Vyšla som zo Slizolinu, už s prázdnymi rukami, a postihlo ma deja vu.

Založila som ruky na hrudi a chcela zakročiť hneď, ale-

"Nelezte sem dole stále."

"Severus, naozaj nedôstojné chovanie," založil ruky na hrudi i Black a tváril sa neutrálne.

"Čo je ťa do toho? Proste choď preč."

"Na niekoho tu čakám. Ani sa nenazdáš a ja zmiznem ako jarný sneh," žmurkol naňho Black a nepoznajúc ho, normálne si myslím, že ho balí. Black a tie jeho prekliate nacvičené pohľady...

Snape zavrčal a v tom som sa do toho vložila. Skôr, akoby Blacka preklial. Čo by nebolo zlé, ale asiani vhodné.

"Severus, aj ty tak zbožňuješ deja vu?" vyložila som mu ruku na rameno a on po mne pozrel s rozšírenými zreničkami.

Očividne nechápal.

V poho, ani ja nie. Iba ma to napadlo. Niežeby som takto Snapea držala často.

"Zvláštne, nie?" usmiala som sa mu do tváre, stále ho držiac ako najlepšieho kamaráta- podotýkam, že som sa ho asi po prvýkrát dotýkala.

Otriasol sa, vymanil sa z môjho zovretia a nezabudol znechutene pokrútiť hlavou skôr, ako vošiel do slizolinských miestností.

Okamih som ešte ostala hľadíeť na miesto, kde sa stratila jeho postava v čiernom (opäť) a potom sa otočila k Blackovi.

Ruky už mal spustené vedľa tela a čakal na moje prvé slová ako na rozsudok.

Rozosmiala som sa a nechala ho na mňa ďalej hľadieť.

*****

"Nejaký interný vtip?" spýtal sa, keď sme vychádzali hore po schodoch a ja som sa stále uchechtávala.

"Áno, skutočne interný," uchechtla som sa znova a opäť a on sa nesúhlasne zamračil.

"Nie je veľmi slušné ma vynechávať."

"Dnes už som bola poučená o svojej výchove, brzdi."

"Kam ideme?"

"No, ja viem kam idem ja, ale kam ideš ty?" zasmiala som sa. Nevidela som, ako sa tváril pretože som ho opäť predbehla.

"Tam kam ty, pochopiteľne."

"Pochopiteľne."

"Snáď ti to nevadí."

"Akoby mohlo?"

"Primálo uštipačnosti v tvojom hlase... Meníš názor?"

"Možno," pokrčila som ramenami, keď sme vyšli zo schodiska a ja som zamierila hore.

Išiel vedľa mňa, takže som mohla vidieť jeho prekvapený pohľad.

"Vážne?"

"Prečo ten neveriaci výraz? Veď ty si si bol tak istý, že ti podľahnem."

"Povedzme, že i ja si občas vymýšľam. Nehrám vždy fér."

"To som si všimla. Sťažoval sa ti Lupin, že som ho poslala do čerta kvôli Snapeovi?"

Toť nevinná otázka.

"To od teba nie je fér," zamrkal Black, keď si uvedomil, že ten jeho výstup "ja sa nechcem hádať, mám Snapea rád" ma nedostal.

Toť vyhýbavá odpoveď.

"Vy akosi zabúdate, že som zo Slizolinu. A že patrím k najmúdrejším študentom na tejto škole. Nie som dostatočne hlúpa na to, aby na mňa pôsobilo to tvoje divadlo."

Bez kúska namyslenosti.

"Nemusíš byť hlúpa, aby na teba pôsobilo," ozval sa urazene, no pokračoval vedľa mňa smerom k mojej izbe.

"Prosím... Snáď neveríš tomu, že tie pohľady a keci pôsobia i na uvedomelé osoby."

A pod pojmom 'uvedomelý' sa dá predstaviť celá škála ľudí, dokonca i hlupákov. Ale i oni sú odolní voči Blackovým kecom. Čo za osoby potom Blackove konkubíny sú?

"Vyvetlím ti to takto- ešte pred mesiacom by si ma z fleku poslala do riti. A teraz sa so mnou chystáš ísť na Halloween."

Prevrátila som očami a vážne si želala, aby som prišla na spôsob, ako mu to vysvetliť.

Na druhú stranu, niečo na tom bolo. Asi ho musím poslať do riti, nech nemá mylný dojem.

"Je mi ťa ľúto, vieš," zaškľabila som sa jeho smerom a on afektovane prikývol.

"Ako správnej kamarátke by ti aj malo byť."

"Správnej kamarátke... Môjtybože, Black, vážne ťa mám znovu nakopnúť, aby ti to docvaklo?"

"Ale čo môže byť zlé na kamarátstve so mnou?!" rozhodil rukami a ja som zastala, aby som si ho mohla premerať.

"Tie tvoje neustále triky. Pokusy. A... Ty ako taký," pokrčila som ramenami a on otvoril ústa v nemej odpovedi. Videla som, že horúčkovito hľadá slová, ktoré by ma presvedčili o opaku- ale možno ani on nebol taký idiot, aby sa nepoznal.

"Môžeš si byť istá, že i ja to po chvíli prestanem skúšať. A dovtedy môžeme byť priatelia," povedal napokon a je mi jasné, že nič lepšie už vymyslieť nemohol- ale trestnúť takú kravinu, to musel byť vážne zúfalý.

"Nepôjdem s tebou, Black. Vážne. Nemám záujem, aby som s tebou bola takto oficiálne videná," to som možno nemala povedať.

"Takže ti ide iba o to nezaradiť sa k mojim prívrženkyňám?" roztvoril oči.

Nie, nemala som to povedať. Alebo som to mala preformulovať, aby to neznelo presne tak, ako to povedal.

I keď to bol momentálne jeden z hlavných dôvodov, že?

"Prestaň to skúšať," precedila som a obišla ho. Prefektské miestnosti boli už iba pár metrov a ja som dúfala, že sa ho zbavím.

"A čo takto inak-"

"Je piatok, nemáš nejaké rande?!" vyštekla som. Akosi som sa dostala do úzkych. Nechcela som, aby vedel, že veľka čásť môjho problému s ním tkvie vlastne v potupnosti jeho predchádzajúcich (isto i budúcich) úlovkov.

A potom samozrejme to, že je to idiot a chvíľami sa chová ako decko. Majoritné problémy.

"Vlastne nemám, vďaka za opýtanie. A teraz počúvaj."

Došla som ku dverám, vycedila heslo a prešuchla sa dovnútra.

"Myra!" okríkol ma, stojac už za zavretými dverami.

Bude tak drzý a vlezie za mnou i do izby?

Pokračovala som, zrýchliac a vôbec sa s tým neserúc.

"To je nejaký tvoj nový baliaci trik? Byť otravný, až ju uženieš buď k samovražde alebo k tomu, že ju zlomíš?" vrčala som vybiehajúc schody, už iba kúštiček od izby.

Počula som za sebou jeho kroky.

"Myra, čakaj, mám návrh!" naliehal, no to už som odomkla izbu a vbehla dovnútra. Akoby to bola nejaká ochranná zóna, za ktorú už duchovia nemôžu. Ako soľ na zemi či tak nejak.

Black bol v tomto horore duch.

Na moje veľké utrpenie, Black v skutočnosti nebol duch. Prekočil prah mojej izby ešte pred tým, ako som tie dvere zabuchla a zavrel ich on sám. A mňa akoby obarilo, vyvalene som naňho ostala hľadieť stojac iba kúsok od dverí, o ktoré sa opieral.

"Padaj-z-mojej-izby," zasyčala som a prižmúrila oči, telo stuhnuté.

Čo si to dovo-

"Nepozývam ťa na oslavu. Kašlem na oslavu. I keď už nikoho nezoženiem, kašlem na to, jasné?" vydral zo seba prirýchlo na to, aby som ho stihla umlčať kliatbou.

No asi dosiahol to, čo chcel, pretože som zavrela ústa a už sa naňho iba mračila. Ruky prekrížené na hrudi a v nohe som mala tiky, ako som chcela klopkať špičkou topánky. Alebo ho opäť kopnúť.

"Čo potom ešte chceš?"

"Zajtra. Čo robíš cez deň?" jeho tvár vyzerala, že mu na tom naozaj záleží a ja som nedokázala pochopiť, čo vlastne chce. Prečo mi nedá pokoj. Prečo sa angažuje. Prečo sa stará. A prečo vyzerá, že mu na tom skutočne záleží.

"Spím," pokrútila som hlavou. Odkiaľ mám vedieť, čo robím zajtra?!

"A vadilo by ti nespať?" zdvihol obočie a jeho hlas bol krásna ukážka prosenia.

Zdvihla som obočie, on vydýchol a spravil krok ku mne.

"Poďme von. Niekam, kde nás spolu neuvidia. Ako priatelia. Nič zvláštne. Proste... Si chcem trochu napraviť povesť. A ty sa nestrápniš."

Ťažko si napraví povesť.

Ale povedať to takto... Som Slizolin a predsa sa cítim vinná, že som to s tou povesťou povedala tak otvorene. Nabudúce to zabalím do lepšieho papiera.

"Nemyslím si, že by to bol dobrý nápad."

To bolo diplomatické dosť, nie?

"No tak, iba na chvíľu. Hneď ráno."

"To budem spať!" zavrčala som nahnevaná na svoju nerozhodnosť, pretože som vlastne akosi chcela vyskúšať Siriusa Blacka v súkromí.

Jasné, väčšinou sa bavíme v súkromí. Ale tak isto ide väčšinou o krátkodobé, náhodné konverzácie. Nie o plán sa niekde stretnúť a nemusieť chodiť po profesoroch. To robíme často.

"Mám ťa prísť zobudiť?" žmurkol a ja som potlačila úsmev.

"Skús to," zavrčala som pobavene a v jeho tvári bolo vidieť, že vie, že vyhral.

Vyhral? Dočerta.

"O deviatej na nádvorí?"

Hľadela som naňho a premietala, ako zlé by mohlo byť sa tam ukázať a byť nepríjemná. Počúvať ho, keď sa ma nesnaží zbaliť.

Plus bonus- potom mi dá pokoj.

"Ale ak ťa pošlem zajtra do čerta, pôjdeš skutočne do čerta."

"Platí," vyčaril úsmev a ja som úplne podvedome zdvihla kútiky úst tiež.

Skoro som sa na to až tešila. Skoro.