Okamih napätia?

Nie?

Vážne vedľa mňa pristála mŕtvola!

I keď teda nič tak prehnane dramatické. Pristál vedľa mňa mŕtvy kríženez králika a líšky. Vyzeralo to dosť komicky.

Až na to, že to bolo mŕtve vďaka veľkej zývajúcej krvavej diere v bruchu.

"Skvostné," povedala som chladne a zdvihla zrak na Hagrida, ktorý vychádzal z lesa.

"Nemali ste dúfam v úmysle ma trafiť?" zdvihla som obočie na toho obra a on sa zasmial.

"Diefčatko, keby som ťa chcel trafiť, trafím ťa niečím väčším."

"Ako čím? Kentaurom?"

"Merlin, veď líšik je obeťou kentaura, prečo by sa zabíjali navzájom?" vážne sa tváril, akoby som tu JA bola tá brzda.

Omg, líšik? Kto bol taký kreatívny?

"Takže po lese behajú kentauri, ktorý vraždia zvieratá a ešte takým humánnym spôsobom? Cítim sa bezpečne. Black, dúfam že chytáš inšpiráciu na Halloween," pozrela som jeho smerom a zdvihla obočie.

Menovaný prevrátil očami a postavil sa. Opäť sa niekde zablislo a hrom sa ozval o niečo skôr. Tá milá búrka išla bližšie a my sme sa museli nejak dostať do hradu, takže by sme si mohli švihnúť.

"Rád ťa vidím, Hagrid."

"Nápodobne, Sirius. Ťakže, čo to s mladou slečinkou potrebujete?" otočil sa ku mne a netváril sa, že by ma mal bohvieako rád. No, nie veľa ľuďom som sympatická. Slizolin k tomu tiež nepridá.

Zamračila som sa a oboch si ich premerala pohľadom. Tu som bola v jasnej nevýhode, ale bolo mi to jedno. Hlavne, nech už to máme za sebou.

"To nech povie on. Ani neviem, prečo som vlastne tu," odvrkla som a zaryla sa do Blacka pohľadom. Odvrátil sa, no oči sa mu zažiarili skrytým úmyslom ešte o niečo skôr.

*****

"Pätdesiat dyní? Vážne potrebujeme pätdesiat dyní?" mračila som sa a celé mi to prišlo na hlavu padnuté.

A kde tie dyne budú? Zatarasíme nimi vchod so Veľkej siene?

Ako ok, ja proti tomu nič nemám, ale to nie je práve prejav spolupatričnosti. Dumbledore mi za to metál nedá a nemyslím ani, že to je Blackov zámer.

"Hej, výzdobu si dala na starosti mne, takže sa nestaraj do toho, čo potrebujem," ohradil sa Black, zatiaľ čo Hagrid si šúchal svoju hustú bradu.

"A majú to byť farebmé dyne, či obyčajné?"

"Aj aj?" zdvihol obočie Black a Hagrid prikývol.

Ono existujú aj nejaké farebné dyne? A som si istá, že ich chcem vidieť? Pri predstave ružovej dyne ma original napína.

"Rovnakým dielom?"

"Ako sa ti podarí, ale môže byť."

Fajn, nikto si nevšímal moje protesty a tak som sa postavila a vyzrela z okna. Blesk ožiaril oblohu akoby bol iba kúsok odo mňa a hneď na to udrel hrom. Obloha bola tmavá a ja som mala nutkanie pozrieť na hodinky. Ale akokoľvek nuda u Hagrdia bola, bolo vylúčené, aby sme tu boli celý deň- takže nie, večer ešte nebol. To len tie mraky boli tak prekliato tmavé.

"Fajn, čo ešte?" posúrila som ich a Black rýchlo vymenoval svoje ostatné požiadavky. Niektoré som mu stopla hneď- jedovaté liány sú vážne blbý spôsob ako strašiť prvákov- ale k ostatným veciam som nemala potrebu sa vyjadrovať.

Hagrid na všetko prikyvoval, u niečoho povedal, že by to mohol byť problém, u niečoho naopak povedal, že je toho plný les/záhrada/zem/strecha/školský sklenník a že sa posnaží.

Stála som chrbtom k oknu, keď sa opäť ozval silný hrom a ja som nadskočila.

Nie, nemám rada búrky. Nemám na ne dobré spomienky.

Ruky som si prekrížila na hrudi a schúlila sa do seba, zatlačiac tie obrazy a pocity hlboko, do najzadnejšieho kúta v hlave.

"Môžeme už ísť, prosím?" spýtala som sa hlasno, no nie nepríjemne- vlastne takmer až zúfalo.

Black sa ku mne otočil a premeral si ma zvláštne hĺbavým pohľadom, potom sa zamračil a prikývol.

Prudko vyskočil na nohy a zamieril ku dverám.

"Dobre, ideme. Máme toho ešte dosť. Díky, Hagrid. Ešte sa tu stavím, čo všetko sa dá zohnať a čo nie. Ale hlavné je, že na všetky veci máš povolenie od hlavnej prefektky."

"Okrem lián," pripomenul Hagrid a ja som trochu strnulo prikývla, no už som siahala po kľučke.

"Áno, všetko ostatné schvaľujem."

"Dobre, tak potom sa majte mládež, nech nezmoknete."

Takmer som zaúpäla, pretože hneď ako to povedal, ozval sa ďalší hrom.

Vybehla som z jeho chatrče a rozbehla sa k Rokfortu, no Hagrid nebýval práve blízko a môj kontík bol stále dosť citlivý na to, aby som hneď po pár krokoch začala takmer stonať od bolesti.

Stihla som sa dostať ledva do tretiny, keď sa prepadla prvá kvapka, za ňou hneď ďalšia a potom sa spustil ozrustný lejak.

Akoby sa zotmelo, až také tmavé boli mraky a oblohu preťal silný blesk, nasledovaný hromom, ktorý zapôsobil na moje citlivé bubienky.

Takmer sa mi podlomili nohy a ja som utekala ďalej.

Pár sekúnd stačilo na to, aby som bola premoknutá na kosť, tenisky sa mi zabárali do blata, no Rokfort už bol blízko a tak som ešte zrýchlila.

Bola som udýchaná a bolel ma kotník- "pár" šrámov, na ktoré narážal Black- no to, čo sa mi odohrávalo nad hlavou, ma desilo viac.

Dobehla som k bráne, prebehla ňou ako zmyslov zbavená a chcela utekať ďalej, keď v tom som pocítila pevný stisk na ruke, ktorý ma otočil o 180 stupňov a potiahol späť.

Stratila som rovnováhu a padala tvárou k tomu, čo ma potiahol, no pocítila som, ako ma zachytili jeho ruky i to, ako ma odtiahli niekam nabok.

Odrazu do mňa prestali udierať silné, ťažké kvapky a dážď bol o niečo tlmenejší.

Pozrela som okolo seba- stála som v nejakom výklenku steny nádvoria za sochou, ktorá ma z časti odrezala od búrky, ktorá zúrila vonku.

To ma upokojilo a konečne som si uvedomila, že som sa sem nedostala sama. Pretože ja som panikárila.

Nevadí mi dážď. Nevadí mi silný dážď, i keď ho nemám príliš rada. Prudký dážď už neznášam príliš dobre. Ale takúto búrku... Hromy a blesky ma vždy desili, odkedy...

Úplne mi otupia zmysli a neviem sa upokojiť.

Zdvihla som zrak k tomu, čo ma stále pevne držal v objatí a stretla sa s nahnevaným pohľadom, ktorý tak veľmi pripomínal búrkové mraky.

No tieto ma kupodivu vôbec nedesili.

"Čo, dočerta, robíš?!" okríkol ma.