Dočerta aj s Blackom. Jeho tmavými, vlnitými vlasmi, s jeho žiarivými očami či zvodným úsmevom. Dočerta s tým, ako skvele vyzeral v džínsoch a čiernom svetri s miernym véčkovým výstrihom hneď pri krku, takže to namiesto žensky vyzeralo mužne. Ako mu tak bola vidieť jamka pod krkom a z nej vybiehajúce svaly krku. Fakt dočerta.

"Budem hádať- čierna je tvoja obľúbená farba?"

"Ak áno, tak som narcista?" usmial sa, okamžite sa chytiac. Došlo mi, že som naňho nemala vôbec prehovoriť. Toť chyba stratéga.

No proste mi to nedalo- musela som si rypnúť. Aspoň trochu zhodiť to, ako vyzeral.

"Narcista si aj bez toho. Ale áno, i to je želiezko do ohňa."

"To je naozaj nespravodlivé. Nemôžem za to, ako sa volám," pokrútil hlavou, stále sa nehýbal, stále sa opieral o police vedľa seba a stále ma prepaľoval pohľadom.

Prítmie tu v uličkách nepomáhalo k sebaistote.

Konečne som sa spamätala a prešla okolo neho, no keď som prišla ku knihovníčkinmu stolu, okamžite sa zjavil pri mne a zadkom sa oň oprel.

Želám mu, aby sa tu teraz tá hysterka zjavila a dala ho za to dole.

"Prepáč, ale niečo po mne chceš?" zdvihla som podráždene obočie, no on sa iba opäť usmial.

"Nič zvláštne. Nič, čo by si mi nechcela dať." OMG.

Prevrátila som očami a venovala mu otrávený pohľad. Kopíruje snáď tieto frázy z červenej knižnice? Pretože tak znejú. Skoro až k poľutovaniu a pohľadom "ty za to nemôžeš, chúďa".

"Prosím, vážne si myslíš, že na mňa budú fungovať tieto žvásty? Ešte si si nevšimol, že som trochu iný šálok kávy?" ...že nečítam Pilcherovú?

"Vždy vlastnou cestou, nie je to tak?" zdvihol ľavé obočie. Pokrčila som ramenami.

"Čo na to povedať? 'Normálna' nie je moje druhé meno."

I keď všetko lepšie ako Igra.

"Nie, to naozaj nie je," jeho tvár stratila výraz, iba na malý okamih, a potom sa ku mne otočil s opäť zvodným výrazom.

Nikdy sa mu nevybijú baterky?

"Myslím, že nastal správany čas spýtať sa."

Ja sa ho mám niečo spýtať? Ušlo mi niečo?

"Môžem dúfať, že by si mohla byť mojou partnerkou na Samhain?" spýtal sa úprimným hlasom, no nechal ho nasiaknuť zmyselnosťou. Keby to neurobil, mal by vyššie šance. Neznášam tieto jeho hry.

Hľadela som naňho a isto mi v tvári bola vidieť nejaká panika, no najmä som z neho nedokázala odtrhnúť pohľad. Kde sa dá zapísať k tým chudinám, ktoré podľahli jeho zjavu?

Ešte lepšie- kde si proti nemu kúpim lieky?

"Môžeš," odvetila som pokojne a tento raz to bol on, ktorému sa v tvári zjavil šok.

"No partnerku ti robiť nebudem."

Knihu som nechala ležať na stole a radšej sa vyparila (čítaj odišla), než aby som musela pokračovať v tom pseudo-rozhovore.

*****

Opäť som vybehla až do Severnej veže (riskujúc i milenecké soboty) a pokrútila hlavou ešte na poslednom schode.

"My si tu tuším dávame rande," vyhŕkla som a opäť stisla viečka, keď som to začula výjsť z mojich úst. Nájdem dobrovoľníka, nech mi ich zašije?

Lupin sa ku mne otočil a iba stotinu sekundy vyzeral šokovane, než sa začal smiať.

"Sobota. Severná veža. Hm... Áno, to môže byť jedine rande."

Pokrčila som ramenami a zdolala i ten posledný schod.

"Radšej sa postavím na opačnú stranu. Nebudem sa s tebou baviť. A budem ťa ignorovať," oznámila som mu, na čo horlivo prikývol.

"Keby to malo byť inak, budem ťa musieť požiadať, aby si odišla."

Otočila som sa k nemu a založila ruky na hrudi.

"Ja aby som odišla? Prečo by som musela odísť a ty by si smel ostať?" zamračila som sa, no cítila som ľahkosť nášho rozhovoru. V posledných dňoch to má väčšiu cenu ako večera. I keď, berúc do úvahy rokfortské večere, nie je to zas tak moc. Ale bolo.

"Bol som tu prvý."

"O prepáč, nevedela som, že máš dvanásť."

Lupin sa na mňa zaškľabil, keď v tom som začula kroky na schodoch a on ich začul hneď po mne, pretože sa viditeľne vzpriamil.

Na schodoch sa zjavila nejaká do seba zavesená dvojica a nešetrila smiechom. Teda- cica nešetrila trápnym smiechom a čavo sa iba divne huhňal.

Nedokázala som potlačiť znechutený výraz a pokrútila hlavou. S Lupinom sme si vymenili otrávené pohľady a obaja naraz sa vydali ku schodom.

Cica a Čavo si až teraz všimli našu prítomnosť, čo sprevádzal ďalší trápny smiech.

"Nevedeli sme... Že je obsadené," zahuhňal on a ona si schovala tvár na jeho ramene.

Vážne som sa ocitla v škôlke, že?

"Obsadené?" vydýchla som rozhorčene. Bordel!

"Nie je. Odchádzame, že? Myra?"

Až na Lupinove oslovenie som zavrela rozhorčené ústa a úsečne prikývla.

Stretli sme sa na schodoch, no on ma pustil prvú- dobre, pretože som odtiaľ chcela vypadnúť čo najskôr, skôr než ma nakazia debilitou.

*****

"To sa mi snáď iba zdá!" vypenila som, keď som zišla schody a zamierila do izby. Lupin so mnou zrovnal krok a iba sa zasmial.

"Veď vieš, čo sa tam cez víkendy deje. Neviem, prečo ťa to prekvapilo?"

"Lebo... Div si to nerozdávali už na schodoch! A neboli opití?!"

Niekto tu pije a mňa nezavolá? Bordel!

"Pochybujem, že boli," prehovoril mierne Lupin a keď som naňho pozrela, uvedomila som si, že sa ku
mne chová ako krotiteľ k nasranému tigrovi.

Fajn.

"Veď sa smiali ako idioti," vydýchla som.

"Niektorí sa ako idioti smejú stále."

"Dobrý postreh," zaškľabila som sa jeho smerom a pocítila isté upokojenie.

Nieže by ma to vyslovene štvalo- vážne, nie- ale veď toto je úplná degradácia školských pravidiel. Možno mám ako primuska nainštalovaný nejaký čip, ktorý ma proste núti byť naštvaná.

Prečo ho nemá Lupin?

Keď sme u dobrých postrehov, odrazu ma napadol ďalší spôsob ako teda zabiť večer. Veď knižnica nie je jediné bydlisko kníh. Je to škola omg.

Zastala som a po kroku a pol zastal i Lupin, aby sa ku mne zvedavo otočil.

Nejako som mala pocit, že mu musím oznámiť, že sa odpájam. A nie to proste urobiť.

Ok, uznávam. Nemusela som o tom rozmýšľať v strede chodby a pri tom naňho retarďácky hľadieť. Asi si to myslel tiež, pretože sa vrátil ku mne a tváril sa skoro až vystrašene.

"Myra?"

Znel, akoby som trpela záchvatmi.

"Idem si po knihu do Slizolinu," povedala som zamračene a on zdvihol obočie, nejasne sa mu v tvári črtajúc prekvapenie.

"Hm... Dobre?" prikývol, stále trochu vyšokovane.

Potriasla som hlavou, aby som sa z toho divného stavu nerozhodnosti prebrala a potom sa proste otočila a išla preč.

Staré dobre časy, keď som nemala potrebu sa niekomu zodpovedať z toho, čo robím. I keď to mám tendenciu robiť iba u Lupina. Bordel!

Zvalím vinu na ten čip? Možno ma nejak naväzuje na druhého primusa.

"Hm... Myra?!" ozval sa ešte jeho hlas a teraz on vyzeral ako dieťa zo školy pre menej šťastných.

"Remus?" použila som jeho tón a on prešľapol.

"Bude ti vadiť, keď ťa odprevadím? Nejak nemám čo robiť a-"

"V pohode," vypadlo zo mňa prekvapene a viac nadšene, ako som chcela.

Nabudúce asi fakt pôjdem Lupinovi na tie dvere zaklopať.

Usmial sa a opäť prišiel ku mne.

"Prečo vlastne ideš do Slizolinu? Prečo nie knižnica?"

"Veľa škodnej," pokrútila som hlavou a on vyzeral, že nechce vedieť viac.

*****

Vyšla som zo Slizolinu i s nejakým tým čtivom- Slizolin má celkom dobrú zbierku, asi najlepšiu na Rokforte hneď po knižnici (kto tie knihy donáša? Pretože v Slizoline sú idioti, tak na čo knihy bez obrázkov?).

Zastala som však hneď za kamennou stenou, pretože scéna predo mnou sa mi nepáčila.

"Tu nemáš čo robiť, Lupin," zasyčal Severus a jeho čierne oči sršali nenávisťou.

"Pokiaľ viem, som hlavný prefekt. I keby som tu skutočne nemal čo robiť, ty s tým nič nezmôžeš. Pretože tu byť môžem. Môžem sa pokojne rozložiť na tvojej posteli a ty s tým neurobíš nič. Takže po mne neštekaj, Srabus, ak nechceš strhnúť body."

"Môže mi niekto povedať, aký je tu problém?" spýtala som sa. Nejak som chcela počuť celý Lupinov prejav, ale stačilo autority. A stačilo oháňania sa šerifskou hviezdou primusa. Vytiahneme kolty a dáme súťaž, ktor prvý zostelí všetky fľaše na bare?

"Problém je, že tento idiot tu nemá čo robiť!" zasyčal Severus Lupinovým smerom.

"Päť bodov dole, Srabus," odsekol Lupin.

"Lupin, stíchni a schovaj odznak. Severus, upokoj sa. Proste choď dovnútra a nechaj to tak."

"Je tu s tebou, Myra?" zasyčal Severus a jeho tvár bola ešte o niečo nepríjemnejšia, než máva vo zvyku. Moje meno potom vyzeralo ako posledná formulka kúzla smrti. Avada Myra! Náhodou, ja si viem predstaviť, ako to jačím na zlosyna predo mnou. Má to štýl.

Potriasla som hlavou a opäť venovala pozornosť tým dvom naježeným kohútom. Lupin sa tváril povýšene a pokojne, no Severus nemal ďaleko k výbuchu. Dúfajme, že nie je práve zobudenou spiacou bunkou a skutočne nemá v pláne vybuchnúť.

Snape mi nerobí problém, ako takého ho mám zo Slizolinu možno najradšej i s bombami vo vreckách. Ale syčať na mňa nebude.

"Áno, je tu so mnou. Problém?"

"Zradkyňa," pokrútil Snape hlavou. Jeho tvár v matnom svetle svietila svojou belobou a pôsobila trochy mysticky. Strašidelne. No pre Severusov výzor, vystupovanie, som mala vždy tak trochu slabosť. Nieže by som sa mu hodila k nohám alebo sa zapísala do klubu satanistov, ale som ochotná odporovať každému, kto povie, že Severus vyzerá strašne. Nie- vyzerá kruto, namyslene a bezcitne.

Čo je na tom strašné, prosím vás?

"Ďakujem, aj tebe pekný večer. A teraz zmizni."

Stratil sa za kamennou stenou so zúrivým výrazom a ja som ešte okamih hľadela na miesto, kde sa stratila jeho postava zahalená v čiernom. Ďalší milovník čiernej?

"Aspoň, že teba počúva," ozval sa Lupin spoza môjho chrbta a ja som sa k nemu nahnevane otočila.

To, že som poslala k ľadu Snapea, ešte neznamená, že nebudem panovačná Slizolinčanka na Lupina. Holt, musím šíriť nepriateľstvo všetkými smermi, nech sa udržia v ostražitosti.

"Prestaňte mu robiť zle. Prestaňte ho volať Srabus. Prestaňte... sa chovať ako malé, rozmaznané deti!" zavrčala som, prešla okolo Lupina a do izby sa vrátila osamote.

Vážne nemám rada testosteronové výjavy. Pijú mi krv.