ktoré by si na seba vzala možno iba tak prostitútka?"

"Aspoň na sebe nemám modrý skafander," usmiala som sa, vôbec nevyvedená z miery jej slovami.

Holt, musíte platiť za to, že ste studený čumák. A tým Evansová teda prekliato bola.

Možno krivdím jej i jej postave, ale narovinu- v čom by mi mohla táto drobná žienka konkurovať, ak by išlo o vzrušenie chalana (nemyslené Potter)?

Je o niečo nižšia ako ja, jej pekné vlasy sú poddajné a jemné a jej tvár súmerná a nežná. No ten nemiznúci vedúci, nadradený výraz k tomu nejde a tak vyzerá ako nadutá koza. Mne sa k tvári vyslovene hodí, takže to ľudí až toľko neuráža.

Ona vyzerá ako anjel, no tvári sa ako Pán Boh. To je silný kontrast na to, aby bola pekná.

Postavu má štíhlejšiu ako ja, no s tým samozrejme i menšie prsia a menšie boky. Nevyzerá úplne zle, je tam štipka ženskosti, ale keby som si sama mala vybrať partnera na noc plnú vášne, ju si teda zaručene nevyberiem.

A modré šaty na ramienkach, ktoré jej postave teda prílišne šmrnc nedodávali... Niekto skrátka nevie predať to, čo má. Ona si tie šaty isto kupovala sama a ona i mala pre koho- tak nad čím váhala? Jasné, ona nie je ignorantská primuska, ktorej je jedno v akých šatách sa vyparí 5 minút po začiatku párty. Takže preto to tak úplne nechápem.

"Nie si vtipná."

"Áno, to sa od teba dalo čakať," usmiala som sa a rozhliadla sa. Potter niekde zmizol, takže som mala voľné pole pôsobnosti bez risku, že ma niekto zabije.

"Prosím?" zamračila sa a bolo vidno, ako neznáša, keď niečomu nechápe.

"Bez tvojej krajšej, zábavnejšej polovice si fakt úbohá."

Jej tvár zbelela a nezmohla sa na slovo.

"Bez Pottera si chudina, aspoň on ti dodáva nejaký lesk a zaujímavosť," pokračovala som neochvejne ďalej a sadisticky vnímala, ako sa mi zlepšuje nálada. Och, ja som to ale zlá.

Belosť nahradila červeň podobajúca sa predplačovému stavu, ale ona by sa predsa nikdy nerozplakala.

Mojimi vlastnými štúdiami je dokázané, že jedna z najhorších urážok je, keď niekomu poviete, že vlastne to, že sa s ním ľudia bavia, majú ho radi a zabávajú sa pri ňom, je iba klam. Že vôbec nejde o nich, ale ide o to, s kým sú. Že sú horší ako ten druhý, že sú menej zaujímaví a menej obľúbení a že bez svojich polovičiek sú k ničomu.

To sa potom fakt cítiť ako odpad sveta a pri každom úsmeve, pri každom dobrom slove budete pochybovať a trápiť sa, či je to všetko úprimné, alebo len bohapustá fraška.

Dnes mám naozaj formu!

Evansová sa otočila a zmizla na schodoch vedúcich k izbám.

Holt, niekto je skrátka citlivka.

*****

Už oveľa šťastnejšie som si napochodovala do sály a rozhliadla sa.

Výzdoba bola, pravdaže, úžasná. Či už to boli farby, temné a zlovestné, alebo hmla, či hudba.

Zamierila som k príležitostnému pódiu a chvíľku sa fakt zabávala na malom Zabinim, ako sa háda s Filchom.

Bože, dnešný večer je lepší a lepší.

Otočila som sa ku kapele, ktorá sa chystala na kraji pódia a strnula. Jeden pár očí na mňa totiž vytrvalo hľadel a byť teatrála, poviem, že ma nenávidí.

Uvedomila som si, že tie oči poznám a takmer som zalapala po dychu.

Marco, Ilianin brat, mal vlasy ostrihané na krátko, vážne na krátko a tak vynikli rysy jeho tváre- trojuholníková brada, ostrá čeľusť, uhrančivé oči, rovný nos a mužské lícne kosti. Tie ortuťové oči mali viac priestoru na realizáciu, najmä v zelenkastom osvetlení pódia.

Mal obyčajné čierne tričko s krátkym rukávom a čierne rifle a medzi nami našnorenými idiotmi vyzeral prekvapivo normálne. Bez tých dlhých vlasov to bol proste iba radový, pekný chalan. A predsa, v tom upretom pohľade plnom (minimálne) nesúhlasu, ste mohli poznať, že to nie je iba radový chalan.

"Ahoj," vynoril sa vedľa mňa Lupin a ja som odtrhla pohľad od Marca.

"Čau," ozdravila som a položila masku na stôl pri aparatúre.

Ani Lupin tú svoju už nemal a i bez plášťa som sa mohla spokojne kochať jeho jednoduchým výzorom. Obyčajným, nezapnutým čiernym oblekom s šedým hodvábnym tričkom.

"Vyzeráš... Pekné šaty," povedal ticho a jeho pohľad bol všetko, len nie obyčajný. Prechádzal mi nielen po tele- čo ma samo o sebe zváralo k podlahe- no jeho oči akoby skúmali každý kút mojej tváre a- aby toho nebolo málo- i môjho vnútra. Tmavý prúžok jeho mandľových očí žiaril.

"Vďaka," odvetila som potichu a chcela niečo povedať, no než ma napadlo čo (teda než ma napadlo niečo vhodné, nie len chujoviny), Lupin sa strhol a pozrel na hodinky.

"Je čas privítať kapelu. Tak... zatiaľ."

Sledovala som ho, ako stúpa na pódium, i ako víta kapelu. Ako prirodzene vyzerá, ako skvele mu to oblečenie pasuje a ako jeho matné vlasy v svetle reflektora chytajú takmer špinavý blond odtieň.

Slová som ani moc nevnímala, hlavu som mala plnú myšlienok a telo plné pocitov, no jedna koncová veta ma zmiatla a dokonca som prestala uvažovať o tom, či sa s Remusom budeme k sebe niekedy chovať ako priatelia.

"Tak zatlieskajte Marcusovi a jeho skupine!"

Davom sa ozval jakot a potlesk a ja som pohľadom opäť vyhľadala oči, ktoré ma stále sledovali so značným nepriateľstvom.

Marcus. Áno, to sedí oveľa lepšie ako Marco.

*****

Prechádzala som tancujúcim davom- moji spolužiaci sa nejako odviazali- a snažila sa pôsobiť nenápadne.

Vlastne som mala v pláne zmiznúť tak do pol hodiny. Jediné, čo ma tu ako tak držalo, bol hlas speváka.

Marcus spieval na moje veľké prekvapenie naozaj dobre. Hlas mal sýty a dobre sfarbený, no nejak zvláštne temný. Takže hej, zatiaľ sa to dalo vydržať.

Otočila som sa na okamih na pódium a našťastie sa už nestretla s párom odťažitých očí. Sledoval dav a občas oči zavrel- každopádne mal na pódiu vážne skvelé charizma, také podivne nepoddajné a divoké- a určite nepozeral na mňa. Čo bolo jedine dobre.

Mala som v pláne otočiť sa späť ako človek, ono ale nie všetko vyjde vždy tak, ako chceme a napokon i zachovanie ľudskosti môže spôsobiť problémy. U mňa teda určite.

Takže som radšej do niekoho vrazila a otočila sa prudko a s nepríťažlivým výrazom na tvári.

"Sorry," prehodila som a potláčala nutkanie prskať a treť si rameno, ktoré vrazilo do toho týpka- a vtedy som zistila, že to nebol žiadny týpek. A to som videla i cez svetlo zlatú masku. Podľa toho som poznala, že to nie je pravé zlato- bola príliš svetlá, trochu do farby sena. Ničmenej stále skvostná. Hladká, kopírujúca tvar jeho tváre tak, aby bola nezakrytá iba brada, ústa a svetlé vlasy. Och- a oranžové oči ladiace k maske.

Už len Faust mi dnes večer chýbal.