Sproutová našťastie súhlasila so všetkými rastlinami, ktoré nám Hagrid nevedel zadovážiť a s ktorými nás odporúčal na ňu- takže to bolo aj celkom vhodné.

A potom ani ja som nemala nič- okrem jedovatých lián- proti žiadnej z nich. Teda, ešte sa objavila nejaká kytka, ktorá by možno pôsobila pekne, no neželaným efektom bolo, že vábi strašne veľa hmyzu. Black proti tomu samozrejme nič nenamietal- jasné, kamaráti švábi- vraj sa o to postará pár zaklínadiel alebo postrekov. Ale ja nehodlám riskovať, že sa mi tam nasáčkuje nejaký hnusný insekt.

Ale ok, od tej ojedinelej, malej potyčky to išlo celkom rýchlo.

Slughorne sľúbil, že pripravý obrovské zásoby elixíru hmly a tým by sa aj mal skončiť môj zoznam povinností, čo sa týka Blacka. Hosanana na výsostia.

Chápem (alebo sa tak dobrosrdečne tvárim), že profesori potrebovali môj súhlas, aby Blackovi poskytli všetky tie serepetičky... A ani deň v Rockville nie je taká výhra... Na druhú stranu tento deň s Blackom nebol taký kaliber, aby som sa necítila podrazená a ošidená.

Inu, nezaradí sa do najlepšej desiatky mojich dní, čo si budeme nahovárať.

Vonku už iba mrholilo, keď som mierila späť z Dumbledorovej pracovne. Bol spokojný s prípravami a odobril výber pomocníkov, výzdoby i to, ako sme sa popasovali so štýlom oslavy (ktorý ešte nie je jasný, ale tak nepochybujem o jeho vešteckom umení...).

Vošla som do spoločenskej primusských miestností a do stretnutia prefektov ostávala už len polhodina, keď som prekvapene vzhliadla na Lupina.

Vrátili sa ešte pred mojím odchodom k Dumbledorovi, no nečakala som ho tu vonku. Alebo vôbec tu v izbách. To bude tým zákonom o spolubývaní- občas sa to stane.

Nemal byť niekde so svojimi priateľmi? Nie je to to, čo priatelia robia? Sú spolu? Preberajú najnovšie klebety, milostné vzťahy, dávajú si povolenia na chudákov svojich spolubývajúcich či plánujú zákerné spôsoby ako niekoho zbaliť?

"Och, ahoj. Nečakala som ťa tu," povedala som a takmer sa zadrhla. Neuvedomujeme si, že prekvapený hlas je o niečo vyšší = namáhavejší pre moje vyčerpané hlasivky.

Po celom dni som znela ešte o niečo zachrípnutejšie. A do večere som musela zvládnuť ešte tú hlúpu poradu...

"Sú to i moje izby, či nie?" spýtal sa a jeho tvár vyzerala ešte o niečo nepríjemnejšie ako obvykle.

"Prepáč, ale ja som ti snáď niečo urobila? Niečo nové, myslím," zaškľabila som sa naňho a jemu sa zachvelo obočie. To, čo som mu urobila naposledy- to niečo tajné s označením X- teraz dostalo nového kamaráta Y.

"Urobila, Myra?" zdvihol obočie naoko podivene a vrátil sa k papierom, ktoré mal rozložené na kolenách i okolo seba.

To jeho XY mi pekne liezlo krkom. Nemohol sa proste chovať ako Lupin, ktorý ma nepozná, ale je slušný? Neslušný ľudia mi spôsobujú isté problémy.

Ani arogancia mi nevadí. Ibaže Lupin nie je arogantný. Lupin je na mňa iba naštvaný a tak je hnusný. Arogancia je moja vrodená vlastnosť. Faustove druhé meno. Blackova debilná schopnosť ako ma vytočiť. Ale u Lupina je hrozne neprirodzená...

"Vieš čo, Lupin? Trhni si nohou. Nemala by som problém priateliť sa s tebou, ak by si mal o to záujem- i keď ty očividne poznáš iba prehnanú vďačnosť alebo totálnu ingoranciu a nepriateľstvo- no nemôžem za to, že ja nevyhovujem ani jednej z požiadaviek. Je to škoda, pretože ty mi nevadíš, dokonca ťa mám rada. Takže opakujem- trhni si nohou!" na konci môjho naozaj netuším čím vyvolaného monológu som takmer strácala hlas (debilné chrapčanie), no Lupinov výraz za to stál.

Neviem, ktorá časť môjho neprecvičeného a do značnej miery nepremysleného (to nemám vo zvyku) prejavu ním tak zamávala- asi som si to naozaj mohla najskôr premyslieť- či už tá, kde som mu vlastne oznámila, že viem o čom sa bavil so Siriusom, alebo tá, kde som mu dala najavo, že by som chcela byť jeho kamarátka- čo je samo o sebe dosť netypické pre moju osobu. Alebo tá časť, kde som povedala, že ho mám rada a zdôraznila to tým, že som ho poslala do hája.

"Myra, ja-"

"Nie, Blackovi si to povedal dosť jasne, keď si mu dal na mňa povolenie," schladila som sa a i keď bola jeho vyjavená, prekvapená tvár rozhodne jedna z najlepších udalostí dňa, otočila som sa a odišla do izby.

*****

Presne na začiatok schôdze prefektov som sa vyštrachala z izby. Bolo skvelé, že sa to dialo tak blízko, na druhú stranu sme sa nemuseli stretávať... v podstate u mňa doma. Ale tak, pre niečo sme už len tie veľké miestnosti mali, takže asi nemám priveľa možností sa odôvodnene sťažovať.

Spoločenská miestnosť už bola zaplnená tými pár prefektmi a Lupin stále sedel tak, ako som ho nechala. Nevzhliadol ku mne, keď som vošla- čo urobili všetci ostatní a čo je aj prirodzená reakcia- no moju prítomnosť zaregistroval, pretože to, ako sa napol, som mohla priam vycítiť.

"Sme tu už všetci?" spýtala som sa a otočila sa k jednej z dvoch prefektov za Bifľomor. Tí majú väčšinou takéto veci v malíčku a myslím, že jej som aj dala na starosti dochádzku.

"Chýba ešte jeden prefekt za Slizolin, Andrew Zabini."

"Zabini najmladší. Zdá sa mi to, alebo chodí neskoro vždy? Zasran malý arogantný," zašomrala som si chrapľavo len pre seba- tak akože viem čas stráviť i lepšie ako čakaním naňho- no smiech chrabromilských prefektov mi naznačil, že až tak potichu to nebolo.

"Nemienim naňho čakať. Pán Zabini dostane trest za to, že chodí pravidelne neskoro a my sa snáď môžeme pustiť do práce."

Lupin po mne strelil pohľadom a ja som sa naňho zamračila.

Som až tak ovplyvniteľná? No, tak potom on môže za to, že mám zlú náladu.

*****

"Takže jedlo, zvuk, masky, organizácia a dozor sú vybavené. Lupin, ako to išlo s tou kapelou?" vzhliadla som, na mojom hlase sa to dlhokánske rozprávanie čoraz viaz odrážalo a Lupin si prezeral svoje poznámky = ani na mňa nepozrel.

"Nič moc. Budúci víkend mám stretnutie s ďalšou. Ozaj by som bol nerád, keby musela hrať táto."

"Budúci týždeň ale nie je naprogramovaný Rockville," ozvala sa ona Bifľomorčanka, čo mi sleduje dochádzku, a k nej už Lupin vzhliadol ochotne.

"Áno, ale profesor Dumbledore mi dovolil tam ísť. Bolo by dosť blbé tancovať na ticho," usmial sa na ňu a ja som sa zamračila.

Milé, fakt.

"Ok, toľko k tomu. Výzdobu majú na starosti decká za trest, ale pokiaľ viem, dohliada na ne- hm-" tu som sa málinko zasekla.

No tak ma zbavte funkcie za to, že si nepamätám mená všetkých prefektov. Ale keď je ich toľko.

"Ja. Chris Lansleyová. Bystrohav," dodala, keď som k nej vzhliadla a premeriavala si ju. Keďže sme na sebe nemali školské uniformy, bolo ťažké spoznať, kto je odkiaľ.

Teda, okrem Slizolinu. Ten sa tváril vždy tak krásne naduto, že ste ho poznali medzi miliónom.

"A ako to ide?"

"Celkom dobre, decká majú dobré nápady."

Aha, Chris či ktorá to je, je vlastne niečo ako rokfortská umelkyňa, že?

"Veď nemal dnes Sirius chodiť po prefosoroch a zháňať potreby na výzdobu?" spýtala sa odrazu ona Chris s oným diskutabilným menom a ja som prikývla. 'Sirius'... Pff.

"Veľmi vďačná činnosť."

"Ako?"

"No, profesori už odo mňa súhlas majú, tak snáď to nabudúce nebudem musieť robiť s ním a zvládne za nimi chodiť i sám."

"Boli potrebné tvoje povolenia?" spýtalo sa to dievča- vlastne celkom pekné s tými zelenkavými očami v pozdĺžnej, zaujímavej tvári- a ja som sa zamračila.

"Black tvrdil, že áno."

Prikývla a ja som mala na jazyku nepríjemnú otázku- okrem nepríjemnej nadávky na Blackovu adresu- no bola som neslušne prerušená.

Odrazu sa totiž rozrazili dvere a dnu vtrhol nemenej ako pekný, no predsa len príliš mladý chlapec a ani sa nesnažil tváriť kajúcne. A dokonca nebol ani zadýchaný- keď hovorím, že vtrhol, myslí sa tým, že vošiel v štýle "som kráľ a vy mi teraz pobozkáte boty".

"Andrew, aké milé prekvapenie," zašveholila som na svojho spolufakultovca, alebo ako sa to dočerta nazýva a venovala mu žiarivý, afektovaný úsmev.

Stuhol a premeral si ma. Asi mu došlo, že je v kaši.

"Snáď nejdem neskoro."

Vôbec ho to nezaujímalo, Slizolinčan jeden bezchrbtový.

"Ideš akurát. Práve rozdeľujeme úlohy na Halloween. Ty dojednáš s Filchom ozvučenie kapely a pomôžeš mu všetko v deň oslavy zapojiť."

Zabiniho tvár v ten okamih vyzerala ako naslovovzatý hnev a ja som sa div nezačala smiať spolu s Chrabromilčanmi.

Hej, hej, to sa chlapec pobaví, až bude s pani Norrisovou zapájať káble.

"Ale to-"

"No, bohužiaľ. Všetko ostatné už je rozdelené. Kto neskoro chodí, sám sebe škodí, Zabini," povedala som definitívným tónom, venovala mu arogantný úsmev a otočila sa k ostatným. Lupin sa tváril "ja nič ja muzikant", takže preberám velenie, napriek tomu, že už zniem ako teta Mary po piatočnej noci.

"Tým asi máme všetko k oslave a teraz k obchôdzkam."

*****

Prefekti konečne odišli a ja som si zhrnula svoje poznámky do toho neúhladného chaosu, ktorému rozumiem len ja, pripravená na odchod.

A veru že som to aj mala v pláne, no keď už som bola pri širokých schodoch na vyvýšenú chodbu s dverami do izieb a kúpeľne, mohla som počuť, ako sa Lupin zostra nadýchol a postavil.

"Myra," oslovil ma pevne, no hlas mal podfarbený neistotou.

Stisla som zhluk papierov a otočila sa k nemu s neutrálnym výrazom.

"Nedal som na teba Tichošľapovi povolenie," povedal, jednoduchá veta, jeho úprimný výraz a tajomné, zamyslené oči a ja som úplne stratila niť myšlienok.

Z omámenia ma vytrhol až ostrý zvuk papierov, ktoré dopadli na zem.

Neviem o tom, že by som ich pustila, ale na druhú stranu- neviem ani o tom, že by som sa snažila ich držať, takže sa nehádam.

Uhla som pohľadom od jeho svetlého pohľadu a sklonila sa k tomu bordelu na zemi- v tomto už sa nevýznám ani ja- a snažila sa ignorovať jeho kroky, ktoré sa priblížili.

V zornom uhle sa mi objavili jeho topánky a potom jeho kolená, ako si kľakol na zem. Na belostných papieroch sa objavili jeho ruky s tou ich zvláštnou farbou pokožky a ja som- ako som tak kľačala- dosadla na päty a prestala zbierať tie prekliate papiere.

Po chvíli si všimol, dokonca mu to ani netrvalo moc dlho, že kašlem na zbieranie a iba naňho hľadím. Hľadím na jeho rozhádzané, svetlohnedé vlasy. Na jeho bledú tvár s tými vždy zamyslenými očami. Na svetlú linku pier. Na telo odeté v čiernom bavlnenom tričku so šedými švami. Na to, ako sa posadil do rovnakej polohy ako ja a tiež prestal zbierať tie prekliate papiere.