"Dáte si?" spýtala sa ona žena- dievča- a ja som zamrkala.

Nemáte niekto slnečné okuliare?

Mala žiarivé blond vlasy, ktoré sa jej v pravidelných, tenkých vlnkách zvíjali okolo opálenej tváre. Bola krásna a veľmi ženská. Štíhla kde mala byť a obdarená na správnych miestach správnou dávkou krásy. V tvári jej žiarili veľké- vedzte, že veľké- svetlo hnedé oči, ktorými sa na mňa stále usmievala.

"Vodu," prikývla som a ona na mňa nezazrela oným spôsobom "a to budeš míňať môj čas kvôli vode?" alebo ešte lepším "ak chceš vodu, napi sa z potoka", iba sa usmiala a otočila sa splniť moju žiadosť.

Potriasla som hlavou, keď v tom sa otvorili dvere hneď vedľa pultu a z nich vyšiel jej úplný opak. Muž, ktorého pleť bola bledá ako... no, skoro ako tá moja. Jeho oči boli veľmi svetlé, ortuťovo modré a vyzeralo to, akoby boli nehybné, neživé. Tvár mal súmernú a črty nevýrazné, no mužské. Vlasy mal čierne a povedzme že ostrihané tak a dosť dlhé na to, aby som si ho zozadu mýlila s dievčaťom. Bol takisto štíhly, no o dosť vyšší ako to drobné žieňa predo mnou. Vlasy vpredu mal kratšie, takmer akoby mal niekedy postupnú ofinu, ktorá už vážne kriticky odrástla. Mal ich zhrnuté z tváre, no keď podišiel k baru, jeden prameň mu padol do tváre.

Nebol pekná ani očarujúci. No akoby bol porkytý povlakom krásy, inak to neviem povedať. Nepáčila sa mi jeho súmerná, kamenná tvár. Iba... Bola akási zvláštna.

Natiahol sa po niečo za barom a keď to niečo vytiahol, dovolila som si to identifikovať ako gumičku. Zviazal si s ňou vlasy v záhlaví (samozrejme predné pramene na to boli krátke a tak mu stále lemovali tvár) a práve vtedy predo mňa barmanka postavila môj pohár, takže som nadskočila ako keby ma zobudili z hypnózy.

"Idem," povedal jednoducho a ja som k nemu opäť vzhliadla. Možno si ma ani nevšimol a keby sa neprihovoril barmanke, asi si pomyslím, že som si ho vymyslela.

"Veľa šťastia," venovala mu žiarivý úsmev tá žena- dievča- za barom a opäť sa otočila ku mne.

Bolo na nich niečo zvláštne éterické, na oboch. Niečo, vďaka čomu boli proste lepší ako ostatní, i keď bez toho by vyzerali úplne normálne. A pri tom každý z nich vyzeral úplne inak.

Muž okolo mňa prešiel, akoby som ja bola ten prízrak v miestnosti a potom vyšiel na ulicu.

Snažila som sa cez okno nezízať- po jeho pár krokoch sa mi to fakt podarilo, gratulácie?- no išiel rázne a pri tom jemne, ako tanečník.

Otočila som sa späť k tomu dievčaťu a tá sa na mne najskôr dobre zabávala, pretože pozerala priamo na mňa a pri tom sa vedúco usmievala od ucha k uchu.

"Snáď sa ti nepáči môj brat?" spýtala sa so smiechom a potom sa posadila na pult za barom, otočená ku mne.

"Je to strašný pesimista a samotár. Radšej si ho rovno vyhoď z hlavy."

"Prepáč?" zdvihla som obočie a ok, tykala jej aj ja- keď už s tým začala.

"Môj brat," zvýraznila a kývla smerom za mňa.

Brat. Huh. A čo je inak nové v tvojej fantázii, dievča? Jasné, on bol tvoj brat a ja som bývala malá morská víla, ktorú na Snehulienku premenil džin z Aladinovej lampy.

"Chápem," prikývla som napriek tomu. Ak mi chce tvrdiť, že je to jej brat, nebudem sa s ňou hádať. Predsa mám nejaké vychovanie (i keď vzhľadom na moju šialenú rodinu asi slabé).

"Bývaš tu v Rokville?" spýtala sa a ja som opäť zdvihla obočie.

"Vlastne bývam na Rokforte," vysvetlila som a vážne sa snažila neznieť nesympaticky.

Ja totiž občas vyznievam nesympaticky, keď na mňa hovoria cudzí ľudia, akoby sme sa poznali. Mätie ma to.

"Študentka?" zasmiala sa a jej krásnu, srdcovitú tvár ožiaril rad bielych zubov.

Hej, nech príde ten, čo robí kasting, a dá túto dokonalosť preč. Bojím sa jej.

"Vyzerám ako profesor či škriatok z kuchyne?"

Opäť sa zasmiala a pokrútila hlavou.

"Nie, prepáč. Ja len, že minulý týždeň tu predsa Rokfort bol. Väčšina študentov sa dokonca prišla pozrieť priamo k nám do Slnka. Teba som nevidela. Tento víkend tu na druhú stranu Rokfort nie je. Ty áno."

Napila som sa a premýšľala, či si neodsadnem niekam preč. Ale to by asi bolo nezdvorilé, vzhľadom na to, že ona sa ku mne chová slušne. Až na to vyzvedanie.

"Zvláštne povinnosti," pokrčila som ramenami a radšej z nesympatickosti prešla na mód nestarania sa.

Na okamih sa vzdialila k jednému z mála obsadených stolov. Pozorovala som ju, ako sa nesie- narozdiel od jej pseudobrata v nej bolo niečo energické a živelné. Ďalší rozdiel- on vyzeral skôr ako prízrak, tichý a ležérny.

Každopádne som premrhala možnosť utiecť, pretože sa čoskoro vrátila späť.

"Som Iliana," usmiala sa a podala mi ruku cez pult, keď sa vrátila. Návrat k civilizovanosti?

"Myra," prijala som jej ruku.

"Myra? Krásne meno," usmiala sa a ja som pokrčila ramenami. Nebudem sa hádať.

"Hm. Tvoje je... Exotické. Odkiaľ si?" môžem sa snáď spýtať niečo i ja, nie? Jej pozíciu najväčšieho otravného zvedavca neohrozím.

"Otec bol Španiel a matka Angličanka."

"Predpokladám, že ty si sa podala na otca a brat na mamu?"

Jej úsmev trochu pohasol a pokrčila ramenami.

"Ako v čom. Marco naozaj nevyzerá, ako že by mal mať španielske korene. Nuž čo- genetiku neoklameš, i keď si čarodejník, nie?"

Marco? Vážne Marco? Prepáčte mi moju drzosť, ale kde trčí Carmelita a ostatná posádka telenovely?

"Marco," neodpustila som si zdvihnutie obočia a ledva potlačila smiech.

Spýtavo na mňa pozrela a potom pokrčila ramenami.

"No nič. Čo ťa sem privádza, Myra? Si snáď prefektka?"

"Ako?" zdvihla som obočie. Čo to má s čím?

"No, dnes tu má byť z Rokfortu akurát nejaký školský prefekt. Primus."

"Vlastne som, áno. Ale to asi nemyslíš mňa. Myslíš môjho kolegu," pokrútila som hlavou.

"Ako dlho ste už v Rokville?" spýtala som sa potláčajúc škľab.

"Mesiac."

"Rýchlo ste sa udomácnili. Už si zbehlá aj v klebetách."

Nemyslela som to ako urážku, ale väčšina toho, čo poviem, sa vyfarbí až keď to opustí moje ústa. Nemôžem za to. Nie som práve profík v komunikácii.

"Dedinka ako Rokville nič neutají," no ona to nevzala zle. Chvála jej.

"Vlastníte tento bar?" spýtala som sa a označila to ako bar, i keď to bar nebol. No rozhodne to nebola ani krčma a kaviareň v Rokville je už trochu moc sci-fi.

"Moji rodičia. Ja tu len pracujem ako obsluha/barman."

Takže ešte existuje spravodlivosť a toto krásne mladé šteňa si nemohlo samo kúpiť bar. Vážne ma to vnútorne uspokojuje.

*****

Dve hodiny rozhovoru s Ilianou ubehli ako pár minút a bolo celkom vtipné, že za chvíľu sa vracáme a ja nemám ani trt.

Ale aspoň som našla niekoho, koho moje reči neurážajú- niežeby ich nechápala, proste sa svojou bezprostrednosťou cez to prenášala, ako plachetnica cez vlny. Iliana bola vlastne príjemná spoločníčka. Dokázala zabrániť trápnemu tichu v rozhovore, či už kecaním o sebe, alebo o "bratovi". O čomkoľvek. Dokonca i o mne dokázala rozprávať, akoby ma roky poznala. Veľmi sa spoliehala na svoj inštinkt a pocity.

Chúďa stratené.

No nebola taká zlá, až na ten večný sled otázok. Avšak bohato informácie vracala, takže ani to jej nesmiem príliš vyčítať, že?

Preboha, ja mám niekoho rada a to ho ledva poznám? Tak rada, že sama pred sebou obraňujem jeho nedostatky? Čo je to dievča zač? Nejaká postava z fantazy príbehov či mytológie?

"No, Iliana. Rada som ťa spoznala, ale za chvíľu sa budeme musieť vrátiť späť na hrad a ja stále nemám to, po čo som sem prišla. Asi ťa opustím- keby som sa za polhodinku vrátila s nutnou túžbou opiť sa, nemusíš sa znepokojovať. To ma len vyčerpá nakupovanie."

Už len to slovo ma striaslo.

"Si tu kvôli nakupovaniu? To vám na škole dovolia?" zdvihla obočie a ja som pokrútila hlavou.

"Som tak trochu špeciálny prípad. Som jeden z tých, ktorí budú viesť blížiacu sa oslavu na Rokforte a mole mi zožrali šaty."

V skratke.

Iliana sa zasmiala a pohodila vlasmi, aby ma ešte viac očarila. Siréna jedna nepodarená.

"Predpokladám, že si veľký fanúšik nakupovania."

"Podľa čoho súdiš?" zaškľabila som sa.

"Radšej si dve hodiny strávila rozhovorom s niekým, koho nepoznáš a kto je prehnane zvedavý, než aby si obetovala hodinku v obchode. To svedčí o tvojich prioritách."

"Rozhovor s tebou nebol taký zlý," = volajte ma majster komplimentov.

"Fíha, ďakujem," rozosmiala sa Iliana, no potom akoby ju niečo napadlo a ona po mne zvláštne pozrela.

"A čo takto, keby som sa zahrala na tvoju vílu kmotričku a pomohla ti?"

"Bez urážky, ale radšej nakupujem sama."

A ona by bola ako vodopád šiat a entuziazmu. Nie, ďakujem pekne.

"Nemyslela som tým, že by som išla s tebou do obchodu," žmurkla a potom zavolala na svoju matku, nech to príde na chvíľu vziať namiesto nej.

*****

"Prečo by si také niečo robila? Veď ma nepoznáš," pokrútila som hlavou, keď ma donútila posadiť sa na jej posteľ.

"Pretože ako správna Španielka sa vyžívam v šatičkách. Mám ich plnú skriňu a tu v tejto hnusnej kose sa polovica z nich nedá nosiť. A tebe by sa mohli hodiť."

"To nie je dôvod."

"Možno chcem, aby si sa sem musela vrátiť?"

"To je blbý dôvod."

Zaškľabila sa a opäť sa otočila k svojej monštróznej skrini.

"Keby si žila s rodičmi a bratom v malej dedinke v strede ničoho, možno by ti niekto ako ty prišiel vhod."

"Ale prečo práve ja? Chcem povedať... Som predsa miss slniečko."

"Možno sa mi to na tebe páči," žmurkla a ponorila sa medzi svoje veci.

Okamih som nad tým uvažovala, keď ma odrazu z hlbokého zamyslenia vyrušil podivný zvuk.

Znelo to ako niekto, kto sa snaží hovoriť bez jazyka a zubov.

Nadskočila som a otočila sa. Pri hlave postele totiž stálo niečo, čo som si pred tým nevšimla.