Týždeň išiel pomaly, asi ako vždy. Iba teraz ma stále niekto otravoval- hej, to už to nebol iba Black a jeho "má to byť halloweenska výzdoba?" ale boli to i ďalší prefekti a ich "do kedy to bude trvať?" a "sú povinní partneri?".

Viete, keď to opakujete na každotýždennej schôdzi prefektov, začne to byť únavné.

A ja som naskrz trpezlivá osoba, ako všetci vieme. Niečo to vypovedá o tunajšom inteligenčnom priemere.

V nálade som sa v stredu vracala do svojej izby z večere, keď sa vedľa mňa odrazu zjavil prízrak.

No ok, bol to Faust. Ale nebola som ďaleko.

"Tak ako?" spýtal sa a zrovnal so mnou krok. Išla som rýchlo, pre záznam.

"Život medzi hlúpymi rokfortskými študentami je o ničom. Ak sú prefekti ten inteligentný výber, neľutujem, že sa nebavím s nikým iným."

"V podstate bavíš. S Blackom," povedal presne, keď sme prechádzali cez dvere do primusských miestností- hej, niektorí majú kamennú stenu, niektorí obraz, iní brnenie... A my máme drsné dvere.

Každopádne, vedieť, čo mi Faust oznámi, ani by som ho cez tie najdrsnejšie dvere Rokfortu nepustila.

"Narážaš na niečo?" vyštekla som a postupovala ďalej k svojej izbe. Ako, to, že občas prehodím pár slov s Blackom, ma nerobí jeho kamarátkou. Brr...

"Fíha, vážne si mala dobrý deň."

Strelila som po ňom pohľadom.

Deti, vytiahnite si svoje poznámkové bloky, do ktorých si isto zapisujete všetky moje múdra a pridajte tam toto (červeným perom)- "Ak má niekto zlú náladu, posledné, čo chce počuť, je narážka na to, akú má zlú náladu."

"Faust, keď chceš byť otravný, daj si odchod. Kazí ťa snáď tvoja partnerka na Halloween, že začínaš byž horší ako klebetná hus?"

Faust pokrčil ramenami a posadil sa do kresla, ktoré som mala v izbe.

"Nie som v kontakte s mojou partnerkou- ak ti ide o to. Narozdiel od teba."

"Čo ty o tom vieš?" zasyčala som jeho smerom a vyzliekla si čiernu školskú vestu. Začínalo byť horúco.

"Black ťa ešte nepozval?" zdvihol obočie a jeho bledá tvár nevyzerala prekvapene. Čo neznamená, že ho to neprekvapilo- proste tak len nevyzeral.

Za to ja som vyvalila oči.

"Ako vieš, že ma chce pozvať?" zamračila som sa a nemala ďaleko k tomu, aby som Fausta vyhodila z izby. Alebo z okna.

"Pamätáš si, ako sme sa raz v tu v spoločenskej bavili o tvojich strašných šatách a trápnej maske na oslavu?"

Faust je možno ešte viac namyslený ako ja. Wow.

Napriek tomu som prikývla. Porade.

"Ty si potom odišla do izby s odporúčaním, nech idem preč. Neviem prečo ťa tak štve, že chcem, aby si vyzerala normálne..."

"Preskoč na to hlavné."

Zamračil sa na mňa a ja som videla záblesk v jeho očiach. Nebol to hnev- ale nemalo to k nem ďaleko. Možno by sa to dalo definovať ako "provokovaná nespokojnosť."

Ale veď Medinárodný deň znášania cudzích urážok je až zajtra, nie?

"Ostal som ležať na gauči. Nechcelo sa mi ešte vracať do Slizolinu, tak som tam len tak ležal a premýšľal o- no to je nepodstatné- a postupne i oheň zhasol. Bola tma, aby som tak povedal. Odrazu sa hore otvorili dvere- myslel som si, že si to ty- no vzápätí som počul rozhovor. Bol to Lupin a Black."

"Nevšimli si ťa..." vydýchla som a snažila sa spomenúť si, čo všetko Black hovoril, že s Lupinom preberali. Dúfam, že to tí idioti nepreberali v spoločenskej.

"Nie. Nemusím byť génius, aby mi došlo, že sa bavili o tebe," venoval mi arogantný pohľad a užíval si, ako som zbledla.

"Black hovoril niečo v štýle, že Lupinovi po tom jeho prejave o tom, ako ťa nemá rád, isto nebude vadiť, keď ťa pozve na Halloween. Lupinovi to bolo jedno, akurát Blackovi neveril, že by si išla. Ale Black si bol prekliato istý. Byť ním, asi to zvážim. Vie vôbec o tvojom názore na celú tú frašku? Je si vedomý tvojho "prísť-odísť" plánu?"

"Nejdem-tam-s-Blackom," zasyčala som a nemohla uveriť tomu, že je Faust až taký zákerný.

Nemal mi o tom povedať? Napríklad hneď ráno, keď som ja musela vyzerať ako idiot, pretože som si myslela, že ma chce pozvať on?!

Nieže by to bolo niečo platné. Ale aspoň by som to vedela.

Odrazu som vzhliadla na Fausta a zamračila sa.

"O čom sa ešte bavili?" spýtala som sa zostra.

"To bolo všetko. Lupin Blacka vyprevádzal ku dverám, takže toho zase toľko nestihli."

"O čom ešte, Faust?!" vyštekla som podráždene.

"O ničom dôležitom. Black ťa pozve, Lupina to netrápi, pretože sa mu nepáčiš. Samé babské reči. Alebo to chceš odcitovať?" zamračil sa na mňa a jeho tvár vyzerala ako vystrihnutá z knižky "Nepotláčajte svoj hnev."

"Trhni si, Faust," zasyčala som a on na mňa chvíľu chladne, bezvýrazu hľadel a potom pokrčil ramenami.

"Takže Black sa už zmienil, že ťa pozve, ale ešte to neurobil?"

"Nemysli si, že to s tebou budem preberať."

"Beriem to ako súhlas. Hm."

Postavil sa a úplne bez chochmesu otvoril moju skriňu a narýchlo ju prebehol očami ešte pred tým, ako som k nemu prišla a zabuchla mu tie dvere priamo pred nosom.

Venoval mi podráždený pohľad plný znechutenia, no ja som naďalej stála pred svojou skriňou, ochotná ho ňou umlátiť k smrti.

"Dúfam, že tými šatami z domu nemyslíš tú hroznu červenú vec, čo ti tam vysí."

"Choď z mojej izby, Faust."

Dverami či oknom.

"A maska už ti prišla? Z obchodu tvojich rodičov? Čo robí? Spieva? Zapácha? Oboje?" dorážal a ja som spravila ten malý pomyselný krok k nemu, aby to pochopil lepšie.

"Vypadni odtiaľto," zavrčala som. Neznášam, keď ma niekto vodí za nos. A Faust to robí stále.

Chladne mi hľadel do tváre sotva z párcentimetrovej vzdialenosti a jeho výraz postrádal akúkoľvek emóciu. Potom však o niečo rozšíril nozdry na tom svojom prekliatom aristokratickom nose a naklonil sa ešte bližšie. Pre nezasväteného to mohlo vyzerať, že ma chce pobozkať. No jeho výraz nič také nenasvedčoval.

"Uvidíme sa zajtra," šepol mi do tváre spôsobom, akoby som bola upír a jeho slová a dych boli svätená voda.

Strnula som, no on sa odtiahol a proste odišiel.

Dobre. Inak by som musela vyceriť zuby a roztrhať mu hrdlo.

*****

Jednoduchá veta, ale dokázala som o nej premýšľať celý večer i ráno, následne celý deň.

"Zajtra sa uvidíme." alebo "Uvidíme sa zajtra." alebo ako to dopekla povedal.

Čo tým myslel? Jasné, že sa uvidíme. Žijeme v rovnakej budove. A i keď je to hrad- až taký obrovský hrad to nie je. Obzvlášť, ak máte spoločné hodiny a jedáleň je len jedna. A každý musí jesť.

Pred večerou som sa vrátila do svojej izby a posadila sa na posteľ. Pozerala som do steny- ostávala mi asi polhodina- a tak som ju chcela plnohodnotne využiť.

Ok, tie červené šaty neboli nič moc. S krátkym rukávom, véčkovým prekladaným výstrihom to boli úplne obyčajné šaty, v ktorých vyzerám nemožne.

Teta Mary je síce party typ, ale darčeky od nej nemám rada. Možno ich všetky kupuje, keď je zdrogovaná. To stojí za úvahu.

Ale nech sa prepadnem, ak si ich nedám. Už len preto, že je Faust taký idiot.

Odrazu som zacítila podivný stuchnutý zápach. Akoby... Na mňa otvorilo ústa naraz tridsať psov.

Podišla som k oknu a otvorila ho. No v tom sa za mnou ozvalo hlasné buchnutie a ja som sa s nadskočením otočila. To dvere od mojej skrine sa prudko roztvorili a pohľad na tú skazu mi vzal dych. No to najhoršie ešte len prišlo- tie dvere sa neotvorili len tak. Otvoril ich náraz nepresne určeného množstva malých, trepotavých hnusôb, ktoré sa mi vyvalili zo skrine a rútili sa na mňa.

*****

Takmer som zvískla- hmyz vážne nemusím- no oni iba preleteli okolo mňa a stratili sa za otvoreným oknom.

S roztvorenými očami som ešte chvíľu pozerala na to stádo, ktoré mierilo niekam k Hagridovej chalupe a snažila sa dýchať.

"Čo-to-dopekla-" zasekla som sa a spomenula si, čo som stihla zahliadnuť v skrini.

Otočila som sa a pribehla k tej katastrofe.

Zreničky sa mi rozšírili a päste zovreli.

Z hrdla sa mi vydralo niečo medzi krikom a vrčaním a z dverí som vystrelila tak rýchlo, že si nie som istá, či ten tresk vydržali. Opäť.

*****

Vbehla som do jedálne a slizolinský stôl načrela pohľadom.

Všimla som si pár nasraných pohľadov, ale ja som hľadala niečo iné, takže som sa nezamýšľala nad príčinou.

A aj som našla to, čo som chcela.

Krokom tak prudkým, že prilákal i pozornosť niektorých študentov, som zamierila k svetlému zjavu sediacemu na kraji stola.

Všimol si ma, vedúco sa usmial a postavil sa, akoby ma chcel privítať stiskom vo svojom náručí.

Skúsi sa ma dotknúť a ja mu ukážem, ako dobre viem trhať končatiny i v ľudskej podobe.

"Myra, vyzeráš nejak-"

Ďalej sa nedostal, pretože jeho slová boli prerušené ostrým plesknutím, ktoré naraz utíšilo celú jedáleň.

Faust na mňa pozeral s prekvapením a narastajúcim hnevom v tvári- ktorá po mojej facke konečne začala naberať zdravú farbu. Normálne ma môžu zamestnať v zdravotníctve.

Videla som to, čo som nikdy nevidela a myslím, že i sám Hádes by sa toho bál- no teraz som tu boh hnevu bola ja, nie on. A tak som temnotu v jeho očiach zámerne zatlačila v hlave dozadu, ignorovala jeho neveriaci-nahnevaný-bezcitne zabijácky pohľad a kašlala na to, ako stisol päste.

V živote som ho nevidela tak mimo seba. On bol vždy vyrovnaný typ, ktorý si udržiaval tvár. No mne- nasranej až po okraj- to bolo jedno.

"Toto si prehnal! Ako sa vôbec opovažuješ?! Ty nie si žiadny bábkar, ktorý poťahuje za šnúrky a ja nie som bábkka, ktorá robí to, čo ty chceš!!"

Nič nevravel, iba stál a presekával ma pohľadom a s takým výrazom na tvári, že mi začalo dochádzať, čo som práve urobila.

Dala som facku Faustovi Michalakovi pred celou školskou jedálňou.

"Myra, čo sa stalo?" ozvalo sa odrazu ustarane po mojej pravici a ja som sa otočila na Lupina, ktorý sa zjavil ako duch.

Pokrútila som hlavou a sekla opäť na Fausta. Vyzeral, že nemá ďaleko k tomu vytiahnuť prútik a zoslať na mňa Cruciatus.

"Spýtaj sa tuto pána boha," precedila som a Lupin sa zmätene pozrel na Fausta a potom opäť na mňa.

"Pýtam sa teba. Čo ti urobil?"

Otočila som sa na Lupina, pretože v jeho hlase akoby som zacítila niečo osobné. Akoby ho sem nedoviedla iba povinnosť prefekta. Ale i záujem a starosť o mňa.

Počula som tam totiž hnev a vyhrážku. Ak by mi Faust naozaj urobil niečo vážne, viem, že Lupin by to nenechal tak.

To ma mierne upokojilo- a, áno, i ten Faustov neutíchajúci výraz chladnej, krvavej pomsty.

"Moje oblečenie je zničené nejakým hnusným insektom iba kvôli tomuto hajzlovi," precedila som opäť a uvedomila si, že to trochu preháňam.

Nie všetko bolo zničené. Iba pár kúskov. Zelené šaty po kolená, ktoré ma naši donútili si vziať na koniec roku ala Slizolin a ktoré by sa dali použiť na oslavu. Nejaké kúsky školskej uniformy, moja obľúbená košeľa a- ah, áno!- červené šaty.