Sekla som pohľadom po Lupinovi a úplne som v jeho tvári videla to jediné slovo- prekliatie.

Ok, tej palice mám pre jeden deň skutočne dosť. Pre mňa totiž značí iba to, že sa musím pripraviť na šou, v ktorej nedopatrením stojím na pódiu hneď vedľa hlavnej hviezdy.

Ešteže Lupin sa bude strápňovať so mnou.

V rovnakom plášti, ako mám ja, sa ani nedalo nejak moc polemizovať o vzhľade môjho najpoctivejšieho kolegu, takže moje skúmanie jeho ako takého úplne vynechám, a sústredím sa na hlavný bod nášho večera.

Palica.

A Malfoy nikde.

Od vrchola tej absolútne obyčajnej palice z červenohnedého dreva až po koniec to bola proste iba palica. Možno až na zlatú špirálu, ktorá ovíjala drevo na úseku tak 20cm presne v strede. Proste palica, na ktorú niekto navliekol náramok a potom ho poriadne zatlačil do dreva, aby nevytŕčalo.

Možno to ani nie je pravé zlato, pff.

Tak som pohľadom radšej zamierila od tej pozlátenej bižutérie k ruke, ktorá bola s palicou spojená svetlou, zlatistou dlaňou.

A i napriek pár metrom a svetle pochodní som mohla s istotou povedať, že to nebola ruka stareny, lež mladej ženy. Tá mi bola otočená chrbtom, takže som videla iba hnedočervený plášť- presne taký, aké bolo i drevo palice- a hnedofialové vlasy, ktorých predné a vrchné pramene mala ona žena zopnuté na zátylku.

Žena sa rozprávala s profesorkou McGonagallovou, no ja som z jej hlasu nerozoznala ani ťuk, čo značilo, že musela rozprávať potichu a že ja som akási rozhodená. A potom tie večné kvapky nad hlavou a hluk študentov od hradu a pobehujúci škriatkovia, ktorí robili posledné úpravy a zapaľovali ešte nezapálané fakle modrým ohňom.

"To je ona?" spýtala som sa Lupina, ktorý stál mlčky vedľa mňa a neodtŕhala od nej pohľad, takže neviem, či sa Lupin nejak zaváril skôr, ako sa tá žena otočila a podišla k nám.

Že mi vyrazila dych, snáď ani nemusím hovoriť.

****

Bola to úplne obyčajná žena, so súmernou tvárou a múdrymi očami. Nevyžarovala nejakú nadpozemskú krásu, dokonca nebola ani výnimočne pekná. Ba bola prosto obyčajná, no v tvári sa jej miesilo toľko inteligencie a rozvahy, že som z toho bola malinko v šoku.

Mohla mať tak tridsať, ale kto vie. Je to predsa len piata generácia v 900 rokoch, takže nebudem ani len typovať.

"Teší ma, že spoznávam hlavných prefektov," prehovorila, jej hlas bol akýsi tichý a hlboký, no rozumela som mu dokonale. Možno sa aj usmiala, ale pri jej lícnych kostiach sa dalo ťažko povedať, či je to jej normálna tvár, alebo slabý úsmev.

"Potešenie je na našej strane," chopil sa slova prvý Lupin a nastavil jej ruku.

Ona pohľadom pomaly skĺzla k jeho nastavenej dlani a potom sa vrátila späť k jeho očiam. Natiahla sa po ňom skôr, ako nervózne ruku stiahol a stisla ju. No nie v podaní- nastavila ju otvorenou dlaňou smerom hore a držala ho za zápästie.

Iba som ju sledovala, nerobila som nič iné, a predsa mi ušlo, že sa natiahla i po mojej ruke a spravila s ňou to isté.

"Vy dvaja..."

Och prosím, len nech nezačne nejaké keci typu "ste pre seba stvorení" či "nikdy nebudete môcť žiť vedľa seba" (čo je, povedzme si narovinu, oveľa pravdepodobnejšie) alebo najsľubnejšie "zajtra vás zrazí autobus".

No ona iba striedavo hľadela do našich očí a akoby vstrebávala nejaké energiu z nás, či akoby v nás doslova a dopísmena čítala, hrabala sa v našich osobných složkách, nahrávala informácie. Nie dobré, predpokladám.

"...ste obdarení veľkou silou prírody. Animálnou mocou. Nie rovnakou, no veľmi podobnou. Ste požehnaní."

Sekla som pohľadom po Lupinovi a úplne som v jeho tvári videla to jediné slovo- prekliatie.

Nie, preňho to isto nebolo požehnaním a- so všetkou ústou- pre mňa tiež nie.

No ja som aspoň nemala chuť jej svoj názor vmietnuť do očí.

Lupin si vytrhol ruku z jej zovretia a ona ho obdarila chladným pohľadom, akoby príliš neobľubovala, keď sa niekto protivil jej vôly.

Ja som si poslušne počkala, než vzápätí pustila i moju ruku.

"Volám sa Lope. Snáď pre obrad požehnávania bude dobré, keď sa budeme trochu poznať."

Mala som z nej pocit, že ona nás pozná dokonale.

Aspoň na nás nemusela pozerať tak zvrchu, to nedáva šance na priateľstvo.

"Myra," odvetila som a vzápätí sa predstavil i Lupin.

"Je to vaše rodné meno? Lope? Alebo sa iba musíte volať nejak zvláštne vzhľadom na vaše remeslo?" spýtala som sa a vyslúžila si niečo veľmi podobné pobaveniu v tej kamennej tvári, ktorá akoby ostávala stále nemenná.

Ok- zverenca prírody, živlov a ľudskosti som si predstavovala... Inu, kapánek živšie.

"V skutočnosti pracujem ako lekárka v Amsterdamskej čarodejníckej nemocnici. A volám sa Penelope. Priatelia ma volajú skrátene Lope."

Hm... Aha.

*****

Nechala nás osamote práve vo chvíli, keď začali prichádzať študenti. Bol to pochod nemenných tvári, nepohyblivých a predsa živých výrazov. Pochod masiek a čiernych plášťov.

Pôsobilo to takmer až démonicky, zlovestne.

"Si v pohode?" otočila som sa k Lupinovi a ten sa na moje prekvapenie otočil ku mne.

"Jasné. Len mi tá ženská trochu vadí."

"Chladná, povýšenecká mrcha. To nie je profil, aký by mala mať správna Wiccanka, no nie?"

Lupin sa mierne usmial a pozrel mi do očí, akoby bol prvý krát rád, že som tu s ním.

"Tuším, že sa máme postaviť bokom, než sa to upokojí."

"Hej. Tak poďme urobiť šou," zaškľabila som sa a za chrbtom ma pri odchode prekvapil Lupinov tichý smiech.

*****

Ohňe vzbĺkli a dav študentov utíchol. Lupin vedľa mňa, ktorý už mal na sebe svoju masku, sa opatrne ošil a prisahám, že sa priblížil bližšie ku mne, keď okolo neho prechádzala tá ženská.

Na to, že my dvaja vyzeráme ako totálni kreténi, ona mala na sebe iba ten svoj červenohnedý plášť.

Natočila som hlavu na Lupina práve v okamihu, keď začal Dumbledore svoju výpravnú reč o tom, prečo sme sa dnes zišli a kto je ona- všetky tie strašne zaujímavé keci, ktoré som už raz či dva razy mala možnosť počuť.

Jeho maska bola takisto zlatá a jemne zdobená a v modrom svetle ohňov vyzerala i tmavšie. No na tej jeho neboli ony buzerantské perá, ale mala hladký okraj. A mala dlhší, zašpicatený nos, takže ak by sme to mali preniesť do vtáčej ríše, ja som bola akýsi nepodarený modrý páv a on... Ďateľ?

Nie, nebudem to degradovať. Vyzeral úžasne, ešte aj v maske. Svetlé oči, ktoré v blkote modrých ohňov pôsobili ako plavé, dopĺňali tajomnosť masky. Šedastá tvár s jeho svetlou linkou pier bola na dotyk takmer tak lákavá, ako túžba zdrhnúť a skryť sa.

Neviem, možno ho upozornil rýchlejší tlkot môjho srdca, no zaregistroval, že namiesto pred seba, hľadím naňho.

Natočil ku mne hlavu a nech to znie akokoľvek otrepane, Dumbledorov hlas sa odrazu stal iba tichou melódiou v pozadí a jediné, čo som v tú chvíľu vnímala, bola osoba vedľa mňa. Oči, ktoré ma prepaľovali.

Možno to bolo atmosférou, možno miestom, možno iba tým, ako lákavo vyzeral Lupin v tej debilnej maske- no ovládlo ma podivné vzrušenie z nepoznaného.

Uhranutosť, tak sa to tuším dnes volá.

Ak by sa odrazu neozval búrlivý potlesk študentov, asi by som sa v živote neprebrala z tej tichej, až na Lupina celkom osamotenej reality.

Obaja sme sebou trhli- čo je znakom, že i Lupin na okamih zabudol, že čakáme na to, až vyjdeme pred dav študentov a budeme sa tváriť profesionálne- a Dumbledore odišiel z pľacu, prenechajúc ho Lope a palici.

"Prosím," usmial sa a pokynul nám, nech podídeme až k čarodejnici a tam sa cítime trápne.