Isto, oslava bez zapáchajúcej masky bude bonus. A Faust si môže ísť trhnúť s jeho pomocou, napokon som si vystačila i sama.

Asi vás napadlo, že sa spolu stále nebavíme. Až tak, že ma Faust arogantne ignoruje a ja sa naňho nenávistne mračím. On je na nenávistné mračenie príliš dobrý a ja na arogantnú ignoranciu príliš chudobná...

Opustila som knižnicu- možno je večer pred oslavou, ale esej na transfiguráciu je esej na transfiguráciu. Mám rada transfiguráciu a eseje mi idú výborne. Akosi viem triediť svoje myšlienky. Och- a viem písať, čo je na tejto škole výnimočný talent.

Po zabočení za roh, aby som knihu zo Slizolinu navrátila Slizolinu, som však narazila. Doslova. Nemyslené ako slovný obrat.

No nebolo to také strašné, keďže som nižšia a moja hlava narazila iba na hruď. A to celkom pevnú, ak môže moje čelo posúdiť.

Kniha sa mi zrútila na zem a ja som otrávene vzhliadla. Nabudúce, keď pôjdem okolo rohu, pôjdem v inom jazdnom pruhu.

Faustovi sa v očiach zjavilo chladné pohŕdanie, no neodignoroval ma a neišiel preč.

Škoda.

Založil ruky na hrudi a vyzeral, že na niečo čaká.

Zdvihla som obočie a nepokúsila sa potlačiť posmešný pohľad- naozaj čaká, že sa ospravedlním?

"'Prepáč' by bolo na mieste," vypľul po chvíli.

Tak asi čaká, no.

"Omrzelo ťa ignorovať ma?" uchechtla som sa a jeho črty sa naplnili znechutením.

"Výchova v takej rodine, ako máš ty, je značne jasná."

Zamračila som sa a ledva mu opäť nedala facku. Nenávidím, keď si niekto robí žarty z mojej rodiny. Nie som na nich hrdá a dovolím si tvrdiť, so všetkou slizolinskou (ne)morálkou, že iná rodina by mi pasovala oveľa lepšie... Ale on ma tým chce najmä zhodiť.

"Áno, tiež u teba badať snobský egocentrizmus."

"Hlavne sa nerozplač," odvetil s nezáujom a ja som skrivila tvár.

"Si trápny."

"Zavadziaš."

"Chodba je dosť široká, aby si ma mohol obísť. I na koni by sa ti to isto podarilo."

"Snáď ti nemám uhýbať?"

Ak tú posmešnú, arogantnú tvár iba hral, bol setsakra dobrý herec.

...Niečo mi vravelo, že ju nehral.

"Snáď by sa tvoj bohatý zadok neosypal."

"Proste sa s tým zmier. Už nestojíš za pozornosť," uchechtol ta. Jeho schopnosť odhadnúť, ako sa cítim, ma vždy fascinovala.

Prešiel okolo mňa, no tak blízko, že do mňa skoro vrazil. Ale to by preňho bolo príliš potupné a detinské, tak nechal (iba) svoju vôňu a prudký pohyb tela, aby ma takmer pritlačili k stene.

Že sme boli priatelia a tí sa k sebe tak nechovajú i keď sa momentálne neznášajú?

Budíček, Ruženky. Faust nikdy nie je váš priateľ. Nikdy nie naozaj.

*****

Okamih som hľadela na prázdnu chodbu, na ktorej Faust zmizol a premietala, či by som sa s ním opäť bavila, keby sa nechoval ako kretén.

Asi hej. Faust je proste Faust a i keď si stojím za tým, že za ten 'prison break hmyzu' môže on (i keď neviem, ako ich dopracoval práve k mojej skrini, ale detaily sú nepodstatné), som ochotná sa cez to preniesť.

Faust je proste Faust, opakujem. Očarujúci, tajomný, zvodný a nebezpečný. Podvedome sa od neho nechcem držať ďalej. Možno je to pokrytecké a zbabelé- ale som Slizolinčan. Voľný čas netrávim zachraňovaním panien zo spárov opilcov. Tak isto nepotrebujem ani priateľstvo za hrob.

Otočila som sa späť a na veľké prekvapenie predo mnou stála tmavá postava. Na pomery fakľového osvetlenia chodby.

"Práve sa o mňa pokúsil infarkt," vyštekla som na Blacka a on sa usmial, podajúc mi moju knihu.

"Nedala si sa?"

"Nevzdávam sa tak ľahko."

"Všimol som si," opäť sa usmial, jemnejšie a tajomnejšie a mne sa rozbúšilo srdce. Ako z románu- ale menej trápny výraz na to nie je.

Byť to Lupin, asi by o tom vedel. Dobre, že to Lupin nie je.

Z ruky som mu vypáčila svoju knihu a obišla ho, no ako je dané v knihe proroctiev, Black sa opäť nenechal odbiť. Občas by mi mohol spraviť radosť a proste to urobiť.

No on kráčal vedľa mňa bez akýhkoľvek pocitov hanby. Aspoň to teda nedával najavo.

"Neviem, ale občas by si ma mohol
nechať odísť bez toho, aby si ma sledoval."

"Robím ti spoločnosť," pokrčil ramenami.

"Prosila som o to snáď?"

"Sme priatelia, nie? Možno som iba tušil, že by si spoločnosť ocenila."

"Aspoň vidíš, že ako pomyselný priateľ si sa sekol. Takže nimi asi nebudeme."

"Chceš povedať, že ma nepovažuješ ani za priateľa?" skočil mi do cesty a jeho tvár sa netvárila ani zle ani dobre. Iba čakal na odpoveď.

"Ehm... Posledných pár rokov si prespal? Nie, Black. Priateľ nie je slovo, ktoré ťa vystihuje."

"A aké slovo ma teda vystihuje?" zdvihol obočie a v očiach mu kmitlo niečo medzi ublížením a pobavením.

Debil. Idiot. Kretén. Pako. Magor. Otravný, sobecký, arogantný, dosebazahľadený, narcistický, vytretý ignorant...

"Neviem," povedala som napokon a on naklonil hlavu a spýtavo sa usmial.

"Tak prečo toho priateľa neskúsiť? Kamaráta, viac ako známeho. Pomenovanie si vyber."

"Prečo sa tak veľmi snažíš?" rozhodila som rukami.

"Nezamýšľam sa nad tým."

"Ty nepotrebuješ dôvod na to, prečo sa so mnou odrazu bavíš?"

"Načo by mi bol?"

"A ako inak chceš určiť svoju chorobu?" zdvihla som obočie a obišla ho, pokračujúc k Slizolinu. Samozrejme, so svojím verným tieňom v pätách.

"Nežiadam ťa predsa o tak veľa."

"O čo presne ale žiadaš?" pokrútila som hlavou. Keď on sám nepozná dôvody svojho konania, ako ich mám, u pomäteného Merlina, vedieť ja?

"O trochu príjemnosti. O to, aby si sa predo mnou stále nehrala na neprístupnú. Sťažuje to kominukáciu."

"Nenapadlo ťa, že sa na takú nehrám? Že naozaj nemám záujem?"

"Vôbec žiadny?" zdvihol obočie, keď sme vošli na schodisko vedúce k sklepeniam. Musel ísť za mnou, pretože som sa rezolútne nechcela naňho tlačiť.

"Absolútne žiadny," prikývla som. Odrazu sa vedľa mňa jeho postava prešmykla a opäť mi zahatal cestu.

A to priamo tak, že sa postavil na schod podo mnou a nechal ma zaskočiť svojou blízkosťou.

Veru, zaskočila ma dostatočne na to, aby som ho nechala stáť tak blízko seba, s tvárou na mojej úrovni, s očami preskúmavajúcimi moju tvár.

Naklonil sa bližšie a ja som sa trhane nadýchla. Inu, nenapadlo ma proste ustúpiť. Telo mi zvieral zvláštny pocit cudzej blízkosti a moje myšlienky lietali niekde medzi "odstrč ho" a "aha aké krásne oči". Akoby ma postihlo kúzlo.

"Neodstrčila si ma," vydýchol, jeho pery iba pár centimetrov od mojich a jeho horúci dych hladil moju tvár.

Neodstrčila som ho. Tu je niekde chyba.

"Black..." pokrútila som hlavou a odklonila sa. No neustúpila, neodstrčila ho.

"Nejaký záujem máš, Myra."

"Nechcem ťa."

"Nevravím, že chceš. Ale záujem máš," usmial sa, otočil sa a pokračoval v ceste, ktorá vlastne mala byť mojou.