V tej poslednej hodine pred veľkým finále som si stihla dať sprchu, vlasy si vysušila prútikom a celkom neochotne som sa opäť dočvachtala do izby. Dumbledorova reč sa pretiahla na hodinu kvôli pokynom pre dnešok a ja môžem úplne s čistým srdcom povedať, že sa na tú šou neteším.

A že prečo?

A že preto.

Lebo stojím vpredu a asistujem. Výhra hodná potlesku.

Otvorila som skriňu a aspoň sa zapozerala na Ilianine šaty. Ak mi ony nezdvihnú dnes večer náladu, tak už nič. Pozrela som na seba do zrkadla a zhodila zo seba uterák. Bledosť už mi nikto neodnesie, i keď po dnešnom dni na slnku to už nebolo také výrazné. Ale vlasy? Ktorým to blbé slnko vytiahlo i tie (povedzme) ukryté svetlejšie pramene, takže teraz si ich isto každý všimne? Krása. Prečo musím mať práve ja trojfarebné vlasy? Vážne, už len tá 'trojka' v tom slove mi spôsobuje nevoľnosť. Môžem iba ďakovať bohu (alebo kto to má pod palcom), že to nie je moc vidno a väčšina špolužiakov- takmer isto i Lupin, Black či Faust- by ma označili za tuctovú čiernovlásku (najmä v tmavých priestoroch). Väčšinou roka sú totiž čierne a tých pár tmavohnedých pramienkov je tu iba akože, fakt takmer splývajú a napokon, v hustote mojich vlasov sa stratia. A tých počtom ešte menej bielych pramienkov, ktoré sa mi na hlavu priplietli totálne nepochopeným omylom (i keď v tom má prsty podľa mňa Lupus Natus, ale tak kaderníka sa na to nespýtam) mám kdesi úplne naspodku, takže tie mi vrásky nerobia. No potom príde tá minoritná časť v roku, kedy je vonku ostré slnko, ktorému sa nevyhnem, a voila- hneď sú tu vlasy, ktoré vyzerajú ako melírované.

Och joj.

Ale ok, že som to ja, vzhľadom až tak neposadnutá Slizolinčanka, nechám si ich na dnes (výnimočne) rozpustené (ako vždy). Ani s líčením si nedám starosť, takže ak niekto čaká, že tam prídem ako Miss Amerika a moje dlhé riasy budú pri žmurkaní robiť vietor, rovno si môže vytiahnuť kapesníček a ísť sa vyplakať o dom ďalej. Výrazné riasy mám i tak, dík moc.

Obliekla som si vhodné spodné prádlo- pretože nebudem také skvelé šaty zneucťovať šedými bombarďákmi a farbovo ochudenou podprsenkou- a natiahla si na nohy silonky. Zvolený svetlo hnedý odtieň, aby to nekričalo. Cítim sa v nich ako keby mi chcel niekto navliecť novú kožu, ale nebudem sa tu pretŕčať so svojimi bielymi nôžkami.

Vzdychla som a s pocitom, že sa mi na hruď tlačí slon, som siahla po šatách. Už sa to asi odkladať nedá, nuž čo. Nasúkala som sa do obtiahnutých šiat, zapla si zips na chrbte- a že to chcelo akrobaciu jak blázon, keďže zips išiel od stredu chrbta až po krk- a otočila sa k zrkadlu.

Ok, už som si tie šaty skúšala, ale toto sa prvý raz nestalo. Rozhodne mi nič nehýbalo s vlasmi a rozhodne mi po tvári neprechádzala neviditeľná štetka. Myslené ako zhluk vláskov, nie žena voľných mravov.

Pozrela som sa na svoj obraz lepšie a takmer mi zabehlo, keď som to uvidela.

Asi idem napísať Iliane poriadne ostrú sťažnosť! A vraj "idem tie šaty iba vyčistiť, počkaj tu a postráž Aarona". Pche! Ja dôverčivá som sa nepozastavovala nad tým, že si berie prútik. Koniec, ľudia s prútikom sú pre mňa ododnes nebezpeční ľudia. Šteklenie tváre prestalo a ja som prižmúrila oči na to, čo zo mňa vytvorilo kúzlo Ilianiných šiat. Vlasy sa mi hýbali vzadu na hlave a prisahám, že moje vlny postupne mizli. A ostávali rovné vlasy. Nebola to až taká zmena- keby som bola kudrnatá, asi by to bilo viac do očí- ale mňa skôr šokovalo to, že je také niečo vôbec možné. Naozaj- iba kúzlami.

Keď sa pokrývka mojej hlavy upokojila, mohla som vidieť výsledný efekt. Ostali pohodené okolo tváre v objeme, v ktorom zanikol štetinovitý charakter mojich vlasov a vynikla bledá tvár i s nalíčením. A že to bolo nalíčenie! Snažila som si zotrieť krvavočervený rúž, ktorý v mojej bledej tvári žiaril, ale nešlo to ani za boha... Aspoň mám vode a dotyku odolný make-up, wow.

Oči som mala zvýraznené iba jemne- boli výrazné už sami o sebe- a nad očami som mala striebristé tieňe, ktoré takmer nebolo vidno. Celkovo to bolo líčenie jak poďme na jahody, veď- striebristá farba a čiernou orámované oči? Ale prosím, veď tak moje oči a pokožka vyzerajú stále! Ale tie pery... Viete, ja vlastne nie som fanúšik krvavých pier. Akosi som mala vždy pocit, že to púta príliš pozornosti.

Dohája.

Odstúpila som od zrkadla a takmer sa zavrela do skrine.

Tak toto nie.

*****

Niečo mi vážne vraví, že je čas. Či už sú to hodinky, Lupin klopajúci na dvere, alebo možno kúzlo, ktoré sa rozľahlo po vonku- ono totiž prší (čo nikto nečakal...) a profesori práve vytvorili pršiplášť okolo celého Rokfortu. Ten nebol až tak neviditeľný, vlastne kvapky, ktoré naň padali a pri dopade vždy na povrchu kúzla na okamih zažiarili, tvorili celkom pekný efekt a šeré osvetlenie.

Ale teraz asi nebude vhodná chvíľa rozplývať sa nad svetielkami, že?

"Myra, dočerta, už musíme ísť! Poď von, inak odchádzam a ty si pokojne spi ďalej a príď neskoro! Mne je to fuk, ale u Dumbledora ťa kryť nebudem!"

Jo, Lupin bol naštvaný. Ale neviem, akosi to vyhrážanie nefungovalo.

"Kurva daj mi pokoj, Lupin!" odštekla som a bojovala s nutkavou túžbou si dať tie šaty dolu, potom ich roztrhať a po kúskoch ich posielať Iliane. Vážne som bola vytočená a vážne som nevedela, čo ďalej.

Kurva, kurva, kurva.

Vyzerám, ako keby som sa s tým natrápila hodinu (no ok, rúž som si naniesla za 30 sekúnd a ostatok som žehlila vlasy) a pri tom som si obliekla iba blbé šaty. Krásne, ale neskutočne blbé šaty.

Vzdychla som a keďže sa vo mne začal prejavovať pocit zmierenia sa s osudom, siahla som do škatule od Dumbla.

"Odchádzam, rob si čo chceš!" zavrčal Lupin za dverami a ja som ho nezastavila. Treskol dverami spoločenskej a ja som prevrátila očami, zároveň som však vybrala zlatú masku s modrými perami po jej vrchnej časti a bokoch a nasadila si ju na tvár. Maska nemala žiadne šnúrky ani gumičku, ona proste držala. Vzhľadom na to, aké boli moje vlasy prvýkrát v živote nadýchané a jemné, som bola rada, že nemusím potláčať ich slobodu nejakou gumičkou... Hej, začínam si na ten nový look vlasov zvykať. Možno sa mi podarí zistiť, aké kúzlo Iliana použila a- vynechajúc červené pery- začarujem tak všetky svoje handry.

Prehodila som cez seba i plášť, zapla si ho až pod krk a prezrela sa v zrkadle. Fajn, trčali mi iba topánky, aj to iba pri chôdzi. Aspoň na niečo je Dumbledore dobrý.

*****

Že je niekto v spoločenskej, som vedela ešte skôr, ako som otvorila dvere. Alebo som sa to dozvedela počas toho procesu, ale každopádne som to vycítila podľa vône nejakého bližšie neurčeného kvetu s ťažkou arómou, vyrovnávanú sviežim mydlom.

Nj, to bol stopro Black.

"Čo tu ty, dočerta, chceš?" zavrčala som otrávene a zišla schody. Jeho pohľad ma sprevádzal rovnako, ako jeho prekvapený úsmev. Tak viete, nie každý deň chodíte do školy v zlatej maske.

"Ako vidím, tak asi upokojiť moju malú Slizolinčanku."

"Som úplne pokojná, vďaka za opýtanie," pokrčila som ramenami a vážne sa nedokázala zastaviť v tom, aby som si ho prezerala. Mal iný plášť, ako je bežné. Drahší- ako inak. Bol čierny, bol kúsok nad kolená, mal širokú kapucu ležiacu na chrbte a mal tmavomodré gombíky v predu i na koncoch rukávov, dokonca dva i na límčeku. Masku ešte nemal na sebe, no držal si ju v ruke. Okrem toho, že bola akási malá a modrá, som viac nepostrehla.

"Nemyslel som si, že niekedy budeš mať také jemné vlasy, ale teším sa, až ťa uvidím bez masky. Mimochodom, tá maska je úžasná. A pristane ti- tvojim očiam. Skvele, budeme spolu ladiť," vyceril zuby, prezerajúc si moju tvár pod maskou i vlasy.

"Ladili by sme k sebe, kebyže ideme spolu. Čo nejdeme. A navyše by sme spolu ani neladili, čo to trepem. Moje šaty sú červené."

"Tak to sa neviem dočkať, kedy si dáš dolu i ten plášť," zasvietili mu oči a zišiel ma pohľadom, akoby mohol vidieť cez čiernu látku.

"Strč sa, Black, a daj mi sviatok."

"Pokoj, zlatíčko. Vlastne som tu bol za Námesačníkom a už odchádzam. Len som podľa tvojho cezdverového kričania vyzorumel, že podpora by sa ti hodila."

"A tak si gavaliersky ostal, aby si ma mohol otravovať."

"Tak nejak," opäť vyceril zuby a ja som pokrútila hlavou.

"Fajn, ale už musím ísť. Lupin-"

"Lupin bol naštvaný keď odchádzal, takže máš asi pravdu."

"Bol naštvaný?" zdvihla som obočie.

"To on je v poslednej dobe stále," povedal, tvár odrazu prázdna, s čím sa stratil za dverami a mňa nechal samú v chladnej spoločenskej. Aký to džentlmen.

*****

Vonku to bol horor. Vážne horor.

Študenti boli vďaka prefektom zoradení v trojradoch, ale ich zvedavosť akosi rušila túto bojovú formáciu a oni sa snažili uvidieť niečo pred sebou. Aj by im to bolo niečo platné, keby sa všetka sláva nekonala pri jazere... Nechám ich a ich priblbnutosť osamote.

"Lupin!" okríkla som svojho milovaného kolegu, len čo som ho zazrela v dave, ako sa pretláčal dopredu. Ono i tie trojrady mali svoje hranice. V praxi asi také, že to neboli trojrady, ale chuchvalec študentov. Ani nemôžem zazlievať prefektom, že to neskrotia. Je to ako moje vlasy- keď to nejde, tak to proste nejde.

Ale tak, na druhú stranu, dneska to šlo, tak čo vám poviem... Môj svet plný nespochybniteľných právd, hodnôt a rozumov sa začína rozpadať.

Lupin zastal a vyhľadal v dave zdroj toho sladkého hlásku- teda mňa- a jeho tvár, zatiaľ nezakrytá maskou na okamih ostala v nemom úžase. Jeho oči rýchlo prebehli od vlasov, k perám, cez masku až do mojich očí a keď videl, že naňho skúmavo hľadím, nahodil chladný výraz.

"Skvelé, že si nás poctila svojou prítomnosťou," zdvihol obočie a ja som mu venovala rezervovaný pohľad. No vážne- čakala som kompliment?

"Niekto zle vstával?"

"Nie všetci mali taký úžasný budíček."

"Stačí povedať, Black nebude mať problém chodiť budiť aj teba."

"Och, hodláte tie ranné schôdzky opakovať častejšie?" zdvihol znechutene obočie, no ja som sa nenechala vyviesť z rovnováhy. Začínam si na Lupinovu náladovosť zvykať. Napokon, ono to ani nie je tak ťažké- len musíte pochopiť, kedy ho niečo len žerie a kedy je v skutočnosti naštvaný. Teraz bol niečo medzi tým, ale stále to nebolo vo fáze, aby mi chcel skutočne ublížiť. Ako už raz chcel. A hneď na to sa i ospravedlnil... Lupin je skrátka mäkkýš.

"Opýtaj sa ho sám, napokon, je to tvoj priateľ, nie môj," usmiala som sa, že sa mi milota prelievala medzi zuby a on na mňa zarazene hľadel iba dovtedy, než som vykročila smerom k jazeru a jeho nechala za chrbtom. Neviem, ale možno na mňa zarazene hľadel i potom.

Neposúdim. Keď to zistím, poviem vám.