"A čo tým chcete povedať, pán profesor? Máme o tom informovať žiakov, alebo-"

"Veľmi vtipné, slečna Courterová," pozrel na mňa pobavene riaditeľ.

"Za pokus to stálo," zašomrala som a zamračila sa, stiahnuc sa do stoličky.

"Myslíte?"

Áno.

"Nie," odvetil Lupin. Ste debil a sedíte vedľa mňa? Zdvihnite packu!

"Pán profesor, ale my netušíme čo znamená "oslava v tradičnom štýle"."

Ale keď už sa chová ako debil, aspoň má dobré argumenty. Bod k dobru pre Lupina.

"Tú nechajte na škriatkov. Vašou úlohou je zaistiť oslavu potom."

"A tá má byť aká? Vážne, pán profesor, nebolo by lepšie, keby to urobil niekto, kto vie, ako to má vyzerať?"

"Keď ste sa vy dvaja stali primusmi, vedeli ste, že to obnáša povinnosti, však? Okrem vylihovania vo veľkej vani musíte robiť aj ničo užitočné."

"Tak to bola podpásovka."

"Ďakujem, slečna Courterová," odvetil pobavene Dumbledore.

Hupsík! Ja som to povedala tak hlasno?

Nuž, niekto mu musel povedať pravdu do očí... Snáď budem pri najbližšei pravde tichšia, pretože tá by sa mu asi nepáčila.

"Oslava v tradičnom štýle je oslava, kedy budú študenti zahalení do masiek. Nemyslím tým masku princeznej či Draculu. Sú to... Viete, ako vyzerajú benátske masky? Ide o karneval. Veľké, prezdobené, keltské masky. Isto si to naštudujete a správne nasmerujete študentov."

Nechápem, prečo by to nemohli spraviť profesori na hodinách. Potom keď tam niekto príde prezlečený za zajaca, moja vina to nebude. Ani ja nemôžem byť všade, akokoľvek dobrá som.

To mám chodiť s megafónom po škole? Fakt organizácia, dokelu.

"A to sa týka iba tváre, alebo aj oblečenia?" spýtal sa Lupin.

"Oblečenie budú mať také, aby sa hodilo na oslavu vo vnútri, ktorú plánujete vy dvaja. Na tom budú mať iba obyčajný plášť, keďže vonku je zima, no keďže chceme zachovať nejaké rituálne dekórum, mal by byť tmavý."

Slovo rituálne z jeho úst vyznelo, ako keby sme obätovali kozu, rozdávali si to navzájom a potom sa porezali do ľavej nohy... Teda, vraj sa to po ritáloch robí oným "zdieľnym" slečnám, ktoré poslúžili ako "cesta ku šťastiu/tranzu/bohu/pravde...". Takže porežeme Blacka? Nikto až tak "zdieľny" na tejto škole nie je.

Dumbledore už nikdy nebude taký ako pred tým. Teraz je to už i "ten maník na kamennom stole uprostred fakieľ s Blackom". Dosť nechutné.

"Samozrejme, že si na prípravy môžete nájsť pomoc. Niekoho za trest, alebo tak."

Oh, aké štedré od pána z kamenného stolu.

"A to sa týka všetkých?" napadlo mi odrazu a diaboľský rituál sa mi podarilo vytlačiť s hlavy.

"Čo tým myslíte?"

"Či sa musia zúčastniť všetci."

"Samozrejme. Je to dôležitá oslava školy a jej mágie. Veď preto sú tu duchovia, slečna. Preto sú tu Zloduchovia, pohyblivé brnenia... Preto, keď vám niečo zmizne, naraz sa to objaví na nočnom stolíku. Mágia a čary tohto miesta sú nekonečné."

Hľadela som naňho a jeho tiché, rozvážne keci sa ma nedotkli. Ja som nechcela pobehovať okolo ohňa ako tie šibnuté baby z muklovských filmov. A už vôbec nie v maske. Alebo nahá a porezaná na ľavej nohe. Haha.

"Ako presne má vyzerať tá oslava potom?" spýtal sa Lupin a tým asi zabránil tomu, že si Dumbledore všimol mojej neschopnosti súcitiť.

"Ako pokračovanie osláv vonku. Zapojtre trochu fantáziu. Veď je to oslava Halloweenu a študenti budú v maskách... Je to na vás, milí moji, dôverujem vám."

Môj komplex "sklam, keď sa dá" mu asi unikol.

Nuž čo, niektorí sa vzdelávajú osobnými prežitkami.

"A sú povinní partneri?" spýtal sa Remus a ja som sa zrovna chystala uvoľniť. Zase nevydalo.

"Nebudem svojich študentov tak obmädzovať. To je každého jeho vec."

Tento raz to celkom vydalo.

*****

Vyšla som z pracovne a zastala. Lupinovi to trvalo o niečo dlhšie a ja som s ním chcela... Hovoriť. Povedzme.

Keď jeden z nás omylom vyprovokuje hádku, nuž, neskôr nepoviem, že som s tým nerátala.

Oprela som sa o stenu a zhodnotila celú tú vec s párty. Pre Rokfort slovo párty znelo fakt nevhodne, ale keďže to nie je bál ani ples a nie je to ani disko, je to proste iba oslava. Lenže na oslave na sedí a poprípadne večeria, lenže tu sa bude aj tancovať. Takže párty. Toľko k tomu, ako to pomenovať.

Ibaže by... No, karneval? Necháme masky? Keby áno, môžem sa ľahko vytratiť. Kto bude vedieť, že tam nie som?

Masky... To chce fakt naštudovať, lebo nemám tucha, čo Dumbledore chce. Ale inak je to celkom dobrá idea. Naivní a nenároční študenti tejto školy sa budú tvári chrumkavo, aké majú super masky a určite im to príde strašne vzrušujúce. A ja budem mať pokoj.

Ono by sa tuším v maskách malo chodiť povinne.

Bože, musí Dumbledore stále niečo vymýšľať? Akoby som už tak nemala dosť konšpiračných teórií. Kto by si bol pomyslel, že ako hlavný prefekt budem musieť skutočne niečo robiť?

Práve som vo mne vlastnej rozhorčenosti krútila hlavou, keď konečne z riaditeľovej kancelárie vyšiel aj Lupin. Ozaj toho poctivého vlkodlakov neznášajúceho puritána nemusím čím ďalej tým viac. Čo sa mohol pýtať tak dlho?

Ja teraz vyzerám, že ma to nezaujíma a Lupin ako úžasne starostlivý, pracovitý, snaživý kretén. Paráda. Odoberám mu aj ten jeden blbý bod a tuším pôjde do mínusu.

Všimol si ma a jeho telo autenticky stuhlo. Neviem, prečo je to jeho obvyklá reakcia na mňa, ale hneď po stuhnutí nasleduje- áno, už sa aj zamračil a medzi očami sa mu zjavila ona vráska. Takmer som spokojne prikývla, aká som všímavá.

Super. Fakt super.

"Môžem na momentíček?" to bolo tak hnusne povedané s tak hnusným úsmevom, že i Lupin pobadal nepriateľký mód.

V jeho očiach sa zjavila nedôvera a niečo, čo by ste mali v očiach, keby za vami prišiel Hádes s ponukou na mega-super-čuper výhodnú dohodu (presne v tomo znení). Ale zároveň, napriek tomu všetkému, ako sa mi snažil vyhýbať a ako sa so mnou snažil nebaviť, sa tam zjavila zvedavosť a očakávanie.

Prikývol a vykročil k izbám hlavných prefektov. Tss.

Zrovnala som s ním krok a naštvane po ňom sekla pohľadom. Nechcela som mu nadávať za pochodu. Mal stáť a počúvať a tváriť sa previnilo. Nie byť ignorantský a tváriť sa, že je nad vecou a že ho vôbec nezaujímam.

Doriri, vráťte mi späť poslušného, úslužného, vychovaného a milého Lupin! Zvykla som si nadávať tomu!

"Môžeš mi láskavo objasniť, prečo si Blackovi povedal, že som Lupus Natus?" vyštekla som, nasraná o to viac.

Zastal a ja som vyvalila oči. Zastal? Vážne zastal?

Tak to by sme mali.

Potom som sa vrátila k nahnevanému výrazu- predsa si nebudem kaziť image týmto vyhúkaným faceom- a presekávala ho pohľadom. On si ma premeriaval, akoby nad niečím hlboko rozmýšľal. V tej chvíli nevyzral ani tak naštvane či nepríjemne, ako podozrievavo a ostražito.

"Ako to vieš?"

"Nebavíme sa v otázkach, Lupin. Pýtala som sa prvá. Prečo si mu to povedal? Vieš, že som si to neželala."

"Aha. A ja robím, čo ty chceš, aby som robil," povedal tlmeným, pokojným hlasom a jeho oči ma prepaľovali tlmeným žiarom.

Zachvela som sa, tie slová akoby sa mi ozývali v hlave a pri tom boli úplne bezvýznamné. Strieľal si zo mňa, urazil ma, no ten prenikavý pohľad a hebký hlas... Akoby mi chcel povedať niečo úplne iné. Bola to čistá skrytá provokácia.

"Ibaže tu nejde o nejakú bezvýznamnú vec. Ty si mu dal do rúk celý môj život, Lupin. Čo ak na to niekto príde? Ak to niekomu povie? Nie je veľa prírodných vlkodlakov."

Hľadel na mňa hodnú chvíľu a jeho pohľad bol čudne prázdny, keď odrazu pokrčil ramenami a jeho kamenná tvár ma dokonale zmiatla.

"Čo na to povedať. Možno je mi jedno, čo bude s tvojím životom."

V tejtno chvíli mi sčervenala tvár, oči sa zaplnili slzami, z úst unikol tichý bolestivý výkrik a ja som s plačom utiekla do svojej izby... Presne tak by to bolo, keby som bola citlivá, naivná koza.

Celou silou som Lupina sotila do kamennej steny, ktorú mal za chrbtom. Na okamih na mňa vyvalil oči, keď som ho celým predlaktím pravej ruky pritlačila k stene a výhražne mu hľadela do tváre, no potom sa zamračil a v jeho očiach sa zjavila ona nebezpečná, divoká stránka. Po chrbte mi prebehla triaška a na končekoch prstov sa mi usadilo teplo.

"Myslíš si, že neviem, že klameš?" zasyčala som mu z tej blízkosti do tváre a bolo mi úplne jedno, že sa chovám pramálo ako dievča. Možno to vyzeralo trochu divne. Ok, som vysoká, ale stále štíhla a vôbec nie tak silná. Kedykoľvek ma mohol otočiť k stene on.

Hovorme tomu afekt.

"I tak ťa tie slová zraňujú."

Jeho hlas bol stále pokojný, no už nie tak prázdny, bol hrubší a temnejší. Jeho svetlé oči boli zaryté hlboko v mojich sýto modrých, jeho svetlé dúhovky boli zatlačené rozšírenými zreničkami a cítila som zrýchlený rytmus jeho dychu i srdca. Alebo som to bola ja?

Jeho slová ma popálili, akoby boli z rozpálaného železa. Nedávalo to zmysel. Vôbec.

"Choď do pekla, Lupin," zavrčala som a tlak mojej ruky na jeho hruď nechtiac zosilnel.

"Jedine, ak pôjdeš so mnou," usmial sa mdlo a takmer až zákerne.

A to bolo moc aj na mňa. Odskočila som od neho a pokrútila hlavou takmer až v panike. Potom som sa otočila a, nuž, rada by som povedala, že som odišla. Ale ja som vážne utiekla späť do izby.

Žalostné.

*****

Musím si nájsť kúzlo, ako posilniť tie dvere. Pretože jedného dňa ten tresk naozaj nevydržia a rozpadnú sa na trosky.

To sa mi nepoďakujú. Dúfam, že tá "mágia a čary Rokfortu" nie sú až také veľké, aby sa tie dvere zdvihli a za všetky tie rany ma utĺkli do zeme.

Hodila som sa na posteľ a snažila sa upokojiť.

Ani som nevedela, prečo som odtiaľ tak vyklusala- a to bolo fakt trápne až do neba- ale na okamih som úplne stuhla a musela zmiznúť. Nebudem schopná s Lupinom urobiť tu priblblú oslavu, pretože-

Ozvalo sa zaklopanie a ja som zdvihla hlavu a pozrela na dvere.

Niečo mi hovorilo- hovorte tomu predtucha- že je to Faust. Again.

Ale teraz som naozaj nemala náladu na to, aby mi dával prednášky o tom, aká som biedna a žalostná a akú hanbu robím jeho- ehm, ľudskému- rodu.

Postavila som sa, hnev sa vlial do každej končatiny môjho tela- asi bol ťažký obdobne ako olovo, lebo som brutálne dupala- a dodupala som až ku dverám, ktoré som šľahom otvorila.

"Faust, pada-" zasekla som sa a hnev odvial vietrom ako pierko. Toľko k jeho váhe.

"Môžem s tebou hovoriť, prosím?" spýtal sa Lupin opatrne.

A potom že prečo nemám rada veštenie. Som prirodzený talent.