Po udaní dôvodu mojej psychickej nevyrovnanosti sa Lupin viditeľne uvoľnil. Očividne sa mu uľavilo a tuším ho i prekvapilo, že robím taký cirkus kvôli hlúpemu oblečeniu.

No to nebolo tým oblečením. Pokojne aj keby mi zhorela izba- ale ak to má byť kvôli nejakému bohatému zasranovi, ktorý si myslí, že ma môže ovládať...!

Opäť do mňa vstúpil hnev a ja som stisla päste rovnako ako Faust.

"Myra, prosím, upokoj sa. Prečo si myslíš, že za to môže Faust?"

"Pretože je to bláznivá hysterka," zasyčal Faust a Lupin po ňom sekol pohľadom.

"Teba som sa nepýtal, Michalak," povedal autoritatívne a mňa niekde vo vnútri potešilo, že nie je z Fausta poondený ako všetci ostatní.

Lupin ma chytil za predlaktie a odtiahol kúštek stranou k stene.

Nepozerali sa všetci. Ale pozerala za väčšina. A tá to bude tým ostatným rozprávať. Doriti.

"Odpovieš mi?" spýtal sa Lupin mierne a hľadel mi skúmavo do tváre, stále mi zvierajúc predlaktie.

Najskôr som si vymanila ruku z jeho zovretia a potom sa chladne narovnala.

"Skrátka to viem. Môže za to ten bastard," povedala som chladne a pevne a nehodlala Lupinovi povedať, že Faust chcel zničiť moje oblečenie, aby som pre Blacka vyzerala dobre!

"Myra... Boli to mole?" povedal Lupin opatrne a ja som zaklipkala očami.

"Ako to-"

"Myra, to isté sa dnes stalo viacerým študentom. Hagridova zbierka vzácnych molí z Afriky sa dostala von a ty si jednou z tých, do koho skrine sa zažrali."

Ten slovný obrat nebol vtipný.

"Ibaže za to môže on. Ja to viem," trvala som si na svojom, i keď moje sebavedomie mierne spľaslo. Zbabelec.

"Myra-"

"Prestaň opakovať moje meno, akoby som bola retardovaná či hysterická. Vieš čo, Lupin? Nechaj to tak. Vybavím si to sama," zavrčala som a vytrhla sa mu, keď sa ma pokúšal zastaviť.

Chcela som ísť preč, no zastavil ma ešte Faustov výraz. Nebol to už hnev- teda, nie ten čistý, pomstychtivý hnev.

Teraz v jeho očiach planul triumf a arogantné opovrhovanie.

Vzopäla sa vo mne ďalšia vlna hnevu a ja som prišla až tesne k nemu, rovnako ako včera u mňa v izbe.

"Po včerajšku? Aby som uverila tej rozprávke o náhode a viacerých študentoch? Si vážne taký hlupák?" zasyčala som nenávistne a potom vyšla z miestnosti, sprevádzaná pohľadmi ako študentov, tak i profesorov.

*****

Jasné. Uniformy mi nahradili. Ešte v ten večer. Božechráň, aby som nemala školské oblečenie!

No po tých hnusných, magických, prachových potvorách sa oblečenie vrátiť do normálneho stavu nedalo. Škoda je urobená a odrobiť sa nedá. Ďalšie múdro, píšete si?

Fakt som mala na hovno štvrtok. Očakávala som, že niekde z kúta ku mne doletí Cruciatus, Lupin bol profesionálne príjemný- ok, presne to som chcela, ale proste... Ale proste. Black po mne hádzal svoje jemné úsmevy kedykoľvek zachytil môj pohľad. Niežeby som naňho priam civela, ale občas, uprostred premýšľania o oslave atď, mi k nemu zrak proste uletel.

Večer som už skrátka potrebovala na vzduch a tak som vyliezla až do Severnej veže. Nechodím sem príliš často, pretože cez týždeň mám veľa povinností a cez víkendy sa sem bojím- nie, vážne, toľko 'zaľúbených' párov ako tu som ešte ani nevidela. A také kombinácie!

Viete, je to síce vysoká veža, ale stále verejné miesto. Takže podliehať ilúzii úkrytu, kde vás nikto neodhalí... Vážne tu jediná rozmýšľam?

Oprela som sa o zábradlie a pozerala na čoskoro úplne tmavú oblohu. Večeru som vynechala a tak som si teraz mohla užívať poslednú fázau západu slnka, kedy už nie je vidieť, no obloha i tak ešte tmavne, akoby stále zapadalo.

No vážne- a čo teraz? Nepôjdem na Samhain nahá- i keď podľa niektorých kníh presne tak vyzerali prvé oslavy Samhainu- a nič vhodné na seba nemám. Z domu mi rodičia nemajú čo poslať- buď ste pochopili, že ja proste neobľubujem šaty, alebo vám to teraz hovorím- a práve veľa vreckového na nákup šiat nemám. A zo svojho to platiť nebudem, až tak veľmi ich nechcem.

Ešte sa môžem vyhovoriť, že som vážne- smrteľne vážne- na poslednú chvíľu ochorela. Bude to síce iba želiezko do ohňa mojej upadajúcej obľúbenosti u profesorov, na druhú stranu sa tak vyhnem trápnej oslave, trápnemu Blackovi a trapasu ako takému.

Začula som kroky, ešte len niekde na schodoch a vzdychla. No super, takže už sem chodia i cez týž- počkať. Ten človek je iba jeden a práve vystúpil úplne hore.

"Oh, nevedel som, že tu niek- Myra?" spýtal sa ten hlas prekvapene a ja som sa otočila na Lupina.

Skvelé. Proste skvelé.

No nie, tu už môžem byť prekvapená, že ho vidím? Veď toto je opustená veža a nie stanica metra pri jeho dome. Tu nemá čo robiť a šanca, že tu naňho narazím, je minimálna, tak prečo práve on?!

"Aj ty sem chodíš premýšľať?" usmial sa napokon, keď som sa k nemu otočila a potom pristúpil až ku mne. Oprel sa lakťami o zábradlie, a tak som sa otočila späť a urobila to isté.

"Málokedy. Skôr výnimočne."

"To ja sem chodím často. No... Väčšinou teda cez týždeň, pretože víkedny sú tu... Rušné. Ale inak mi to tu pomahá. Ticho, chlad, výhľad..."

Odmlčal sa a ja som k nemu vzhliadla. Pozeral sa dolu, na lesy a jazero, akoby na mňa na okamih úplne zabudol.

"Si v pohode?" spýtal sa odrazu a ja som sa vystrela, prekvapená tým, že o mňe vôbec vie.

"Nemám byť?"

"No... Do teba by som netypoval naviazanosť na materálne veci- hlavne nie na šaty- ale vyzerala si, že ťa to dosť vzalo."

Uchechtla som sa a pokrútila hlavou, ako som sa opäť oprela vedľa neho. Unikalo z neho príjemné teplo a i keď mi zima nebola, v tomto chlade to bolo fajn.

"Bolo to trochu zložitejšie," povedala som na svoju obhajobu, "ale žily mi to trhať nebude. Vlastne o tie šaty ani tak nešlo. I keď si teraz nemám čo obliecť na oslavu. Myslíš, že ju zvládneš sám?"

Lupin sa na mňa prvýkrát, čo sme tu, otočil a jeho tvár sa zamračila.

"Hej, nepomysli na to, že tam nepôjdeš kvôli nejakým šatom."

"Hej, a kde ich mám teraz asi tak zháňať?" zamračila som sa. Mne sa ich vlastne zháňať ani nechcelo, že?

Lupin o tom okamih uvažoval- iba maličký- no potom vzdychol.

"Môžeš ísť so mnou do Rokvillu," a že pri tom znel nadmieru nadšene... Ešte viac utrápenosti v hlase a skočím dolu. Alebo zhodím jeho.

"Čo prosím?" vydýchla som.

"Zabudla si? Idem tam túto sobotu kvôli kapele. Ak sa spýtam Dumbledora, určite ťa nechá ísť so mnou. Predsa len... Je to výnimočný prípad."

Nevyzeral príliš nadšene, keď mi to hovoril, takže prečo sa vôbec obťažuje?

Vzdychla som. Bohužiaľ, Lupin je ten typ, ktorý iných postaví nad svoje záujmy. Čo znamenalo, že v jeho záujme je, aby som s ním nešla.

"Nie, vďaka. Niečo keď tak vymyslím," pokrútila som hlavou.

To si teraz nemýľte- ja iných nad svoje záujmy nestavám. Ale kupovať oblečenie v Rokville iba s Lupinom? Tak to tiež nepatrí k môjmu tajnému zoznami prianí.

"Si ako malá," pokrútil nesúhlasne hlavou a potom sa opäť otočil k tmavému výhľadu, "proste zajtra skočím za Dumbledorom. Tak si na sobotu nič neplánuj."

A ja už som tam mala vraždu Fausta. Dočerta.

Tiež som pokrútila hlavou, no nechala som to tak.

Zbytočné sa hádať, keď konečne nemáme kvôli čomu.

*****

Lupin je veselá kopa. Ale z pravidla nie pri mne. Preto väčšina času, ktorý som s ním strávila, bol využitý praktickým mlčaním.

Praktické mlčanie je ľahšie praktikovateľné ako taktické mlčanie. Takticky ste ticho, i keď byť ticho koľkokrát nechcete. Praktické mlčanie je proste protiopatrenie voči povedaniu niečoho, čo povedať nechcete. A využíva sa v prípadoch, keď si dotyční ani nemajú príliš čo povedať. Prakticky bolo praktické mlčanie naozaj veľmi praktické.

Pred Tromi metlami sme sa rozdelili, pretože Lupin sa mal so svojou kapelou stretnúť práve tam. Ja som navštívila jeden jediný obchod, kde som nič nenašla- nič, čo by vyhovovalo mojej finančnej situácii- a potom som si povedala, že už som sa snažila dostatočne.

Chcela som ísť k Trom metlám, ale to by Lupin vedel, že som tomu nakupovaniu moc nedala a navyše tak celkovo jeho prítomnosť- napriek tomu, že sme boli schopní opäť komunikovať na dospelej úrovni- mi pripadala nepraktická.

Asi by som sa pozrela do nejakého ďalšieho obchodu, keď v tom mi zrak padol na niečo, čo tu pred tým nebolo.

Záhadné, že?

Bola to doska pribitá na profil jednej budovy a starodávnym písmom na nej bolo vyryté "U plačúceho slnka". Pod písmom bolo skutočne nakreslené krásne slnko, ktorému tiekli dve slzy po tvári.

Zamračila som sa a prehliadla si tú budovu. Bola na rohu, vpredu mala veľké hranaté okná a isto tu stála vždy, ale Plačúce slnko? Vážne?

Nie, o tom som ešte nepočula. Na druhú stranu- Rokville je síce divná dedina i na čarodejnícke pomery, ale stále dedina. Nemusí byť čudné, že tu otvorili nový pajzel- ehm, bar.

A všetko lepšie ako zdieľať miestnosť s Lupinom, ktorý (citujem): ma nemá rád.

Pokrčila som ramenami a drevenými škripotavými dverami vstúpila. Niežeby som v miestnosti bola sama, ale nebolo tu príliš plno. A pri tom to zvnútra vyzeralo celkom pekne- u každého stolu boli iné stoličky, steny boli žlto-oranžové, ako západ slnka. A na nich množstvo obrazov- pohyblivé i nie, každý mal iný tvar a veľkosť.

Dokonca tu boli akoby sochy vytŕčajúce zo steny či maľby priamo na stenách, okolo ktorých bol iba zavesený prázdny rám.

Podišla som k baru, ktorý bol prekvapivo prázdny. Spredu i zozadu- nikto neobsluhoval.

Posadila som sa na barovú stoličky s nohami z hnedého kovu a vyzliekla si kožennú bundu, položiac ju na bar.

V tom sa spoza pultu vynorila žiarivá postava a ja som sa skoro zrúbala na zem.

"Dáte si?"