"Nedal som mu na teba povolenie," zopakoval po chvíli a pokrútil hlavou.

Hľadela som naňho, prechádzala si tú vetu stále v hlave a snažila sa rozlúštiť jej význam. Prečo mi to hovorí? A prečo by na tom malo záležať?

"Black si myslí, že áno," rozhodla som sa pokračovať v rozhovore, ktorého význam som nechápala. Chcela som vedieť, čo na to povie. Chcela som vedieť, čo sa stane.

Chcela som, aby so mnou Lupin naďalej hovoril. Akokoľvek bláznivo to znie.

"Nedal som mu na teba žiadne povolenie. Nemám najmenšie právo o tebe rozhodovať. Iba sa ma pýtal-" zasekol sa a jeho pohľad sa stretol s mojím iba na malý okamih pred tým, než sklopil zrak. No stihla som si všimnúť tú paniku, no i nejaký divokejší, skrývaný pocit.

"Ale ak si mu na mňa nedal povolenie, prečo si odrazu Black myslí, že som dostupná? Čo sa zmenilo?"

Pokojne sa spýtajte- vážne tomu nerozumiem.

"On si myslel... Myra, to nie je práve niečo, čo by som... Nemôžeš to proste-"

"Remus, chcem to vedieť. Mám právo to vedieť," prerušila som ho a posunula sa bližšie. Cítila som teplo, ktoré prenikalo cez jeho nohavice, pretože kolenami sme sa takmer dotýkali. Bol malý kúsok odo mňa a nerozhodnosť v jeho tvári mi bila do očí.

"Máš..." vydýchol a zdvihol zrak k mojej tvári.

Prechádzal po nej pohľadom, akoby sa jej nevedel nabažiť a ja som nedokázala zabrániť husej koži, ktorá sa mi rozhostila po celom tele.

"Ja... Pýtal sa ma, či... Či som..."

"Či si čo?!" výhŕkla som netrpezlivo a chytila ho za predlaktia.

Teraz už som definitívne cítila dotyk jeho kolien, pretože som sa tak prisunula ešte bližšie.

Pohľadom mi prebehol po tvári a potom mu zrak padol na moje ruky, ktorými som zvierala jeho predlaktia.

"Pýtal sa, či som do teba zamilovaný..."

A si? chcela som sa spýtať, no potom som tak bláhovú myšlienku zahnala.

Black všade vidí strašidlá. Ja uvažujem racionálne a je mi jasné, že Lupin by nikdy nemohol milovať niekoho, ako som ja. A keď sme u toho, kto už by len mohol milovať niekoho, ako som ja?

Moji rodičia to majú povinné, babka vo mne videla novú vlčiu generáciu a preto si ma strážila. Bola som jej igruška. To všetko je láska.

Black sa so mnou iba hrá, pretože vie, že ma nemôže mať. Bolo už viacero chlapcov, ktorí o mňa prejavili záujem- či už to bola moja divokosť, nezáujem či fyzický zjav, ktoré ich priťahovali. A to láska nie je. Je to chvíľkové, prázdne a nemá to váhu, nech už je to čokoľvek.

No Lupin... Nie je to prázdne a váhu to má, nech už je to odpor, opovrhnutie či vďačnosť. Čokoľvek a kedykoľvek ku mne cíti, je to... Tak plné, až to napĺňa i mňa a dokáže ma to ovplyvniť. No ako to nazvať?

"Nechceš vedieť, čo som na to povedal?" spýtal sa odrazu, takmer až urazene.

Pokrútila som bezmocne hlavou, no nedokázala som odtrhnúť pohľad od jeho horúčkovitých očí.

"Teba nezaujíma odpoveď, tak ako zaujímala jeho? Nechceš vedieť, či ťa milujem, i keď ťa takmer nepoznám? I keď na to podľa logiky nemám absolútne žiadny dôvod?!" vravel to pološeptom-polohlasom, jeho výraz bol drtivo dychtivý a oči sa do mňa vpíjali.

Ako som ho držala za predlaktia, on zodvihol dlane a pevne ma stisol za nadlaktia, až som ja jeho pustila.

Vyzdvihol ma do vzduchu, až som ostala vystretá na kolenách, tesne oproti nemu, ktorý bol v rovnakej polohe.

Jeho tvár bola tesne pri tej mojej, jeho ruky ma stále pevne držali a ja som pocítila zradnú horúčavu.

"Nezaujíma ťa to..." vydýchol mi do tváre a priblížil sa ešte o niečo bližšie.

Zdvihla som dlane, ruky stále v jeho zovretí, a pritisla mu ich na hruď, kde som cítila jeho srdce.

Jeho stisk opäť zosilnel a on ma posunul ešte bližšie k sebe a naklonil sa dozadu. Opäť sa posadil na päty a keďže mňa ťahal za sebou, ja som si musela sadnúť na jeho stehná obkročmo.

Teraz už som tú horúčavu nedokázala potlačiť, šírila sa mi celým telom, v dotykoch, kde som cítila kontakt s jeho telom, do tváre, ktorá bola tak blízko k tej jeho.

Kľačala som rozkročmo nad ním, jeho ruky sa posunuli pod moje lopatky, kde ma pohladili, ja som svoje ruky oprela o jeho ramená, aby som nestratila rovnováhu a jeho ohnivo-tmavý pohľad mi prechádzal po tvári ako rozohriaty dych.

A ja som odrazu chcela vedieť odpoveď.

"Chcem to vedieť..." šepla som, môj dych dopadol na jeho pery a tie sa fascinujúco pootvorili.

Jeho ruky mi skĺzli na zadok a mne z rovnako pootvorených pier unikol tichý vzdych rozkoše, keď som sa k nemu pritisla pavnou bližšie a on nedokázal odtrhnúť zrak od mojich pier.

"Čože?" spýtal sa ticho a túžba v jeho hlase ma donútila zavrieť oči.

"Povedz mi, čo si odvetil Blackovi na jeho otázku," zopakovala som takmer namáhavo a on odrazu strnul.

Jeho ruky opustili moje telo a on sa odtiahol, aby si nimi mohol zakryť tvár.

A ja som odrazu vedela, čo mu na to povedal. Veď Black to povedal jasne, nie?

*****

Odtiahla som sa a on presunul nohy pred seba a ruky si oprel o skrčené kolená.

"Povedal som nie. Povedal som, že ťa nemilujem. Že si sa mi páčila. Kedysi. A že i to je už preč. Pretože... Sa mi nepáči tvoje správanie. Povedal som, že mi nebude vadiť, keby s tebou čokoľvek mal a rozhodne tým nebude liezť na moje územie."

Hľadela som naňho a všetku túžbu postupne nahrádzal chlad.

Prikývla som a nechávala si jeho slová znova a znova prechádzať hlavou.

"Ale nedal som mu na teba povolenie."

"Pretože na to nemáš právo. Viem. Povedal si to."

Tento raz prikývol on a jeho tvár sa stiahla. Vyzeralo to ako bolesť, no bol v tom i smútok.

"Nechcem, aby si ma zle pochopila, Myra. Ale ja-"

"To je jedno, Lupin. To, že ma nemiluješ, mi spánok nezhorší."

Nesúhlasne sa zmaračil, no nech už chcel povedať čokoľvek, asi si to rozmyslel, pretože iba pokrčil ramenami a ostal ticho.

V rýchlosti som pozbierala svoje papiere, sprevádzaná jeho zrakom, a postavila som sa.

Pozrela som naňho, ako tak sedel na tej zemi a premýšľala nad tým, čo pre mňa Lupin znamená. No ja si svoje veci viem vždy usporiadať.

A práve preto ma oveľa viac trápilo, čo znamenám ja preňho. Dokázal byť tak mätúci...

*****

"Potreboval si ma tam, alebo to bol len nejaký zvrátený spôsob, ako mi skaziť deň?" vypálila som na Blacka hneď na další deň, keď som vtrhla so Chrabromilskej veže. Spoločenská miestnosť bola takmer prázdna, pretože vonku bol po včerajšom daždi slnečný deň, no Black a jeho... Chris... tu boli.

"Tiež ťa zdravím, aký máš deň?" pobavene ku mne vzhliadol.

"Dosť o ničom a ani ty mi moc nepomáhaš. Na druhú stranu, môcť ti vynadať za tvoju debilitu by mi mohlo zlepšiť náladu."

"Ahoj Myra," pozdravila ma Chris a jej zelenkavé oči na mňa vzhliadli z Blackovho objatia.

Mala zlatistú pleť, vlasy špinavej blond farby ostrihané do štýlu Kleopatry a zelenkavé oči olemované bledými riasami v jej tvári žiarili. Bola takto dosť pekná, hlavne v náručí školského Cassanovu, ktorého ruky jej prechádzali po ramene a stehne.

Odkývla som akože na pozdraz, predsa len nechcem byť nezdvorilá a potom som opäť zamerala svoju pozornosť- svoj hnev a svoju frustráciu- na Blacka.

"Mohlo by ma vaše veľactené ego odprevadiť na okamžik von?" zasyčala som a on na mňa hodnú chvíľu hľadel prižmúrenými, pobavenými očami, pri čom mu na tvári pohrával taký ten záškodnícky úsmev. Keby som zhasla, jeho oči by svietili v tme, stavíme sa?

"Keď si to vaša veľactená nadutosť želá," zdvihol obočie a otočil sa k nadanej Bystrohlavčanke.

"Ospravedlníš ma na chvíľku, kráska?" usmial sa a ona prikývla.

"Si skvelá," žmurkol na ňu a pred tým, ako ma následoval von, jej dal krátky bozk na tie šťavnaté pery a mne venoval okázalo spokojný pohľad.

*****

"Nieže by som ti do toho chcela kecať, ale nemáš pocit- s tvojimi schopnosťami lamača ženských sŕdc a taktika čo sa balenia týka- že toto nie je práve najlepší spôsob, ako si ma získať?" pozrela som naňho posmešne, keď sme vyšli za obraz Tučnej dámy.

"Ale, veď do Halloweenu času dosť."

Až 2 týždne.

"A čo je na Halloween?" zdvihla som stále posmešne obočie.

"Ideš tam so mnou, sladká Myra," povedal a naklonil sa ku mne bližšie, čím ma pritisol o zábradlie.

Útok to bol tak nečakaný- a navyše to prehlásenie!- že som naňho iba hľadela, kým stál tak blízko a jeho iskrivé oči si ma premeriavali.

Potom som ho však odstrčila a zasmiala sa- hm, chce to popracovať na rozpačitom smiechu ala "som nad vecou".

"To mohlo vzniknúť len v tak tupej hlave, ako je tá tvoja."

"Naozaj poznám i príjemnejšie využitie času ako len neustále dohadovanie sa s tebou," pokrútil hlavou a oprel sa o zábradlie na druhej strane schodov.

Hm, to je fakt. Načo mu to stále vysvetľovať? Nechám to na školu života.

"Tvoj hlas už znie lepšie," povedala som na zmenu témy a on prekvapene vzhliadol. Keď už bol tak ďaleko, dovolila som si menej útočnú tému. Zmiernila som parametre obranného mechanizmu.

"Hej, to hej. Tvoj tiež. I keď musel som si vypočuť pár komentárov, najmä keď ťa počuli dnes na raňajkách. A od Lupina už včera."

"Lupin a vtipné komentáre?" zdvihla som obočie a mala tendenciu tomu neveriť.

"Nepovedal som, že boli vtipné," zaškľabil sa na mňa, "a navyše... Lupin je veselá kopa. Iba ty asi vysielaš nejaké vlny, ktoré ho narúšajú."

"Tss."

Zasmial sa, no potom po mne zvedavo pozrel.

"Uvedomuješ si, že spolu len tak kecáme na chodbe? Myra, Myra... Mám pocit, že pre mňa nebude až tak ťažké nad tabou vyhrať. Dostať ťa," dodal chrapľavo- neviem, či Vlničom alebo "iba" úmyslom- a spravil takú tú vec s očami.

"Prestaň na mňa mrkať a žiariť očami, Black. Vlastne som ti prišla vynadať. Godric ma potrestaj za to, že som najskôr chcela pôsobiť trochu príjemne. Moja chyba."

"Oh, tak to prepáč. Nechcel som uraziť tvoj jemnocit. Pokojne mi začni nadávať."

Zabával sa, ale o to viac si to užijem.

"Ok, keď inak nedáš... Odpovedz mi na otázku, ktorú som sa pýtala ešte v spoločenskej miestnosti. Prečo som včera musela ostať na hrade a musela s tebou stráviť hodiny života, ktoré mi už nikdy nikto nevráti? Bol to nejaký tvoj idiotský plán, alebo to bolo na Dumbledorov príkaz?"

"Ako som povedal. Profesori museli počuť, že to schvaľujú i organizátori oslavy. To si v podstate ty a Námesačník. A on nemohol. Zlatíčko, zase nebuď priveľká egocentrička, hej?"

"Nemysli si, že som sa zasekla na tvojej intelektuálnej úrovni. Vieš, ja som dosiahla i na dvojité cifry. Museli to počuť, pretože si to dostal príkazom od Dumbledora, alebo pretože si otravný, arogantný bastard, ktorého zoslalo samo peklo, aby mi strpčoval život?"

"Pekne povedané. Máš talent na vyjadrenie pravej podstaty vecí."

"A tebe chýba talent na to, ako ma odviesť od témy hovoru."

Čím som chcela povedať, aby odpovedal, ale jemu zase nedocvaklo. Alebo inak- opäť mu to docvaklo v blackovštine. Jeho reč sa asi nikdy nenaučím...

"To je výzva?" zdvihol obočie a v jeho tvári som videla ten zmyselný pohľad. Obsiahol ma pocit, že ma vyzlieka očami, že sa ma dotýka a že jeho telo mám na dosah. Stačí požiadať.

"Chabé, Black." Vážne, na to si človek zvykne.

Odlepil sa od zábradlia a pristúpil ku mne bližšie. Natiahol sa po mne a ja som sa narovnala a zbystrila. Nechcela som, aby sa ma dotkol.

No on chytil do rúk modrý oválny prívesok o niečo väčší ako bruško palca, ktorý som mala na krku a premieľal si ho medzi prstami.

"Čo je to?" spýtal sa so záujmom, oči upreté na striebro na mojom krku.

"Moskva."

"Obrázok Moskvy. Pekné. Od priateľa?"

"Od babky. Bola Ruska. Moskvu milovala."

Prikývol a ešte okamih na ten prívesok hľadel a ja som si spomenula na jeden z výletov do tohto veľkolepého mesta. Nie všetky som si presne pamätala- prvý raz sme tam išli, keď som mala 6 rokov- ale isto viem, že všetky boli v niečom čarovné.

Pustil môj prívesok a v ten moment som sa ho chytila ja. Bol teplý od stisku jeho ruky a ja som k nemu vzhliadla so skúmavým pohľadom.

Bliklo mi.

"Zákerák," zasyčala som, no v mysli som mala stále obrázok babky, ako mi kupuje v tej najväčšej moskovskej zime kornútok zmrzliny.

Usmial sa na mňa, akoby to vedel a potom sa oprel o zábradlie vedľa mňa. Nevrátil sa na svoju stranu, neustúpil. No nepokúsil sa ma ani dotknúť. Iba sa oprel vedľa.

Nič, za čo by som ho mohla oprávnene napadnúť, že?

"Nepovedal mi to Dumbledore. Len som chcel byť s tebou sám."

Otočila som k nemu tvár a zamračila sa.

"Bastard."

"Budeš pokračovať v rôznych pomenovaniach na moju osobu, alebo mi už vynadáš, aby mohlo byť všetko zase ok?"

"Nie je ľahké ti nadávať, keď sa nebrániš."

"Prepáč, mám oponovať?" zdvihol prekvapene obočie a ja som nad tým okamih vážne uvažovala.

"Nebolo by to skutočné, takže si môžeš trhnúť nohou. Všetko si to skazil."

"Skazil som ti nadávanie mi. To ma fakt mrzí."

Jeho výraz bol tak neskutočne úprimný- i keď vlastne nebol, ale bol (?)- že som sa musela zasmiať. Idiot.

"Máš šťastie, že nie som šatami a topánkami a doplnkami posadnutá žaba. Máš šťastie, že moja úloha na Halloweene bude prísť, pobyť zopár minút a odísť a na to nepotrebujem vyzerať ako Miss Alabama."

"To nemyslíš vážne!"

"Ako keby ti to nemalo byť jedno."

"Ako tvoj partner nesúhlasím s tým, aby sme po pár minútach odišli... Iba keby si mala vymyslený lepší program," žmurkol na mňa a ja som sa opäť zasmiala.

"Kedy sa tej predstavy vzdáš?"

"Kedy si uvedomíš, že mi neodoláš?"

"Asi si nerozumieme," pokrútila som pobavene hlavou a on pokrčil ramenami. No hej- ja hovorím jazykom ľudí a on blackovštinou. To si odporuje.

"To vôbec nevadí. Raz som zbalil Japonku, ktorá nevedela ani slovo po anglicky. Jazykové neporozumenie nehralo žiadnu rolu."

Prevrátila som očami a uchechtla sa.

"Prečo sa s tebou vlastne bavím?"

"Som neodolateľný. A dobrý spoločník. A pobavíš sa pri mne."

Jeho blbosť je vlastne skôr smutná, ale dobre- občas ma pobaví.

"Poprípadne vytočím do krajnosti..." doplnila som a zasmial sa on.

Prečo spolu kecáme a smejeme sa na chodbe? Dííívnééé.

"No ok. Len toľko k tomu. Nabudúce, keď ma budeš chcieť vodiť za nos a robiť zo mňa idiota... Aspoň mi o tom povedz," povedala som otrávene a prešla okolo neho preč, bez rozlúčky.

No spravila som asi tak krok a pol, keď som pocítila jeho ruku na mojom zápästí.

"Počkaj. Prepáč. Vážne, ak ide o ten deň v Rockville, tak Remus-"

"Nejde mi oň. Iba neznášam, keď sa mi klame, ok?" zdvihla som obočie a on prikývol. Usmial sa a pristúpil ten malý krok bližšie. Nebol ku mne pritisnutý, no bol dosť blízko na to, aby mi po pokožke prechádzala energia prameniaca z jeho tela.

"Tak ešte raz prepáč. Mrzí ma to. Nabudúce ti poviem, keď ťa budem chcieť oklamať."

"Dohodnuté," usmiala som sa mierne- neviem prečo som to vôbec urobila- keď sa odrazu sklonil bližšie a ja som vedela, že ho nezstavím, keď ma pobozká.

Nie že by som práve túžila po tom, aby to urobil... Ale vedela som, že by to bolo príjemné.

"Sirius?" ozvalo sa prekvapene a my sme od seba uskočili ako prichytení pri čine.

Či počkať, my SME prichytení pri čine. Hm.

Lupinova tvár sa vyprázdnila a on nahodil taký ten výraz podomového predavača, keď odmietnete jeho výrobok. Nič, čo by vás urazilo. Nič, čo by vás ohúrilo. Proste prázdno.

"Idem," povedala som- celkom isto Blackovi- a prešmykla sa okolo Lupina, i keď Blackov hlas sa za mnou ešte rozľahol chodbou.

Keďže sú to kamaráti a lupin je Chrabromilčan, nie je také nečakané na Lupina naraziť pri Chrabromile.

Tak prečo, keď už naňho niekde narazím, ma to vždy tak kurevsky prekvapí?