"Mala by som ísť," ozvala som sa, postavila sa a Black otvoril oči.

Samozrejme, že sme stále nesedeli pod tým košatým stromom.

Vlastne sme sedeli pri jazere- aká to zmena. No, ja som teda už nesedela, ale čerstvo stála. A on ležal, pre úplnosť. Takže sme vlastne pri jazere nesedeli vôbec, ale čo.

Možno spal. I keď oči otvoril celkom rýchlo. Toť môj ľúbezný hlások.

"Už?"

"Ako už? Je obed. A ja mám ešte povinnosti. Nie si jediný na svete, ktorý lipne na mojej prítomnosti."

Blach sa uchechtol a pozrel niekam do diaľky jazera, ktorá bola za mojím chrbtom.

"A na obed pôjdeš?"

"Som hladná, takže asi hej," pokrčila som ramenami a pohľadom vyhľadala hrad, akoby som chcela vedieť obedové menu. Black na mňa okamih zo zeme hľadel, pred slnkom som ho chránila iba ja a môj tieň. Pohla som sa a on ostro odvrátil tvár. Vyskočil na nohy a išiel vedľa mňa.

"Ty takto školskú kuchyňu moc neobľubuješ, čo?"

"Veď je to odporné. Nechápem, ako vám to všetkým môže tak nehorázne chutiť."

"Si vadná, vážne," zasmial sa a ja som po ňom sekla pohľadom.

"Výsostná vďaka," zaškľabila som sa a on len zmierene pokrčil ramenami.

Chvíľu bolo ticho a kto vie, o čom Black rozmýšľal, keď nemal potrebu ma otravovať.

Nepáči sa mi, keď rozmýšľa. Ono to potom môže dopadnúť celkom nebezpečne. Vojnou alebo tak. On nie je typ na rozmýšľanie- i keď rozprávať s úplne vydymenou hlavou mu tiež nepasuje.

Nuž čo, i používať hlavu sa musí vedieť.

"Bude pršať," zamračila som sa, keď som si všimla približujúcich sa mrakov na oblohe.

Fíha, dážď. Pre Anglicko nesmierne nečakané.

"Bude. Nenaruší to oslavu?" pozrel na mraky a potom na mňa. Akoby som vedela veštiť.

"Mne určite. Ale inak asi nie. Náš profesorský zbor snáď nie je natoľko hlúpy, aby si nevedel poradiť s touto možnosťou."

"Merlinmôjstarý, máš ty vôbec niečo či niekoho rada?"

Musela som sa nad tým zamyslieť.

A ešte viac sa zamyslieť.

Úplne sa mi parilo z hlavy.

"Vlaky," pokrčila som ramenami.

Hej, vlaky mám rada.

"Moskvu," dodala som, pretože vlaky sa mi s Moskvou celkom dosť spájajú. Babka sa tam nikdy nechcela iba premietniť. Vždy sme cestovali ako sa patrí. A i keď som mala otlačený zadok a moja kostrč si na tie výlety stále pamätá, výhľad z okna bol vždy, akoby som ho videla po prvýkrát. Asi to bol jej zámer, ale kto vie?

"Dostal som z teba dve veci? Asi mám šťastný deň."

"Nemysli si, že ma poznáš, Black," prehodila som nepríjemným tónom a zrýchlila krok.

Niežeby mu to vadilo.

"Vlastne si to myslím. Jasné- o tvojom pôvode, rodine či záľubách viem úplné prt, ale mám ťa celkom definovanú vo svojich složkách. A informácie dopisujem každou minútou."

Tá jeho šuplíková hlava.

Vošli sme do hradu a mňa obklopil ten známy, príjemný chlad. Slnko je fajn vec- rozhodne lepšie ako dážď- no ja som chladný človek. V zmysle, že mám rada chládok. I keď... Možno i v tom metaforickom zmysle.

"Môžem obedovať s tebou? Alebo ešte lepšie- nechceš obedovať ty s nami?" zdvihol obočie, keď zastal predo mnou a tiež pred rohom, za ktorým boli dvere do jedálne.

Zatvárila som sa pátravo, zdvihla sa na špičky a chytila jeho hlavu do rúk- nie tvár, hlavu.

Točila som ju rôznymi smermi- takmer hrozilo, že mu ju odkrútim- nakláňala som sa a udržiavala si skúmavý výraz, až pokým som nezačula jeho nechápavý, kyselý hlas: "Čo je?"

"Nič, len hľadám tú dieru, cez ktorú ti vypadol von mozog," odvetila som vážne a až v náhlom tichu si uvedomila, že zvieram jeho hlavu, že cítim pod prstami jeho vlasy a že jeho tvár, sklonená k tej mojej, je na mňa upriamená. A akosi podivne... Zvedavá, zaujatá a mierne prekvapená.

Stála som na špičkách- pre lepší detektívny dosah- a tak som dopadla späť na päty a pustila ho, no on mi chytil ruky a ostal ich zvierať medzi našimi telami asi vo výške môjho krku.

"Vážne nestojím za to, aby ťa so mnou videli?" jeho hlas bol mäkký ako páperie, prekĺzal sa ku mne a tu mi zapchal dýchacie cesty. Inak by som sa predsa mohla nadýchnuť, no nie?

Ďaľšia blbá fráza. On ma vyslovene kazí!

Chcela som pokrútiť hlavou, povedať nie, streliť mu facku či prosto odísť a nikdy viac ho nevidieť... No iba som stála, pozerala do jeho šedomodrých očí- tmavších ako vonku- a horlivo rozmýšľala, ako sa premeniť na chrústa. Tí majú ľahký živoť.

Snáď nás takto nikto neuvidí.

"Jedno spoločné doobedie nič nezmení," prehovorila som napokon a tento raz mi dovolil stiahnuť ruky. Narovnal sa, hlavu mal stále trochu sklonenú a tvár zachmúrenú.

"A zmení to niečo?"

Chcela som pokrútiť hlavou, povedať nie, streliť mu facku či prosto odísť a nikdy viac ho nevidieť... Namiesto toho som cítila podivné bubnovanie v hrudi. Až po chvíli mi došlo, že je to moje srdce. Asi poháňalo rýchlejšie krv, nech sa mi jej do mozgu dostane čo najviac a ja som schopná vymyslieť logickú, dostatočne vyrovnanú a správne myrovskú odpoveď.

"Myslím, že áno," vydýchla som náhle, prekvapená sama sebou a s jednoznačným uvedomením si, že moja hlava i srdce sú na figu.

Inu, klamem skvele, ale neholdujem klamstvám. Táto pravda mi nepomôže, rovnako ako ma nezabije. Aspoň mi dá na chvíľu pokoj... A aspoň si tak idiotskú odpoveď viem sama sebe zdôvodniť.

"Uvidíme sa večer," usmial sa na mňa a ja som prikývla a odišla na obed.

*****

Dumbledore si ma zavolal do kabinetu dve hodiny pred oslavou.

No fakt- keby som priblbnutá, naivná pipka ako väčšina mojich spolužiačok, tento jeho krok by mi totálne narušil prípravný program a hneď po prejdení dverami jeho pracovne ho zastrelím.

Ale keďže som sociopatické monštrum, bolo mi to jedno.

Či mám blbú náladu? Kdeže.

Lupin čakal pred dverami a nevzhliadol, aby mi venoval pohľad. Iba zamumlal pozdrav.

Fakt sa mi to nechce riešiť. Nech ide Lupin do prdele.

A nech ide doprdele aj dážď, ktorý zúril za oknami. Akoby som už tak nemala zlý večer.

Vošli sme do pracovne nášho skvelého riaditeľa a ten sa k nám otočil od nejakej vitrínky. Venoval nám prívetivý úsmev a pokynul, nech ideme bližšie.

Bola som hbitejšia a tak som prvá uvidela palicu, ktorá asi niečo znamenala, pretože bola vo vitrínke... Logika.

"Viete, čo to je, slečna Courterová?" usmial sa na mňa Dumble a ja som pokrútila hlavou.

Tipujem, že 'palica' nie je správna odpoveď.

"A vy, pán Lupin?"

Lupin sa vynoril vedľa mňa a ja som pri zvuku jeho hlasu tak blízko svojej tváre div nevyskočila a neutiekla.

Stál tesne za mojím ľavým ramenom, očividne si nevšímal moju prítomnosť a hľadel mi cez rameno do skrinky.

"Nie, pane, neviem."

I jemu Dumble venoval úsmev a pohľad opäť upriamil na tú vec za sklom.

"Je to magická palica živlov. Ako si možno pamätáte z dejín mágie, všetka čarodejnícka moc pochádza od našich veľmi vzdialených predkov. Tí samozrejme nepoužívali prútiky, ale využívali energiu prírody a energiu človeka."

"Wicca," prehodila som, keďže na hodinách dejín dávam pozor.

"Áno, prastará Wicca, dokonca predchodkyňa Wicci ako ju poznáme dnes a ktorá je iba jej slabým odvarom; taká Wicca, ktorá sa s rastúcou mocou, inteligenciou a poznatkami získavanými storočia pretransformovala v to, čím je dnes mágia."

"A čím je už niekoľko storočí," povedal Lupin, akoby presne nevedel, o čo profesorovi ide.

Asi to nebude len môj odhad- pretože ani ja som nemala tušenia, kam tým Dumble mieri. Inu, záhadný to starec.

"Na začiatku to boli živly. Tie v sebe ukrývali všetku energiu, ktorá keď sa správne namiešala, dala sa využívať v ľudský prospech. Či, naopak, k vykonávaniu zla."

"Niečo ako správne namiešaný elixír, ktorý môže byť i prospešný, i nebezpečný," vyslovila som svoju myšlienku a Dumbledore s úsmevom prikývol.

"A táto palica bola niečo ako vaša učebnica elixírov. V správnych rukách bola neuveriteľne mocná, no z dnešných čarodejníkov- a nie len tých, i s pomedzi zakladateľov našej školy- by ju už nikto nevedel použiť. Až na pár Wiccaniek a Wiccanov, ktorí praktikujú starobylú mágiu do dnešného dňa."

V dnešnej dobe, kedy ide najmä o to, aby bolo všetko čo najmenšie a najúčinejšie, sa tomu nemožno až tak diviť. Práčku o veľkosti izby vystriedavajú izbové práčky, namiesto na hradoch sa žije v bytoch a namiesto palice sú tu prútiky. Nuž čo- tie sa vám dajú do vrecka lepšie.

"Prečo sme ešte o žiadnom nepočuli?" zamračil sa Lupin a jeho pohľad na tú bomba palicu za sklom už nebol taký obozretný. Dokonca ani ten môj nie. I keď, technicky vzaté- v našich rukách by to fakt bola iba blbá palica, ktorá je dobrá tak maximálne na zmlátenie Luciusa Malfoya.

"Je ich na svete minimum. Päť ať šesť."

"Desiatok?" zdvihla som prekvapene obočie a Dumbledore mi venoval pobavený pohľad, akoby cítil isté zadosťučinenie.

"Päť až šesť osôb, slečna Courterová."

Kurva, wow.

Nie, tento raz som si svoj komentár nechala pre seba.

"Ehm... To je všetko strašne zaujímavé a vážne si ceníme, že ste nám povedal a ukázal niečo, čo prostí študenti budú musieť oželieť-"

"Prečo nám to vlastne hovoríte?" prerušil Lupin moje bľabotanie a ja som natočila hlavu, aby som po ňom sekla pohľadom, no jeho tvár pri tej mojej mi venovala iba chladný pohľad.

Jasné, že som stuhla pri tej blízkosti, ktorá bola vlastne úplne nevinná a takmer až Dumbledorom vynútená- Dumbledore, ty jeden pasák!- ale i tak to bolo príliš blízko.

"Dnes to nebude iba oslava výročia, no na počesť 900. výročia sem príde i jedna veľmi nadaná Wicca čarodejnica, ktorá s touto palicou opäť požehná živly- tak ako pred rokmi pri založení školy a pri uvedení do chodu jej mágie."

"Ako... To sem príde 900 ročná babka?" zaškerila som sa a nepoznať riaditeľa, originál poviem, že prevrátil očami.

Bývala som inteligentnejšia.

"Nie, príde sem jej piata pravnučka."

Tak ale vážne- aj to bude babka. 900 rokov a ono sa vystriedalo len päť generácií? Tí si dávajú s deťmi na čas. A potom, že prečo je ich tak málo.