No, tak to sa mi vážne nechcelo. Dokonca mi to prišlo ako výsostná strata času spojená s kopou ľudí, ktorí mňa- vlastne nás dvoch- nemajú radi a hrozilo, že nás ten rozzúrený dav pozabíja. Alebo nás zhodí z tribúny. I keď, to by nás tiež mohlo zabiť, keď nad tým tak...

Ale ok, čerstvý vduch a nejaké osamotené miesto pri ihrisku prežijem, keď na to sústresím všetky svoje mentálne i fyzické schopnosti. Na tribúnu nech Faust rovno zabudne... A potom, asi by sa hodilo tam ísť, akožto primus sa mám na školských aktivitách asi podieľať.

A vo funkcii primusa som toho zatiať moc nepodnikla. Keby nemám tú super vaňu, tak nevidím bohvieaký rozdiel. No, možno občas niečo čeknem a nahlásim riaditeľovi, ale inak fakt o ničom funkcia.

"Zostaňme tu dole," zastavila som Fausta, ktorý mieril na tribúnu a ten si ma skúmavo premeral. Potom však prikývol, pokrčil ramenami a dal si dolu svoje béžové športové sako, ktoré mal prehodené na bielom tričku s krátkym rukávom a k tomu mal svetlé hnedé nohavice. Možno to pôsobilo trošičku tenisovo, ale vyzeral tak veľmi príťažlivo, až mi robilo problémy sa sústrediť na zápas. Nieže by som chcela mať niečo s Faustom- ale na krásu sa každý rád pozrie, nie?

Položil to sako na zem- bolo mi jasné, že ho zdvihne špinavé jak prasa- a posadil sa naň.

Nenápadne som si ho obzerala a jeho uvoľnená tvár bola ako z mramoru, no vyzerala príjemne. Vlasy mal od vetra strapatejšie ako keď ma prišiel vyhodiť z postele a vyzeral omnoho chlapčenskejšie ako kedykoľvej pred tým. Spolu s ležérnym oblečením a slnečným svitom mu to naozaj neobykle seklo.

"Pridáš sa?" zdvihol ku mne pohľad a v jeho očiach sa zalesklo ešte teplé slnko v prenikavom pohľade. Bolo to čarovné, vážne. Divné, zvláštne, tajomné a možno trochu desivé, ale čarovné.

Jeho tvár bola zdvorilá priateľkosť ožiarená teplom a mne sa nechcelo stáť. Dokonca som mala pocit, že čochvíľa mi zgumovatejú nohy.

Pokrčila som ramenami, potichu si vzdychla a posadila sa vedľa neho.

Dotýkala som sa celou ľavou stranou tela a bolo to asi prvý krát, čo som sa Fausta dotýkala. Nebolo to nepríjemné, bolo to skôr zvláštne. Z jeho tela neišlo žiadne teplo, akoby vedľa mňa sedel nejaký nehybný predmet. No život v ňom som cítila, prenikal mi pórmi pokožky a nútil ma sa chvieť. Na Fausta som reagovala vždy divne, žiadna novinka, ale toto bolo pre mňa skoro až utrpenie. Avšak veľmi príjemné, čo vám poviem.

Sedli sme ticho, hľadela som na hráčov lietajúcich po ihrisku. Boli rýchli a svižní, obratní a sústredení. Bavilo ich to a zároveň to brali zodpovedne.

Ja nerada lietam, takže v tom nie som ani nijak zvlášť presvedčivá, ale oni boli. Ja som sa nikdy pre nič nenadchla, no oni vyzerali, že to robia z presvedčenia, že to má nejaký zmysel. Kto vie, či si to budú myslieť, i keď budú v štyridsine chodiť po doktoroch s problémamy chrbtice či násladkami nárazov a pádov. Ale ja nič, nech sa dokaličia, je mi to totálne fuk.

"Ďalších desať bodov pre Chrabromil, a to vďaka Siriusovi Blackovi, ktorý obratne zaútočil na Bystrohlavské kruhy!"

Vzhliadla som a videla tešiacich sa hráčov v hnedočervenej, všetci si ťapli s jedným z nich. Asi iba vďaka lepšiemu zraku som dokázala rozpoznať Siriusa Blacka.

"Black je dobrý, ale dnes obzvlášť agresívny," poznamenal Faust a ja som okamžite odtrhla pohľad od Blacka na metle.

"Hm," neurčitá odpoveď=dobrá odpoveď.

Zápas trval ešte pár bodov na jednu či druhú sranu- i keď teda skôr na stranu Chrabromilu- keď sa ozval jakot, rev a potlesk. Fakt nechápem športových nadšencov. Čo je na tom, sledovať nejaký šport? Ak už ma to fakt zaujíma, tak si zistím výsledok.

"A dnešný zápas vyhráva Chrabromil, pretože James Potter chytil Zlatú strelu!"

*****

Postavila som sa s úmyslom čo najskôr zmiznúť. Nejak sa mi nechcelo stretať všetkých tých ľudí, ktorý pôjdu z tribún. Obzvlásť, keď sme sedeli pod tou Chrabromilskou. Začali by na nás hádzať popcorn a húkať... I keď nie sme na tribúne, to neznamená, že nás na ňu nemôžu vyviesť. Ja si pokojne pohnem.

Faust bol pomalší, čo sa pohybov týkalo. On sa asi spoliehal na svoju mužskú silu... Napokon však stál- zázrak!- zdvihol si sako a oprášil ho od trochy hliny a trávy. Nepomohlo, takže vitaj milá práčka, alebo rovno koš. Nevyzeral však, že by mu to vadilo. Holt, niekomu má pár stoviek hore dole úplne v paži.

"No ideme?" spýtala som sa otrávene a on si ešte narovnal nohavice a otočil sa k hráčom, ktorí sa práve prestávali tešiť a postupne zalietavali do šatní.

Otočil sa na tribúnu, znova ku mne a napokon sa usmial.

"Hej."

Otočila som sa a zamierila preč rýchlym krokom. Dobehol ma a zrovnal ho so mnou, práve keď sme prechádzali okolo vstupu na tribúnu Chrabromilu. Ešte ľudia nešli, čo bolo výsostne fajn, napriek tomu sa predo mnou odrazu objavila osoba, ktorá ostatných predbehla, asi s úmyslom ísť za svojimi priateľmi.

"Myra," povedal prekvapene Remus a ja som strnula.

"Nečakal som, že sa prídeš pozrieť. Nechodíš na zápasy."

No to je toho... Ako keby som bola povinná sa tu nudiť s ostatnými.

"Bola som donútená," zašomrala som a rada by som sklonila pohľad, napriek tomu som stále pozerala do jeho prázdnej tváre. Otočil sa k Faustovi, akoby si ho až teraz všimol a mierne sa zamračil. Medzi jeho očami sa znova objavila tá drobná vráska a prikývol.

"Je mi to jasné," povedal hrubším hlasom, jeho oči potemneli a otočil sa ku mne s výrazom, ktorý ma rozochvel až do morku kostí. Tak temný, pri tom tak lákavý a divoký.

Lupin sa strhol a takmer prebehol okolo nás, mieriac k šatniam.

Zamračila som sa a zo všetých síl potláčala nutkanie otočiť sa.

"Pohnime si, začínajú zliezať," zavrčala som smerom k tribúne a ešte viac zrýchlila krok. Faust, kto vie prečo, vyzeral nadmieru spokojene s dnešným dňom.

*****

"Faust? Prečo sme na ten zápas išli?" spýtala som sa nepríjemne, hneď ako sme prekročili bránu hradu.

"No... Lebo zavretím sa v izbe sa nič nevyrieši."

Sekla som po ňom pohľadom a zamračila sa. Totálne sa mi nechcelo spýtať, ale-

"Čo sa má vyriešiť?"

"Tvoj problém so Záškodníkmi?" zdvihol obočie, akoby som bola neuveriteľne hlúpym žiakom a nestála mu ani za odpoveď. Ale začínala som si zvykať, že on to nemyslí ako urážku. Sú to vrodené, neosobné reakcie.

"Ja nejaký mám?" spýtala som sa a teraz už si začínala pripadať hlúpo.

"Očividne," prikývol, jemne a elegantne. Jeho hlas bol pokojný a vyrovnaný tak, ako sa patrilo na zástupcu rodiny, ako bola tá jeho. Občas ma napadlo, či by jeho rodine nevadilo, že sa baví s niekým, ako som ja. Možno práve preto sa so mnou baví. Možno práve preto mi Faust napriek svojej abnormálnosti a občasnému arogantnému správaniu (ale kto ho dnes nemá?) nevadí.

Možno som fakt sociopat. Ochjoj.

"Ako to môžeš vedieť?"

"Keď už nič, Lupin, večne neproblémový Lupin, vyzerá, že s tebou má jeden obrovský problém dokonca vydržať v miestnosti. A Black? Už len to, že sa s tebou chcel pozhovárať, je veľmi divné. Veď vy dvaja ste sa spolu nikdy nerozprávali. Iba ste sa hádali. Ziapali na seba. A všetci po tebe zazerajú, občas je jasné, že sa o tebe rozprávajú... Napríklad včera pri raňajkách- vážne si si to nevšimla? Lupin sa potom naštvane postavil a odišiel."

To som si všimla, ale nejak som to nedala do súvisu so mnou. A nebolo to práve lichotivé, takže si to Faust pokojne mohol nechať pre seba. Ozaj ma nemusí zasvätiť do všetkého, nie som až taká zvedavá.

"Všetci po mne hľadia? Rozprávajú sa o mne? Vieš to isto?"

No ok, to znelo trochu zvedavo.

"Je to očividné."

"Očividné..." zopakovala som a zmaračila sa, no to už sme prišli na miesto, kde sme sa mali rozísť.

Tie oddelené spoločenské boli fajn. Ani s Faustom sa to nemá preháňať.

"Nechceš ísť ešte niečo robiť?" spýtal sa odrazu.

Okej, ja som proste chcela ísť preč. Ani ma nenapadlo, že Faust tu ešte je, takže som naňho hodnú chvíľu hľadela, kým mi tá otázka preplávala až k mozgu.

"Hm?" To neznamená, že som ju pochopila.

"Či potom niekam nepôjdeme a nebudeme spolu niečo robiť. Ak si si nevšimla, Myra, si tu jediná osoba, ktorú považujem za priateľku."

Od Fausta to nebol kompliment, nedajte sa zmiasť. Proste mi to oznámil. Ani sa to nepriblížilo k tomu, aby ma to dojalo. Citovo to bolo prázdne ako duté poleno určené na zapálenie.

"Nemôžem. Musím ísť za Dumbledorom. Niečo chce."

Inak toľko k tomu, že ako primus nemám žiadne povinnosti.

"Ako povieš," porkčil ramenami, čo mohlo znamenať že mu to je jedno, i že mu to vadí. I to, že sa mi v noci príde pomstiť a ja večnosť dožijem v ríši mŕtvych... Nie je to oxymoron?

Ale mne to bolo jedno, že. Okamih som naňho hľadela a takmer odišla prvá, no predbehol ma. Otočil sa a odkráčal. Aspoň nečakal na signál.

*****

Prišla som k Dumbledorovi asi o hodinu na to- to už mohlo byť tých päť, na ktorú som mala prísť. Ešte chíľu a budem hladná, takže by som mu odporúčala, nech si švihne... Zloží sa Lupin, keď hodím nejaký vlkodlačo-pažravý vtip do éteru?

Teda, bude tam vôbec Lupin?

Je druhý primus, takže predpokladajme že áno. Jejha, dúfam že raditeľ bude chcieť niečo, čo bude vyžadovať kontakt s Lupinon. Ten bude rád omg.

Prišla som k vstupu to jeho pracovne a chvíľu čakala. Vlastne mi nebolo úplne jasné na čo čakám, ale nepoznala som heslo do riaditeľovej pracovne a iba tak kričať, nech ma vpustia dnu, sa mi nezdalo ako cezpríliš vhodné.

Okej, boli iba tri možnosti, ktoré mohli byť heslom (niečo sladké s citrónom, zaručene- ani ja to nechápem), ale budem sa hrať na slušne vychované dievčatko a-

"Slečna Courterová, som rád, že ste prišli na čas," ozval sa vedľa mňa známy profesorov hlas. Nadskočila som a otočila sa k jeho vysokej, stareckej postave. Riaditeľ bol strašný pošuk výzorovo, ale v hlave to mal v poriadku (až na detaily, ako bolo to heslo).

"Citrónová kapsička," ozval sa a ja som ledva neprevrátila očami. Na niektorej úrovni v niektorej realite to bolo vtipné, ale hlavne to bolo fakt divné.

Ale dobre, že som nešla dovnútra sama.

"Mohli ste ma počkať v pracovni, ako pán Lupin," povedal odrazu riaditeľ, to sme práve vchádzali do jeho kumbálu a ja som zdvihla pohľad tak rýchlo, až sa mi takmer zatočila hlava.

Lupin stál pred stolom a zdiaľky si obzeral knihy v policiach, no keď nás zaregistroval, pozdravil Dumbledora a pozrel do zeme.

Mňa 'nečakane' odignoroval.

"Prosím, obaja sa posaďte. Vlastne chcem prebrať iba maličkosť. Ako iste viete, blíži sa jeden veľmi magický sviatok.

Riaditeľ stíchol a ja, keď mi došlo, že nebude pokračovať, som zdvihla obočie.

"Áno?" niektorí ľudia potrebujú katalyzátor.

"Halloween?" spýtal sa Lupin, na pol neveriac.

"Veľmi správne. Alebo i pohansky Samhain."

No ok, to budeme mať dejepisnú prednášku?

Ale radšej som bola ticho, pretože Dumbledora som naštvať nechcela. To som nechala na Lupina, pretože ani on sa netváril príliš nadšene. Žeby nervičky byť so mnou v miestnosti?

"A čo má byť, pán profesor?" spýtal sa slušne, ale v jeho tvári bol vidieť kúštek nepríjemný zmätok.

"No, tohtoročný Samhain je veľmi významný. Presne pred 900 rokmi sem totiž zakladatelia tejto školy- ktorých vám snáď nemusím pripomínať- pozvali slávnu keltskú čarodejnicu, aby škole požehnala a obdarila ju mágiou. Od vtedy sa každých sto rokov oslavuje jej návšteva. Na jej počesť sa bude konať oslava vonku pri jazere v tradičnom keltsom štýle a potom bude pokračovať vnútri."

Rada by som popísala, čo presne sa v miestnosti dialo potom, ale ono sa nedialo nič.

Pochybujem, že okrem Dumbledora vôbec niekto dýchal.

To bol proste tichý šok a my sme ho museli stráviť.

Keď som sa zmohla na to, aby som zo zvedavosti videla, ako sa tvári Lupin, videla som presne také isté zhrozenie, aké som pociťovala ja. Bolo to ako zrkadlo.

Pretože nám došlo, že nám to chce dať na starosti.

Mám veľmi jasnú odpoveď- dosť určite nie.