Medzi jeho obočím bola obäť jemná vráska, no tentokrát sa nemračil kvôli hnevu či tomu, že by bol ostražitý. Až k zblázneniu rozmýšľal a bol nervózny, to boli tie najmocnejšie emócie v jeho tvári.

Odstúpila som od dverí a pokynula mu, nech vojde a on okolo mňa prešiel takmer až nerozhodne.

"O čom?" spýtala som sa neveriac, no v hlase mi nezaznieval ten hnev, ktorý tam ešte pred minútou isto bol. Fakt stála emócia, čo si budeme hovoriť.

"Prepáč," otočil sa ku mne.

...

...

...

...

Vrástla som do podlahy pri pohľade do jeho úprimných očí, no asi to bol skôr šok, ktorý ma tak odrovnal. Bože, niekto mi hovoril prepáč a myslel to vážne?

A bol to LUPIN?!

Takto nevyzeral už... Koľko to je od posledného úplnku? Dva týždne? Už celé dva týždne sa tento milý, na skrz príjemný človek dokázal tváriť ako naslovovzatý idiot a teraz je to preč.

Tejto zmene mám tendenciu neveriť.

"Za čo?" prižmúrila som oči. Ja sa v ľuďoch nevyznám, ok, to priznám úplne bez hanby. Žeby to Lupin nevydržal? Alebo sa stalo niečo, čo neviem? Alebo som ho do tej steny hodila moc silno?

"Za to na tej chodbe. Za to, že som neudržal tvoje tajomstvo. Za to, že ti vyčítam niečo, za čo nemôžeš. Za to, že sa k tebe chovám tak zle. Za... Za všetko. Prepáč."

Hľadela som naňho a on hľadel do zeme a bolo nad slnko jasné, že to myslí vážne.

Remus Lupin sa ospravedlňuje, a tým to končí, dámy a páni.

"Naozaj som ti závidel. Upäl som sa k myšlienke, že by si mi vedela pomôcť a... To je jedno. O nič ťa nežiadam. Iba ti chcem povedať, že ak by ti to nevadilo, mohlo by to byť ako pred tým," teraz už mi hľadel do očí a ja som ledva chytala myšlienky.

"Pred tým?" vyjachtala som. Ani som si neuvedomila, že nemám hlas. Fakt dobré. Wow.

"Ty si na každého nepríjemná, ja ti nevadím lebo počúvam, ja ťa mám na rozdiel od ostatných celkom rád, pretože podľa mňa nie si taká chladná a bezcitná. Súhlasíš?"

"Chladná a bezcitná?!" vyštekla som a v jeho očiach sa zjavila panika.

"Prepáč, ja som-"

"Myslíš, že nie som chladná a bezcitná? Presne taká som, Lupin."

Hľadel na mňa, jeho oči boli presne také, aké bývajú oči Remusa Lupina a mňa napĺňalo niečo neobyvklé. Vďaka, úľava a hanba.

Usmial sa a pokrútil hlavou, no nepovedal nič, za čo som mu bola vďačná. Bola som chladná a bezcitná. Som chladná a bezcitná. Som slizolinská sviňa, presne ako to povedal Black a nezaslúžim si, aby sa mi Remus ospravedlňoval.

"Ako vieš, že mi nevadíš, lebo ťa počúvam?"

"Prosím?" zdvihol obočie. Njn, ja rada len tak tresnem otázku od veci.

"Ako vieš to o počúvaní?"

"Ja... Vlastne neviem. Za tie roky som si to tak nejak všimol. Neznášaš, keď ťa ľudia nepočúvajú."

V tú chvíľu bolo ešte o niečo ťažšie sústrediť sa na jednu konkrétnu myšlienku a predsa tu bola jedna, pálivejšia a nástojčivejšia ako ostatné.

Som slizolinská sviňa, každý to vie a predsa... On je ten, ktorý sa ospravedlnil.

"Vieš, ako sme mama a ja pomáhali môjmu otcovi sa s tým vyrovnať?"

Lupin opäť zdvihol obočie a fakt sa mu nedivím. Myšlienky mi po hlave behajú ako myši, keď to na ne príde. Takéto citové situácie nezvládam. Môj hlavový rozmýšľač sa potom prehreje a mne hrozí skrat v systéme.

"Presne tak isto by som sa chcela pokúsiť pomôcť tebe."

*****

Sedela som na posteli a Lupin na zemi opretý o dvere. Niežeby som mu nenavrhla presunúť sa do spoločenskej, alebo mu neponúkla stoličku, ale on sa najskôr opieral o dvere a potom sa zosunul na zem.

Nie, neomdlel. Proste ho ten dlhý rozhovor asi unavil.

Ale on hlavne unavil mňa. Všetky otázky "ako" a "kedy" a "vážne" a potom vety "ďakujem" mi začali v hlave robiť diery ako delo v hrádzi.

Ale zvládala som to a dokonca som nemala chuť svoje rozhodnutie vziať späť, pretože jeho výzor, ako tam tak sedel na tej zemi a vyzeral ako stelesnenie nežnosti, v tom šedom tričku a hnedých teplákoch, strapatý a bledý a zorničky rozšírené nepohasínajúcím vzrušením... Vyzeral ako opustené dieťa, ktoré zistilo, že má ešte milú babičku a už len tá samotná radosť ho ochromila... A to je príliš na môj vyčerpaný žalúdok.

"Takže karneval?"

Hej, aj to sme prebrali. Nie- Lupinovi nebehajú po hlave myši ako mne. On má dokonalý poriadok. Ale ja už som to nadhodila, nech dá pokoj.

"Masky už mať budú a oblečenie iba doladia s maskou. Nič také ako Dumbledorove Benátky, ale mohlo by to byť ligotavé a dostatočne uspokojujúce pre všetkých tých načančaných ignorantov... Teda, šudentov, prepáč," zamračila som sa. Nie som si istá, či môžem jeho priateľov nazývať ingorantmi.

No on iba prikývol.

"A bude to i tajomné, to by sa tým načančaným ignorantom mohlo páčiť," zaškľabil sa a ja som pozrela do zeme, no vyčarila som mierny úsmev na znak toho, že jeho trpezlivosť badám a cením si jej.

"Myra, smiem otázku?"

Zdvihla som k nemu tvár a proste som už viac nemala pocit, že sa bavíme o karnevale.

Halloweensky karneval, môj ty bože... Ale môže za to Dumbledore. Snáď si nebudem zháňať nejakú masku len na to, aby som ju potom zahodila... A akoby som potom zmizla?

Starý dobrý maškarák by sa k Halloweenu hodil viac, ale to sa zase nehodí na Samhain. Tak nech si starý Dumble trhne.

"Bol za tebou Sirius, však?"

Tak to bola solídna zmena témy.

Btw... To bola tá otázka? Veď ani nepoužil opytovací tón.

Zamračila som sa a snažila sa do toho preniknúť. Povedať pravdu sa mi zdalo ako jasná voľba, ale prečo sa pýtal?

Prikývla som a v jeho očiach sa zjavil tichý, no pomerne jasný nesúhlas.

A bol tak nejak... Nerozhodný. Neviem to vysvetliť.

"Chcel, aby si mi pomohla?"

Nie, ani to nebola otázka. Lupin by si to mal vyjasniť.

"Áno."

Lupin pozrel do zeme kúsok predo mnou a v jeho očiach tá nerozhodnoť úplne vykrikovala a pískala a skandovala. Akoby tam bojovalo viacero nesúhlasov, alebo čo ja viem.

Je možné, aby s jednou vecou človek vedel nesúhlasiť viackrát? Pretože uňho to naozaj vyzeralo, akoby sa nevedel rozhodnúť, ktorý nesúhlas je prednejší.

Merlin, to už je na mňa moc filozofická hladina a to som ešte nič nevypila.

"Nemal to po tebe chcieť. Za prvé tým porušil slovo, že ti nič nepovie a za druhé to je trápne. Obišiel ma."

Nemusel sa mi spovedať, ale milé od neho. To je predokladám jeden z tých nesúhlasov, či...?

"Je to tvoj priateľ, Lupin. Jasné, že ťa obišiel. Pre tvoje dobro. Chcel ti pomôcť."

OMG! Snáď nebudem obraňovať Blacka?!

Ale ako fakt, pridlho som abstinovala po takýchto citových scénach, asi sa mi z nej teraz trochu viac zatočila hlava.

Aspoň že to neznelo nadšene a dôstojne som sa mračila.

Lupin po mne sekol pohľadom a v jeho očiach sa niečo stalo. Nepokoj sa prehĺbil, no snažil sa zachovať si normálnu tvár.

"Takže to on ťa presvedčil... Robíš to kvôli nemu, či nie?"

"Čo?" to už ani nebol výkrik, aká som z toho ostala mimo.

"Že to robím kvôli Blackovi? Zbláznil si-" zasekla som sa a v hlave sa mi vynorila nahnevaná, zmätená a bezmocná tvár Siriusa Blacka. Jeho zmyselné pery skrivené od znechutenia a v tých iskriacich očiach hnev a beznádej.

Tá tvár sa mi v mysli vynorila extrémne jasne a mne došlo, že na tom možno bude niečo pravdy. Nie, nerobím to, aby som potešila Blacka- pretože tak to Lupin myslel.

Ale z časti práve Black môže za to, že chcem Lupinovi pomôcť. Že nechcem byť až taká slizolinská sviňa.

A práve preto som nemohla tak úplne nesúhlasiť.