Toľko k mojej obľúbenosti.

Ľuďom už nestojím ani za zmienku. Za pozdrav. Za pohľad.

No ok, to som nikdy nestála. Ale tento rok sa objavilo pár individualistov, ktorí vystúpili z radov väčšiny. Môžem iba predpokladať, že sa do nich vrátili.

Alebo že by to bolo mnou? Nezmysel.

V utorok som blahosklonne navštívila jedáleň na raňajky. Väčšinou ich vynechávam, ale prečo sa nudiť v izbe, keď sa môžem zabávať ohováraním a rýpaním do jedla.

Jedlo to, samozrejme, ako vždy schytá. Má sa snažiť byť lepšie.

Alebo som jediná, ktorej nevyhovuje rokfortská kuchyňa?

Rozhliadnuc sa okolo seba, na svojich spolužiakov, ktorým z úst atraktívne padali kúsky jedál, ako sa tak prekrikovali... Asi niečo nerobím dobre.

Odsunula som tanier a postavila sa k odchodu.

Zapísať si: Nabudúce sa radšej nudiť v izbe.

Po ceste späť do izby ma ešte zastavil Slughorne, nepoznajúc moje meno ako vždy (ale na meno Kyra Comterová si človek zvykne), oznámiac mi, že elixír hmly bude poobede hotový a vraj si máme preňho prísť.

To sa mi videlo ako cesta riadne zbytočná, preto som to zatiaľ nechala tak.

Doobeda bola v škole nuda, pretože nuda je v poslednej dobe môj obľúbený výraz. Už možno nie som taká zábavná, ako za mlada.

Opäť som navštívila jedáleň, akožto na obed, keď v tom ma niečo napadlo.

Nazvyme to chytanie sa posledného stebla trávi v okolí pri ponore do močariska.

"Black?"

Oslovený ku mne vzhliadol a spolu s ním i celá záškodnícka banda. Všetci ma pekne-krásne pozdravili a Black sa na lavici otočil ku mne, nechajúc svoju od istého času slušnú bandu za chrbtom. A mne pred očami. Nejasne mi tie zvedavé páry očí vadili, ale v kľude.

"Poobede si máš prísť k Slughornovi pre tie elixíry. Vraj už budú hotové."

"Musím to byť práve ja?" Black nemal rád Slughorna, lebo sa mu pchal do zadku. Slughorne miloval Blacka, preto sa mu pchal do zadku. Fungovali na zvláštnom princípe. Ale obom im to zjavne vyhovovalo.

"Počkaj, rozmýšľam... Áno, musíš to byť presne ty."

"Sám ho neunesiem," zdvihol obočie a venoval mi úsmev. Nie zmyselný. Nie zvodný. Nie pobavený. Proste iba- zábavný.

"Vymysli spôsob, ako ho unesieš," venovala som mu sladký úsmev a nahodila smer preč. Môj najčastejšie používaný smer. Vhodný do každého počasia.

"Prepáčte, páni, ale mám nejakú prácu," uchechtol sa Black niekde za mojím chrbtom a už som iba zaregistrovala jeho postavu, kráčajúcu vedľa mňa.

"Smiem sa spýtať, prečo ma nemáš rada?"

Nie, vážne to povedal!

Otočila som sa k nemu iba natoľko, aby videl, ako veľmi otrávene a zamračene sa tvárim, a potom zrýchlila krok.

"Nechápem, ako si na také niečo prišiel!" ohradila som sa zranene. A herectvo nie je moja silná stránka.

"Vieš, to tvoje striedanie polôh ma privádza do pomykova."

"Aké striedanie polôh?" nadýchla som sa vyjavene a on sa zasmial.

"Bohužiaľ, zatiať iba metaforické... Raz si normálna, takmer až príjemná. Priateľskosť sama. A potom po mne háďžeš znechutené pohľady a posielaš ma do čerta. Jednému z toho až preskočí."

"Ako by to mohlo byť ešte horšie," zamumla som.

"Ukážka duchaplného cynizmu. Vážne si nezaslúžim ani kúsok tvojej pozornosti?"

"Ideš vedľa mňa a hovoríš na mňa. Ja sa snažím nereagovať príliš agresívne, ale predsa len reagujem. Dokonca sa snažím porozumieť blackovštine. To ti príde málo? A ja sa tak snažím," dodala som afektovane a on po mne bleskol pobaveným pohľadom.

"Blackovština je podľa mojich výskumov najúčinejší jazyk na zvádzanie," pokrčil ramenami.

"Skús francúzštinu. Tiež neprerobíš."

A aspoň mu nebudem rozumieť. I keď to ani tak nerobím. Ale určite by to bolo lepšie- veď ako to môže byť horšie?

"Doposiaľ mi stačila materčina."

"Doposiaľ si nemal v úmysle otravovať mňa."

"To v courterovčine znamená rozprávať sa s tebou?"

Áno, väčšina ľudí, keď na mňa hovorí, ma vlastne naozaj otravuje. Ale nahlas to znie moc arogantne.

"Courterovčina je mŕtvy jazyk. Nečudo, že mu nerozumieš," odvetila som s nezáujmom.

Skočil mi do cesty a tým efektívne zabrzdil premávku. Nechcel by takým spôsobom zastaviť i auto so 130 kilometrovou rýchlosťou? Pravdepodobne by to bolo rovnako účinné a ešte by aj urobil dobrý skutok. Zbavil ma seba.

"A čo keď by som mu rád porozumel?" usmial sa mierne a ja som okamih mlčala, než som o krok ustúpila a celého si ho obzrela.

Od istej nemenovanej príhody v istú nemenovanú sobotu v istom nemenovam výklenku som mala tendenicu byť naňho nepríjemnejšia, ako by bolo vhodné. Hovorme tomu ostražitosť.

"Celú dobu si ma nenávidel."

"Ale no tak. To je trochu melodramatické, nemyslíš? Iba som sa s tebou hádal. A ty si sa hádala so mnou. A predsa si som istý, že nenávisť nie je to, čím sa proti mne chabo pokúšaš ochrániť."

"Potrebujem pri tebe ochranu?"

"Ak zájdeme až tak ďaleko, je to určite veľmi zodpovedné," vyceril zuby v úsmeve, ktorý až príhodne pripomínal psa.

Avšak má pravdu. S počtom báb, s ktorými spal, to chce zabrániť pohlavným chorobám, moja antikoncepcia tiež nedokáže zázraky.

Ale to som tým nemyslela.

"Ako sa v tvojom jazyku povie 'lezieš mi na nervy'?" zaškľabila som sa a on sa zasmial.

"Nemyslím, že by si to mohla pochopiť. Musíš si vystačiť s posunkovou rečou."

Okamih som naňho hľadela a potom pokrčila ramenami.

"Ako chceš," usmiala som sa takmer až diabolsky a v tej kratučkej chvíli sa mu v očiach zjavil strach.

No to už som sa zahnala a... Uznávam, trochu to zabolelo, keď moja noha narazila do jeho píštale. Ale za ten pohľad na jeho červenú tvár, ako sa sunul dole, stál aj za amputáciu. To bol ešte len atraktívny Black, dámy.

Rukami si zovrel lýtko a vytočene na mňa pozrel.

"Blázniš?!"

"Takže si rozumieme?" usmiala som sa, svätica najvyššieho rádu svätíc, a spokojne ho obišla. Smer preč opäť naštartovaný, použitý, dokonaný. Misia prebehla úspešne.

*****

"No vážne, máme na starosti celú oslavu a oni si dovolia nám dať ešte aj idiotskú esej?"

"Veď transfigurácia ti ide najlepšie z celej triedy."

"Mám s ňou tak trochu niečo spoločné," zaškľabila som sa a čakala na Lupinovu reakciu, no ten len pokrčil ramenami, zdvihol sa z lavice a odpochodoval.

Neznášam štvrtky.

Dočerta, ten hlúpy Halloween je už pozajtra, stačí? A ja nemám šajn, čo so sebou porobím. Niežeby mi na tom až tak veľmi záležalo, ale dohája- veď nemám ešte ani masku!

Veci som si zaniesla do izby- dnes už máme iba starostlivosť o magické tvory a k tomu veci naozaj nepotrebujem. Náš milý pán profesor totiž iba hovorí svoje zážitky z Afriky a Ázie, kde čo videl a kde ho čo pokúsalo. Zaujímavé, vážne. Až tak, že moje špunty do uší sú úplne vydraté.

Mala som nejakú tú polhodinku, možno viac- ak budem chodiť rýchlo- a mala som sa zastaviť u Dumbla. Som rada, že sa tiež stará o SVOJU oslavu. Lebo ja som o ňu tak MOC prosila.

Vstúpila som do jeho pracovne a pohľad mi padol najskôr na Lupina a potom na to, s čím sa hral. Alebo na čo sa mračil?

"Slečna Courterová. Prosím, posaďte sa."

Dumble mal úsmev ako nejaká sekretárka. Vážne- mračil sa na mňa už niekedy?

Tuším mu tvárou prebehol chmár, keď som dávala najavo svoju neľúbosť k Samhainu.

"Určite ste tiež zvedavá, prečo som vás zavolal," začal, keď som sa posadila. No ja som hľadela na masku, ktorú držal Lupin v rukách.

Btw nie, ja sa sem kľudne posadím a môžeme si tu solidárne mlčať. Dôvod, prečo som tu, je vedľajší. Vôbec ma nezaujíma. Prečo aj? Mám ešte nejakých 80 rokov čarodejníckeho života, keď budem moc chcieť, možno aj viac. To je v podstate mrte času, tak na čo sa ponáhľať?

"Áno, pán riaditeľ," prikývla som a odtrhla pohľad od Lupinovej masky. Teda- predpokladám, že je jeho.

Riaditeľ sa usmial, akoby mi čítal myšlienky- no dobre, nie presne tak. To by sa asi neusmieval. Skôr by ma vyhodil. Z miestnosti. Zo školy. Do vzduchu.

"Tak začnem maskou. Ľutujem, ak ste si už kúpili vlastnú- ale na Samhaine musíte mať túto. Potom, na vami zorganizovanej oslave, si pokojne dajte tú svoju."

"Vlastne som k tomu ešte nemala tak úplne príležitosť."

"Skvelé. Potom sa vám bude isto páčiť, že vám dám toto," usmial sa a odniekiaľ vytiahol krabicu, ktorú postavil predo mňa.

Premerala som si ho nie tak dôveryhodným pohľadom, no potom som to otvorila a premerala si ono zlato.

A keď vravím zlato, myslím tým masívnu masku nalakovanú na zlato. Bola cez pol tváre, zakrývala i vrchnú časť nosa, akoby bola prikrývkou. Vrchná hrana bola oválna a zakrývala celé čelo. A keby ho aj nezakrývala- zakrývali by ho nádherné modré perá, ktoré z masky trčali po vrchu, stranách i kúsku, ktorý sa ešte nedotýkal tváre. Presne tak, aby sa nedotýkali brady. Zlatá plocha bola zdobená abstraktnými ornamentami, ktoré ste mohli cítiť bruškami prstov.

Vzala som ju do rúk. Prekvapivo- bola veľmi ľahká.

"To mi akože dávate?"

"Už len ako odmenu za prácu, ktorú ste museli robiť navyše kvôli oslave. No i preto, lebo vy dvaja budete pri oslave stáť vpredu, musíte vyzerať reprezentatívne."

"Mám len malú otázku... Nedali by sa tie perá zmeniť na červené?"

Lupin ku mne vzhliadol a ja som po ňom sekla pohľadom. Ilúzia, že si potrpím na materiálne veci, sa v ňom očividne upevňovala každým momentom.

Ale vážne mi nepôjdu k šatám!

"To isto pôjde. Ale ak dovolíte, až po oslave. Vonku i tak budete mať plášte. Tie sú mimochodom pod maskou."

Nech ti ne... Ehm.

Prikývla som a radšej si nechala komentáre pre seba.

"Len mi nie je jasná tá vec s tým, ako stojíme vpredu. Mali by sme niečo vedieť, pán profesor?" zamračila som sa a Dumble sa zaškeril. Fakt. Bez srandy.

Dumbie, to slušné sekretárky nerobia! Fuj!

"Je tu pár vecí..."