Usadili sme sa v knižnici a knihovníčka nás skoro zniesla zo sveta... Čo? Má byť rada, že detičky chodia v piatok večer do miestnosti s knihami? Bola by, keby si sem Black v piatky večer nevodil svoje laňky. ... Ten debil skazí posvätnosť i tak nedotknuteľného miesta.

Dúfam, že toto ma neradí k jeho obetiam, to by bolo fakt na figu.

"Tak čo máš na srdci?" spýtala som sa, čo najviac dávajúc najavo, že ma to nezaujíma.

Ale to som klamala, pretože Lupin mi v hlave vŕtal i napriek môjmu veľmi razantnému rozhodnutiu sa nestarať. Som skrátka citlivka, alebo mám slabosť pre Lupinove problémy.

Ani jedna možnosť mi neprišla ako bohvieaká výhra. Inu, nemám ruku na kupóny.

"Remusa a jeho rozhodnutie sa s tebou nebaviť."

"Tak o tom som už niečo počula," reagovala som naoko chladným hlasom, ale vo vnútri to vrelo. Akoby som varila polievku, všetko sa vo mňe miešalo a zohrievalo a hrozilo, že to bude fakt ostré jedlo. México, muchacha!

"Remus má totiž pocit, že by pri tebe nevedel ovládať isté... Rozhorčenie a tak sa s tebou radšej nebaví. Pretože on nechce byť nepríjemný, dokonca ani na teba nie."

Bože, to sú keci!

"Black, Black, zadrž!" stopla som ho razantne a on prekvapene vzhliadol. "Práve som po hlasnej konfrontácii s tvojim kamarátom- ktorý teda nemal žiaden problém byť nepríjemný!"

Knihovníčka na nás neľudsky nasrane zazrela a mne došlo, že trochu jačím. Holt som podráždená, nech dá pokoj.

Doteraz som mala od každého pokoj a odrazu mi všetci budú dávať omše? Ešte aj Black sa bude hrať na múdreho, keď vôbec nevie, o čo ide?

"Nemám v pláne ti kázať. Remus mi povedal čo si a mne je to u riti. Je mi jedno čo vieš, i keby si sa vedela na vlka meniť kedy chceš a na koľko chceš... No nie som v Remusovej koži, takže si viem asi len ťažko predstaviť, čo to znamená preňho. No ty mu nechceš pomôcť, to mi ani nemusel hovoriť."

To, že to Black vie, ma na okamih vyviedlo z miery, ale vlastne iba na okamih. Jemu to bolo naozaj bufet. Nie moc lichotivé.

Len ma trochu vyviedlo z miery, že mu to Lupin povedal. Akoby nič. Podrazák.

"O ďalšie prednášky na tému, ako si nezaslúžim to, čo mám, už nestojím. Kto vy, doriti, ste, že mi chcete kázať o tom, ako sa mám chovať?!"

"Opakujem- nejdem ti dávať kázania."

Jeho pokus o zmier bol zaraditeľný do kolónky nonses, no malo to háčik- on to robil pre Lupina. Pretože ho mal fakt rád a záležalo mu na ňom.

O to horšie sa mi ho odbíjalo. I keď... Stále to bol Black, takže ani nie.

"Tak čo po mne chceš? Začínaš znieť ako zle napísaný sloh. Vieš ty vôbec, čo mi chceš povedať?"

Black nie je jediný s týmto problémom. Buď sa chlapcovie Záškodníci dohodnú na tom, čo mi vlastne chcú, alebo nech za mnou radšej ani nechodia. Ja nie som vŕba Courterová. Ja som samotár Courterová.

Mohli by ste si to dočerta zapamätať!!!

Venoval mi rýdzo nahnevaný pohľad a otrávene, no rýchlejšie pokračoval.

"Iba ti chcem povedať, aby si sa na Námesačníka nehnevala kvôli jeho chovaniu. Nemyslí to tak, ale táto vec... Je preňho osobná, viac ako si myslíš."

"Osobná? Black, jasné, že je to osobné. Pre každého vlkodlaka je to osobné," stíšila som hlas a potláčala nutkanie odísť. Za prvé mi Black vlastne nepovedal ešte nič normálne, za druhé nebudem počúvať, ako mám byť na malého Remuska dobrá.

"Ale preňho viac. Človek, ktorý tak neznáša násilie sa mení na jedno z najbrutálnejších magických stvorení? To je kruté."

"Svet je krutý," zavrčala som a on vyzerla, že ma zhodí zo stoličky.

"Ty si fakt bezcitná. Neviem, čo na tebe Remus vidí. Vieš, ako sa trápi, že na teba nemôže byť ako na ostatných? Nerád ľudí súdi a nerád sa k nim chová zle, ale teraz vidím, že ty mu na to vyslovene dávaš podnety. Byť ním, tiež neviem držať na uzde chuť zabiť ťa. A on sa o to ešte k tomu nezmyselne snaží. Nezaslúžiš si, aby ťa mal rád."

"Kurva, Black, buď mi okamžite povieš niečo zmysluplné, alebo odchádzam."

"Tebe je to úplne jedno, však? Je ti jedno, že Remus každý jeden úplnok bojuje sám so sebou, pretože sa nechce premeniť na po mäse bažiace zviera a každé ráno na to sa nenávidí! Je ti jedno, že o to je to preňho horšie, lebo tomu nedáva voľný priebeh a tým jeho psychická i fyzická stránka trpia! Je ti jedno, že ty si preňho bola nádej, že je tu šanca ako svoje pudy a myšlienky ovládať, no i tá mu mizne medzi prsty. Je ti jedno, že si vlastne dokonalá osoba, ktorá mu môže pomôcť sa s tým vyrovnať a byť s ním!"

Zamrkala som a jeho tvár, tak plná emócii mnou zamávala rovnako ako jeho slová. On... Isto mal Lupina strašne rád, inak by tu teraz nesedel s ignorantkou môjho kalibru a nesnažil by sa jej nabulíkovať tieto emocionálne keci. Za to má Black body k dobru, akokoľvek neviem priateľstvo oceniť. Pretože toto vidím už aj ja.

Ale vážne... Toto ma malo presvedčiť?

"Pomôcť mu sa s tým vyrovnať a byť s ním? Black, nepoznám ho, nemám ho rada a nemám záujem na tom čokoľvek meniť. Dokonca ani nemám záujem na tom mu akokoľvek pomáhať. Kde si nabral, že sa čo i len približujeme k tomu byť priatelia?"

Musela som sa premáhať, aby bol môj hlas pevný a drsný a aby mi v tvári nevidel ten zmätok a otras, ktoré som cítila. Prvý raz mi bolo nepríjemne, keď som mala povedať pravdu a cítila som niečo zvláštne... Možno to bola vina?

"Ty si ale sviňa, Courterová. Neuvedomuješ si, že ako vlkodlak si mu teraz vlastne bližšie ako my ostatní? Sme jeho priatelia, ale tu ide o vec, ktorej vôbec nerozumieme a preto mu nedokážeme pomôcť, i keď veľmi chceme. No ty áno. Dokonca máš už skúsenosti so svojím otcom. Mohla by si mu pomôcť. No ty si iba namyslená, ignorantská, slizolinská sviňa."

"Daj sa vypchať, Black," zasyčala som a bez ďalších slov naštvane odišla z miestnosti. Dverami som buchla tak veľmi, že som počula tiché zapraskanie dreva.

Najhoršie bolo, že som vlastne nebola naštvaná na Blacka, ale na seba a práve preto sa mi tlačili pálivé slzy do očí. Ten kretén mal pravdu. To v sebe naozaj nedokážem nájsť ani kúsok pochopenia a súcitu?

Uvedomila som si, ako veľmi by som Remusovi chcela pomôcť... Dokonca som vedela, že by som to možno i dokázala. Ale proste... Bála som sa to skúsiť. Nikdy som nič neriskovala a teraz som s tým nechcela začínať.

*****

Vracala som sa na izbu, bez akéhokoľvek úmyslu sa teraz stavovať ešte aj v Slizoline.

Chcem si ľahnúť a zaspať, zabudnúť na to, že Black mal vlastne pravdu (to samo o sebe by ma dokázalo rozplakať), na to, že Lupin vlastne potrebuje pomôcť i na to, že by som mu pomôcť vlastne asi vedela, len sa to bojím skúsiť.

Opäť som tresla dverami takou razanciou, až sa ich drevená doska chvíľku chvela a tresk toho buchnutia sa ozýval ešte niekoľko sekúnd. Keď som naštvaná, moja frustrácia sa prejavuje na dverách. Tie patria k hlavným nepriateľom. Druhým hlavným nepriateľom je moja blbosť a ignorancia.

Vyzliekla som sa priam trhane, mať viac sily či byť pred úplnkom, asi si to oblečenie aj roztrhnem.

Cítila som... Takú zášť a hnev, zúfalstvo a beznádej- to neviem voči komu a prečo!

Najradšej by som niečo rozbila, niečo poriadne stisla, až by to povolilo pod mojími rukami... Ale prečo dočerta?

Prečo musí byť Lupin vlkodlak, ešte k tomu tak precitlivený? Prečo musí byť Black tak skurvene dobrý priateľ? Prečo musím byť práve ja tvrdohlavý vlkodlak, ktorý má to, čo Lupin chce?

A prečo, doriti, nedokážem ísť za Lupinom a navrhnúť mu svoju pomoc?

Môj otec to zvládal vždy dobre, pretože mal mňa a mamu. My sme dokázali...

Dokázala by som to aj sama? Neviem, pochybujem, no možno... No chcem to vôbec skúsiť?

Dočerta, áno!

Ale mám odvahu to skúsiť? Mám odvahu dať mu nádej a potom mu ju zobrať?

Dočerta...

*****

To, že bola sobota, bolo vlastne asi rýdze šťastie. Nenútilo ma to stávať z postele, mohla som v nej ležaťa opúšťať sa i celý deň a keďže nemám priateľov, každému by to bolo jedno.

Odrazu sa ozvalo zaklopanie na moje dvere a ja som prehnane spanikárene vzhliadla. Nie len že vyzerám ako troska, ešte k tomu je tu 80% šanca, že je to Lupin- nikto iný totiž vstup až k mojím dverám nemá (tých 20 uberám kvôli faktu, že on by za mnou nechodil).

A Lupin by ma ako trosku vidieť nemusel, to fakt nie.

"Kto je tam?" spýtala som sa nahlas a hlasom, že každému za dverami muselo byť jasné, že prítomnosť kohokoľvek vyslovene odmietam. Vlastne som toho za dverami vopred nenávidela a tento cit sa mi odrážal aj v hlase.

"Faust," ozval sa ten neosobný, tajomne pomalý hlas spoza dverí a ja som sa posadila.

Nech ti... No, očividne to každému jedno nebolo. Zabudla som, že som s Faustom uzavrela niečo ako priateľstvo, i keď dosť chabé- už len kvôli faktu, že som na to zabudla.

Ale on asi nie, inak by nestál za mojimi dverami.

"No... Poď ďalej," povedala som mierne neochotne, inak mi to bolo jedno, pretože Faust je asi jediný človek, ktorý by mi teraz až tak nevadil. U Fausta mi bolo prekvapivo jedno, že vyzerám ako po tráviacom trakte kozy. Alebo stáda kôz. Každopádne to bola fakt divná skutočnosť, vzhľadom na jeho dokonalosť a tak...

Dvere sa potichu otvorili, ja som sa zakryla až po krk a v miestnosti sa objavila vysoká, štíhla postava asi najkrajšieho Slizolinčana, akým sa Rokfort kedy mohol pýšiť.

Dokonca ma zalialo akési teplo, možno spojené s jeho vôňou po mystickom korení, aké sa používa na elixíry. Zvyknem si niekedy na to, že je na ňom pramálo normálnych vecí? Je to vôbec normálne, že je taký nenormálny?

Kladiem dementné otázky.

Tak inak- je vôbec normálne, že s tým zjavom a spôsobmi to nikomu ešte nepríde natoľko nenormálne, aby ho podozrieval z niečoho... Proste z niečoho?

Prišiel až k mojej posteli a tam si ma takmer až pohŕdavo premeral, čo som nechala tak iba vďaka svojim normálne nenorálnym myšlienkam. Inak mi pohŕdanie iných ľudí mojou osobou spôsobuje určitý... Nesúhlas. A ten je celkom hlučný. Alebo bolestivý.

"To hodláš preležať celý deň?" spýtal sa, v jeho hlase sa odrážalo znechutenie a ja som sa zamračila.

"Koľko je hodín?"

"Pol tretej."

"No, dosť," zamrkala som prekvapene, ale vlastne mi to bolo šumák. Mne to došlo iba ako asi pätnásť minút sebaspytovania a sebaodmietania.

Ak to takto bude pokračovať, tak na konci roku zo mňa bude emo, ktoré bude namiesto sveta nenávidieť seba. Hm, ak zo mňa fakt bude emo, tak to s tou sebanenávisťou nebude až také divné.

"Tiež vravím," pokrútil hlavou a podišiel k oknu, pustiť mi nejaký čerstvý vzduch.

"Ok, takže ti radím, aby si sa zdvihla, osprchovala, obliekla a čakám ťa v spoločenskej."

"Kto ťa vôbec pustil, Faust?" zavrčala som, no jeho slová mali akýsi zmysel. Ešte som netušila aký, ale mali. Akoby videl budúcnosť... Ten čerstvý vzduch bol fakt potrebný, už mi začína pekne hrabať.

"Tvoj spolubývajúci, kto asi," pozrel na mňa otrávene a ukázal na dvere. Faust sa asi dosadil do role môjho spasiteľa- ešte som nevylúčila možnosť, že je moje svedomie- ibaže teraz začína zisťovať, že je to ťažšie ako očakával. Holt, uľahčovať mu to nebudem. Ale bolo to od neho milé, vážne. Potom ja nemám s milými vecmi moc skúsenosti, takže by som sa nebrala moc vážne.

"Čakám ťa vedľa, takže makaj."

Odišiel a ja som ostala sedieť na posteli, naštvaná a zmätaná, no s veľkou túžbou ho poslúchnuť. Už len za tú milotu.

Alebo mi z toho opúšťania sa preskočilo. To je vlastne pravdepodobnejšie.

*****

Bola som ready celkom rýchlo, asi to bude vďaka prútiku a jeho schopnosti rýchlo sušiť vlasy.

Faust sedel s preloženými nohami a rukami zopätými na bruchu, čím pôsobil ako šéf miliardovej spoločnosti, ktorý o svojej moci vie. A Faust o nej asi aj vedel- ja som bola jasným dôkazom, prečo inak by som sa trepala z postele?

Vzhliadol ku mne svojím oranžovým, ostrým pohľadom a ten sa mi zaryl až do tela. Bolo to chladné a nepríjemné a takmer som sa ošila a vrátila sa do postele, ako hrozivo to pôsobilo, no potom zdvihol kútik úst a jeho tvár sa tým zjemnila, až pôsobil ako vždy. Chladne, no príjemne. Bolo to zvláštne, ako jeden jednoduchý pohyb pier zmenil celý jeho výraz. A pri tom ten úsmev ani nedorazil k očiam, svaly na tvári sa nehýbali. Prachobyčajný pohyb pier, takmer neľudský.

"Prekvapivo si bola rýchla," povedal a postavil sa. Stále na mňa hľadel, akoby ma hodnotil. Mala som na sebe široké čierne nohavice z niečoho podivného- najbližšie tomu bola šušťákovina (proste niečo športové) a k tomu tmavomodré tričko na ramienkach s hnedou úzkou mikinou.

"No, sprcha netrvá až tak dlho."

Usmial sa viac a zamieril ku dverám. Na to, že máme byť priatelia, sa rozprávame dosť... Latkovito.

"Faust, kam to akože ideme?" spýtala som sa nepríjemne a nasledovala ho iba ak neochotne. Na to, že to bola úplne prirodzená otázka, mi prišla trochu... Zbytočná? Trápna? Nevhodná? Dementá?!

Faust je super, ale človek by sa pri ňom nemal cítiť ako zakríknuté kura. A už vôbec nie niekto mojej razancie.

"Dnes hrá Chrabromil-Bystrohlav. Už to nejakú dobu trvá, ale koniec ešte stihneme."