Fakt, viem si predstaviť lepšie strávený večer. Ale tak, možno naozaj musím robiť niečo, aby som vykompenzovala tú obrovskú vaňu... Dubledore vie, prečo ju tam dával.

A občasné sobotňajšie stretávky asi nestačia na to, aby som si uvedomovala svoje povinnosti. Ono je k tomu potrebné viac- ku príkladu státie pred celou školou v plášti a maske.

Útechou mi môže byť iba to, že väčšina mala mňa i Remusa totálne u prdele a pozorovali ženu, ktorá stála asi meter pred nami.

Jej jazyku som nerozumela, môžem iba hádať, že to bola reč, ktorou hovorila jej praprapraprababka. Alebo iba zaklínadlo.

Dlhé zaklínadlo.

Odrazu stíchla a ja som mohla priam počuť, ako všetkýcm študentom uviazol dych v hrudi.

Zbystrila som a sledovala Lope, ako pomaly zdvíha ruky, ktoré až doteraz mala natiahnuté vedľa teľa.

Aha, nutno podotknúť, že ja držím palicu! To si dovoľ!

Okolo nej sa začal zdvíhať jemný vetrík a ja som naozaj zaľutovala, že nevidím, ako sa Wiccanka tvári. Aký má výraz.

Asi to bolo zauijímavé, pretože ostatní na nej vyseli pohľadom ako otroci na bravčovom.

Preniesla ďalšiu vetu, vlastne ju skôr vykríkla a v momente doznenia jej silného, múdreho hlasu sa nad pršiplášťom okolia zablesklo.

Ak sme dúfali v tajomnú atmosféru, máme ju mať.

Ale ten dážď, ktorý som síce necítila a tak na mňa nemal žadny dosah, mi pekelne vadil.

Odrazu sa otočila ku mne a mne došlo, že ideme do mojej a Lupinovej fázy.

Zalapala som po dychu, pretože v modrej žiare, ktorú okolo seba vytvorila, jej tvár vyzerala podivne.

Povedzme si na rovinu- podivne by vyzerala aj bez tej modrej žiary. Ale tá to podtŕhala.

Jej oči boli celé biele a iba vďaka Dumblovi som vedela, že je to súčasť programu. Súčasť zaklínadla.

Viete, ja by som odmietla robotu, pri ktorej musím dobrovoľne oslepnúť.

Ale riaditeľ to vysvetlil nejak tak, že potrebuje vidieť živly a mágiu- čo je s normálnym zrakom nezlúčiteľné.

Fakt ďakujem všetkým svätým za to, že sa táto mágia už nepraktikuje. Neviem ako vy, ale ja som na svojom zraku závislá. A to mám ostrejšie i ostatné zmysly.

Zakrúžila rukou smerom ku mne a ja som pristúpila o krok bližšie a zdvihla palicu zo zeme. V okamihu, keď sa jej dotkla čarodejnicina bledá ruka, neuveriteľne sa zohriala a ja som ju iba s vypätím všetkých síl nepustila. Vážne to pálilo a môžem iba hádať, že budem mať popáleniny prvého stupňa.

To Dumble nejak opomenul.

Lupin pristúpil ku mne- k nám- a natiahol okolo našich rúk pásku. Nie lepiacu- to by bol fakt rituálny predmet- ale látkovú, hodvábnu. Bola tmavej farby, povedzme fialová (ale modrastá žiara to mohla aj skresľovať) a bola určená na magické puto medzi Wiccankou a posvätným nástrojom.

Na mňa nepozerajte, ja tieto chujoviny nevymýšľam.

*****

Látka vykĺzla z Lupinových rúk v momente, keď už som viac nedokázala znášať teplotu dreva pod mojou dlaňou.

S tichým stonom som tú vec pustila a nechala to na Lope, ktorá na mňa pozrela s výrazom, akoby som bola nástrojom na jej spojenie s mágiou- takým, ktorému je vďačná za to, že dobre poslúžil, ale inak sa nad tým nebude rozplývať.

Za dobrotu na žobrotu.

Stuha prilnula k jej štíhlej ruke i k drsnému povrchu palice, kde sa do špirály obmotala okolo zlata natiahnutom na dreve. A potom akoby sa rozplynula- skôr teda splynula- s povrchom oboch vecí.

Lope zavrela oči a opäť sa otočila k študentom, palicu už zvierala v ruke a po stuhe nebolo ani stopy- iba čo na palici sa objavila tenká špirála tiahnuca sa celým jej povrchom.

Ja som si zatiaľ so značným hnevom chytila onu svoju ruku druhou rukou a poriadne si stisla zápästie. Páľava prechádzala, napriek tomu som stále mohla cítiť rozpálený materiál na koži.

Pocítila som niečiu ruku na ramene a vzhliadla k Remusovi a k jeho starostlivému výrazu.

"V poriadku?" šepol do ticha- posledné, čo sme chceli, by bolo narušiť obrad- a jeho pozorné oči za maskou skúmali moju tvár.

Prikývla som a otočila sa k Lope, stojacej dva metre od nás.

Zarazila som sa a asi by ma Lupinova ruka, spočívajúca na mojom ramene, zaujímala kúštek viac, ale obraz predo mnou bol natoľko bizarný, že mi to akosi uletelo.

Lope by za normálnych okolností sedela v tureckom sede. No to by najskôr musela byť na zemi. Čo ona nebola.

Vznášala sa asi meter nad trávou, hlavu mala natočenú mierne do strany a tak som mohla vidieť, že má zatvorené oči.

Z úst jej plynuli slová a síce nie som žiadny lingvista, no bolo mi jasné, že to nie je jazyk.

Presnejšie- nie je to iba jeden jazyk. Bolo ich veľa, hromada a všetky sa ozývali priestorom ako rajská hudba.

Čarodejnica natiahla voľnú ruku k zemi roztvorenou dlaňou, prúdilo z nej svetlo a mizlo v zemi. Menilo farby- červená, zelená, modrá, hnedá, strieborná, zlatá...- a mohla som cítiť, ako mi toto svetlo, táto energia, prúdi pod nohami. Prenikala do hradu, do jazera, do lesa i do nás.

"Mágia je v tebe, mágia je v nás. Buď," dokončila jazykom, ktorému som už dokonale rozumela.

'Buď' na konci zaznelo ako gong a odrazu všetko na okamih zmizlo, pohltila to tma a keď sa všetko opäť vrátilo do normálu, zástupy masiek sa rozvlnili. A ja som odrazu nevedela identifikovať ani jedného z mojich spolužiakov či profesorov. Neboli to ľudia, neboli to moji priatelia či nepriatelia- boli to iba osoby. Oni proste... Boli. Vnímali energiu, čerpali ju a nechali ju sebou prechádzať ďalej.

Uvedomila som si, že po pálení na mojej ruke už nie je ani stopy a že dlaňou, ktorá mi nežne zvierala rameno, do mňa prúdi iná energia, ako som cítila zo zeme. Akoby bola miešaná s niečím zo samotného Remusa a tento mix ma... Napĺňal po okraj a ja som cítila, ako sa mi zrýchľuje srdce i dych, ako sa tá energia vo mne melie a rozpína, ako ma do posledného kúska napĺňa.

Z náhleho popudu som sa otočila k Lupinovi, pretože jeho jediného som dokázala rozpoznať medzi tými skrytými tvárami a zavrela som oči.

Niežeby som ho nechcela vidieť, ale ja som ho akosi videla i bez očí.

Zdvihla som ruku k jeho tvári a položila ju na chladný kov jeho masky.

Nadýchol sa, akoby ten dotyk mohol cítiť a ruka na mojom ramene sa zachvela, keď mi skĺzka ku krku. Cítila som jeho pokožku na tej svojej a akoby ma ožiaril záblesk, roztvorila som oči a uskočila preč. Nedalo sa to zniesť- teplo, vzrušenie, túžba, pichľavosť, tvrdohlavosť, odmietanie, živočíšnosť... V mojom vnútri zavyl vlk- nie, dvaja- a ja som pocítila známu brniacu energiu na pokožke. Toľko sa toho vo mne zomlelo, až som sa bála, že to neustojím. Možno i že sa premením priamo tu, priamo pred všetkými a pri tom nebol úplnok.

A to by bol fakt trapas.

Zrakom som zablúdila k ostatným a uvedmila si, že možno nie som sama, ktorá pocítila niečo podobné. Študenti si postupne začali dávať masky dolu, akoby ony predstavovali tú energiu.

A naozaj, zalapala som po dychu, pretože oni prestávali byť. Začínali žiť, začínali mať túžby, potreby, pocity i bolesti. Tak, ako nás energia napĺňala okamih zvnútra a iba nám dávala okúsiť, aké to je byť, tak teraz ožila a vlastným spôsobom naplnila každého z nás, stávali sme sa opäť osobnosťami, inými, rozdielnymi.

Pohľadom som sa opäť vrátila k Lupinovi, ktorý už mal dolu svoju masku a strnula som. Jeho oči boli takmer čierne, ako oči vlka v ňom, a z jeho vnútra na mňa dychtivo hľadeli obaja.

A obaja ma chceli.

*****

Stála som v chodbe pred Veľkou sieňou a v dave hľadala jednu osobu.

Kto vie, prečo moje srdiečko zatúžilo práve po Siriusovi, ale proste som ho chcela vidieť. Počuť. Vedieť, že svet je normálny a že Lupin nie je to jediné, čo ho vypĺňa.

Skurvená energia a skurvený obrad.

Začula som jeho hlas, kdesi za rohom a tak som sa narovnala.

Vynoril sa spolu s párom Potter/Evansová a mne razom prišlo nevoľno.

Vážne neznášam pár Potter/Evansová.

Sirius si ma všimol ako prvý a jeho pohľad zažiaril, keď sa zastavil priamo predo mnou.

"Vravel som, že sa teším na tie červené šaty," vydýchol, akoby naozaj sotva popadal dych- ale zase uňho to beriem s rezervou. Je to úžasný herec.

Jasné, červené šaty. Ony krásne červené šaty, ktorých výzor by som si mala nechať pre seba, ale že nie som sviňa...

V jeho zreničkách som takmer videla svoj odraz, odraz svojej masky s už červenými perami (to by ma fakt zaujímalo kedy a jak), ktoré ladili k výraznej krvavej mojich šiat.

Tie mi siahali po kolená a od nich až k prisam ma pevne obopínali. Nemať do nich postavu, asi sa obšívam a všetci sa mi smejú, ale keďže ja nie som obézna a mám pekné, pevné prsia dostatočnej veľkosti, cítim sa v tých šatoch ako stelesnenie zmyselnosti.

Boli hladké a lesklé až k rovnému výstrihu tesne nad prsiami. Vzadu to však bolo iné, kde hneď nad zadkom- rovnako obtiahnutým- začínala o odtieň tmavšia červená, takmer bordová krajka. Bola to jemná krajka a zakrývala celý môj chrbát a vďaka nejakej priazni osudu v nej úplne zanikali podprsenka i zips, ktorý jediný ma mohol do týchto šiat dostať. Vážne- ono zase toľko obtiahnutosti nie je bez problému.

Každopádne krajka, ktorá zakrývala celú plochu môjho chrbta, bola presne to pravé na to, ako byť zahalený i vyzývavý. Bola prišitá k predku šiat presne na bokoch, takže to vyzeralo, akoby som spredu a zozadu mala dvoje rôzne šaty. Švy sa totiž tiahli od podpažia až k bokom a boli zakryté mojimi rukami. Spredu látka, zozadu krajka. Dokonalé.

Z podpažia, kde vlastne vpredu boli prsia a šaty u nich končili- takže krajka nemala byť k čomu prišitá- sa okolo rúk cez lopatky tvarovala do tenkého pásu vedúcemu ku krku, kde zanikala v niečom, čo by sa dalo nazvať krajkovým obojkom. Končila teda tak, že sa mi ovíjala okolo krku. Spredu to potom vyzeralo ako keby som mala krajkový náhrdelník obkresľujúci kontúry môjho krku.

A keď hovorím, že tie šaty boli predmetom z rúk boha, bolo to prekliato tak.

"Daj si dolu tú masku," vyzval ma odrazu a jeho zvodný hlas mi prešiel po nahých rukách a ramenách ako elektrina. S pevnými rukami- čo neviem ako sa podarilo- som siahla hore k maske a proste ju dala dolu. Pane! Áno, pane!

Siriusova tvár potemnela a zjavil sa v nej akýsi milovnícky, nebezpečný výraz. Červené pery, čierne oči a husté čierne vlasy v kombinácii s výraznými šatami a bielou pleťou pôsobili priam étericky.

Nevravím, že samej sa mi to nepáči- už z popisu musel každý pochopiť, aká som z toho hotová a veru, nie som nejak prehnane sebakritická- napriek tomu, výčnievať nie je práve môj štýl.

Našťastie nie som obšívací, hanblivý typ, takže to ustojím.

Sirius mal čierne nohavice, tmavomodrú košeľu a na nej čiernu vestu s modrými gombíkmi a striebornou retiazkou na jednom vrecku- ladil ešte aj k svojmu plášťu, trápne. Na druhú stranu- keby poviem, že vyzeral ako stelesnenie luxusného ženského sna, som veľmi blízko k pravde.

"Si ako démon, Myra," preniesol tým svojím zmyselným hlasom a ja som opäť bojovala s triaškou. Siriusa by som za stáleho milenca nebrala ani so zbraňou pri hlave (ako, kto by to stále počúval?), ale vážne- vážne- by som ho chcela mať v moci na jedinú noc. Alebo by mal v moci skôr on mňa, pretože nech už som akákoľvek, jeho prevaha v tejto veci bola priam zdrvujúca. Doprdele, veď pred ním som sa cítila ako jedna veľká, trápna erotogénna zóna. Až tak som klesla.

"Tomu vravím kompliment hodný dámy," prehodila som cynicky a tak skryla svoje určité vyvedenie
z miery.

A celkom bez hanby to hodím na ten pridrbaný rituál, tak! Pretože som po ňom všetky pocity prežívala akosi zostreno. Dokonca som sa cítila, akoby sa zotmievalo pred upĺnkom- už iba nechať tú moc zasýtiť ma a premeniť sa.

"Ty nie si dáma, Myra, a obaja to veľmi dobre vieme."

"Prečo to z tvojich úst vyznieva, akoby si tomu bol rád?" Opravím- akoby ti to spôsobovalo priam fyzické potešenie?

"Pretože to milujem."

Miluješ čo? chcelo sa mi spýtať, ale radšej som držala zobák. Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. A mne stačí vedieť to, čo už viem.

"Myslím, že by si mal ísť dovnútra," odsekla som namrzene a jeho tvár vyjasnilo pobavenie.

Že som ho pred chvíľou hľadala? To sa vám iba zdalo.

"A nechať ťa tu samú omračovať chudákov spolužiakov?"

"Omračovať?" to znelo, akoby som po nich hádzala kliatby.

Ak neprestane, hodím jednu po ňom. On je tak prekliato úprimný- čo som vlastne chcela, ale!- a tak prekliato vie, ako ma vždy zosadiť z môjho pohodlného, no vratkého piedestálu!

"Nie je tu nikto z nášho ročníku, ktorý by ťa v týchto šatách nechcel pretiahnuť. Ďalej radšej nesiaham."

"Wow! Ty sa prekonávaš!" vyštekla som rozhodene.

"Nechela si, aby som ti klamal. Chcela si, aby som hovoril narovinu."

"Ale existuje i vec zvaná takt."

"Ktorá nám obom značne uniká."

"Black, vieš o mne úplné trt na to, aby si mohol povedať niečo také."

"Rád som sa stebou porozprával. A ešte radšej som ťa videl," zablýskal úsmevom smilníka a opäť skĺzol po mojom tele- bohužiaľ len očami- a potom spravil krok bližšie.

"No ako si sama povedala, mal by som ísť dovnútra," povedal tichšie, prešiel okolo mňa- tak blízko, že som strnula vo všetkých životne dôležitých funkciách- a zmizol.