"No hej, vaňa je super, ale scénu s Blackom to neprebije," rehotal sa Faust, keď vychádzal z kúpeľne a ja som sa stále spamätávala na gauči. Oni by sa mali vymyslieť nejaké prášky proti Blackovi. Niečo jak antibiotiká- antiblackotiká?

Pri najbližšej nude (ehm, hodine) veštenia ich musím vyčekovať.

Sekla som pohľadom po Faustovi a ľutovala, že nemám rovnaký pohľad ako on. Toto ma stavia do nevýhody. Musím si zaobstarať ozajstnú sečnú zbraň.

"Čo ti na tom príde vtipné? Ten kretén by si zaslúžil stráviť rok v Afrike. Možno by mu ten úsmev na tvári uschol a odpadol."

"Vieš, že v Afrike najvyššie precento ľudí každoročne zomiera na utopenie pri záplavách?" riekol informatívne, keď si sadal do kresla.

Hľadela som naňho hodnú chvíľu, kým mi došlo, že sa na mne pravdepodobne úžasne zabáva. Nemáme medzi sebou tento seriózny pakt Courter-Michalak ešte ani týždeň a on už si zo mňa robí špagety!

Keď videl, že nedokážem nájsť ani len dostatočne vhodné slová, ktoré by opísali môj hnev a rozhorčenosť- a že som sa snažila, ale plietli sa mi myšlienky s nadávkami a obrazmi bolesti- vzdychol a založil si ruky na hrudi.

"Čo presne ti na ňom vadí?" to znelo trochu ako psychológ, no trochu to i naozaj nechápal.

"Čo presne tebe na ňom nevadí? Ako Slizolinčan by si ho mal nenávidieť."

"Ó áno, zabudol som na tvoje riadenie sa morálnymi pravidlami."

"To je mi ti také morálne pravidlo ako poďme sa saňovať hore kopcom po kameňoch v lete," odsekla som a Faust mi venoval pobavený pohľad. V takýchto chvíľach vyzeral takmer až pozemsky- akože, arogantne a zároveň príjemne, nonšalantne a vzrušujúco- ale pozemsky, komu by to ušlo. To správne čaro mal, keď sa tváril chladne, vypočítavo, tak... vševediaco a všemohúco. Nie- skôr všehoschopne.

"Ty si tak neskutočne nepríjemný človek, Myra. Že ja s tebou trávim čas."

"Tam sú dvere," zdvihla som obočie a pre niečo vedela, že on proste neodíde. Pre niečo so mnou asi rád trávil čas, alebo som mu prišla vtipná, alebo sa skrátka bál, že keď bude sám, tak ho niekde zlynčujú... Fausta by nezlynčovali. Za prvé sa ho na to príliš boja a za druhé im na to príde príliš pekný. To na mne by si zgustli.

Opäť rozpažil ruky- psychológia tela mi napovedala, že skončil s psychologickým rozborom mojej nenávisti k Blackovi- a konverzačne pokrútil hlavou.

"Čo po tebe chce?" spýtal sa a ja som pokrútila hlavou.

"Netuším, nechcem to vedieť a snáď sa to ani nedozviem."

Nebudem sa tváriť, že som zvyknutá všetko rozoberať. Ja veci nerozoberám- nemám s kým. Aspoň som nemala... Sladká minulosť trávená v tichosti vlastných myšlienok. Toto bolo trochu psycho.

"Mám pocit, že dozvieš. On nie je ten typ, ktorý by veci nechával plávať."

"Nie? Mne to príde, akoby všetko v jeho živote bezcielne plávalo."

No fakt, Sirius Black pôsobil, akoby bol okolo neho oceán a ten si robil čo chcel- presne tak ako on. Total súžitie. Pomalé, ladné, mierumilovné a dokonalé. Bol ako plankton.

Vlny prišli iba občas, no vtedy vás zmietli.

"No hej, ibaže ty sa v ľuďoch vyznáš, však?" zdvihol obočie a ja som ho spražila ľadovým pohľadom. Aspoň som dúfala, že taký bude, no pri ňom to všetko vyznievalo úboho.

Ako mohol mať zároveň ľadový pohľad, i tak plný tepla? Akoby ste z neho cítili skryté nebezpečenstvo, akési tajomné, no inak tam bola riadna dávka príjemnosti a gavalierstva. On bol skrátka zjav a ja by som sa mala prestať snažiť ho opísať, lebo mi z toho naozaj vznikne nejaká psychická choroba. A húpať sa s kolenami pritiahnutymi k prsiam na psychiatrii a opakovať Faust nie je moja vyhliadka úspešnej budúcnosti.

Btw už by to chcelo skončiť s tými psycho- predponami.

"Nemusím sa v ľuďoch vyznať, aby som vedela, že Black je magor a idiot."

"Ale no tak, Myra, kto podľa teba nie je magor a idiot?" zasmial sa až odhalil rad svojim žiarivých rovných bielych zubov- čo sa nestáva tak často, vlastne to bolo asi prvý raz- a mne bolo jasné, že má zo mňa asi fakt dobrú prdel.

Len by ma mohol prestať prirovnávať ku Snapeovi. Alebo by to tak mohlo prestať vyznievať.

*****

Doteraz mi nejak nevadilo, že ostatných považujem za idiotov- tak ale keď si to väčšina z ľudí na tejto škole zaslúži?- no Faust akoby mi nasadil chrobáka do hlavy.

Poslalo ho snáď nebo ako moje svedomie? To by sedelo. Meno nemá normálne, výzor nemá normálny, správanie nemá normálne. Keď si to spíšem, podčiarknem a zosumarizujem, jediná normálna na ňom je školská uniforma. Aj to iba vtedy, keď ju má vyzlečenú, pretože v nej vyzerá očarujúco. Faust patrí asi k typom "Navleč ma aj do protichemického obleku a budem vyzerať cool a sexi".

Zamračila som sa a vyšla zo svojej izby, ešte toho večera ale neskôr- čo, vy ste čakali, že ho celý strávim s ním?- s úmyslom navštíviť slizolinskú spoločenskú miestnosť. Pozrieť kamarátov, pokecať čo je nové a tak... Jasné, potom z neba začnú padať zelené žirafy a všetka voda sveta sa premení na slanú želatinu.

Nie, chcem si požičať iba knihu a Slizolin má dobré zásoby. Kto vie prečo, keď tie decká nevedia ani kde sú police s knihami?

Vyšla som však ledva ku dverám, keď ma zastavil známy hlas. No bol rovnako nečakaný ako tento rok už toľko podivných vecí. Idem z extrému do extrému, to je fakt des.

Otočila som sa k nemu a priznám sa, možno aj Blacka by som čakal skôr, ako to, že so mnou začne Remus hovoriť.

"Máš chvíľu čas?" spýtal sa, v jeho hlase sa odrážalo prázdno, no bolo akési predstierané. Akoby... Mu robilo problém byť na niekoho taký nepríjemný a chladný.

"Iste," zamračila som sa a ja som svoje prázdno ani predstierať nemusela. Prirodzený talent a prax. Ja som na nepríjemnosti zvyknutá, či už v kladnom smere, alebo zápornom- a teda odo mňa či ku mne. Vyjde to narovnak. Každá nepríjemnosť vyvoláva ďalšiu nepríjemnosť, iba opačne orientovanú a podľa možnosti aj väčšiu. Zákon, tak to je a bolo a bude.

Ukázal na kreslá a tak sme sa obaja posadili oproti sebe, delila nás celá dĺžka stola a bolo vtipné, že ďalej už sme si ani sadnúť nemohli. Krb znova horel a toto je jedna z mála výhod na Rokforte- o krby sa tu proste nikto nemusí starať, horia akoby inštinktívne.

Kokso, inštinktívne krby, Faust v protichemickom obleku, dostal ma Black... Ja tomu dneska dávam.

"No, čo si chcel?" spýtala som sa a vôbec som neznela nepríjemne, aby ste vedeli.

"Vlastne s tebou hovoriť najmä o tom, ako sa k tebe chovám. Nechcem, aby si to brala tak, že mi vadíš, alebo že som na tabe naštvaný, len... Vieš, vlastne ani neviem prečo, ja len-"

"Lupin, mne je fuk prečo sa ku mne chováš akoby som neexistovala," povedala som a teraz už som trochu nepríjemne znela, priznám sa. Možno sa tak nezdám, ale kúštek mi jeho postoj voči mne vadí. Kúštek dosť.

"Nechovám sa, akoby si neexistovala," povedal a rozšíril oči, no zároveň sa zamračil. Jeho tvár tak vyzerala veľmi nevinne a ja som musela uznať, že i dosť príťažlivo.

"Vážne? ... Ok, prečo to vlastne riešime? Dospel si k riešeniu, ako sa vyrovnať so svojím problémom, ktorý so mnou máš?"

"Ja mám s tebou problém?" zdvihol obočie a venoval mi nie úplne neveriaci, ale skoro až rozhorčený pohľad.

Ja to nechápem. Blacka neznášam, takže to, že spolu na seba štekáme, je prirodzené. Ale Lupin? Ten mi nikdy nevadil, tak prečo sa k nemu neviem chovať aspoň v medziach priateľskosti?

Prečo ma na ňom niečo tak neskutočne rozčuľuje?

"A nie? Odkedy vieš, čo som, div po mne nešľaháš roxorom. Máš snáď pocit, že si to nezaslúžim, alebo v čom presne to je?"

Lupin sa naštvane postavil.

"Nepoznám ťa, takže netuším, či si to zaslúžiš. Ale určite sa nechováš, akoby si vedela, čo obnáša túto výsadu nemať."

"Oh, tak mi prepáč, ale čo je ťa do toho?!" postavila som sa tiež a asi bolo dobre, že bol medzi nami ten stôl. Lupin celú túto vec nejak moc prežíval, takže buďto neviem čo sa v jeho prípade tak strašne pokašľalo, alebo má nejakú fóbiu, o ktorej zase neviem.

"Nič, len sa nečuduj, že som nepríjemný, ale-"

"Že sa snažíš byť nepríjemný," uškrnula som sa, no on po mne iba sekol naštvaným pohľadom... Avšak stíchol.

I keď nie na dlho. Radšej keby navždy.

"Ja sa ti snažím ospravedlniť, ibaže to sa nedá. Kde si vyrastala? V džungli? Vieš ty vôbec, Myra, ako sa k sebe majú ľudia chovať?"

"Hej. Najlepšie je ignorovať sa navzájom, že?" zdvihla som obočie. Pokrytec.

"Veď sa ti to snažím vysvetliť. Ospravedlniť sa!" rozhodil rukami.

"To má byť ospravedlnenie? Možno nemám kurz spoločenského správania, ale to ešte spoznám. Ani si sa k nemu nepriblížil."

"Keby si ma neštvala, priblížil by som sa."

"A čím ťa štvem?!" vybuchla som a tiež veľmi vkusne rozhodila rukami.

Obaja sme ako tvrdohlavý dementi, každý má svoju stranu stola a mať guľomety, bolo by fakt horúco. Jeee, ja chcem na Vianoce guľomeeet...

"Proste... Ako sa chováš! K ostatným, ku mne, k vlkodlačej veci..."

"Doriti Lupin a čo ty s tým máš?"

Odmlčal sa a hľadel na mňa hodný okamih. Okamih, kedy som sa doslova pražila pod jeho pohľadom. Niečo v ňom bolo, niečo významné, niečo tajomné a niečo až nepríjemne lákavé. Bola som zvedavá, ale snáď som sa aj bála vedieť, čo to je.

"Prepáč, Myra, že som nepríjemný a že sa s tebou nebavím," prehovoril odrazu chladným hlasom, dutým a neosobným. A tento raz ho nepredstieral.

Takto nejak asi hovorím ja s tými, ktorých nechcem až tak uraziť, no nemám ich rada. Takých je málo. Niežeby bolo málo ľudí, ktorých nemám rada, ale ak už to tak je, nemám potrebu sa báť, či ich urazím. Ja som divný tvor, keď sa nad tým zamyslím. Čo už.

"A prepáč, že to tak aj ostane," dodal, o mnoho chladnejšie a tvrdšie- keby jeho slová boli kameň, tak by na mňa práve spadla celá skala.

Zamračila som sa a niečo v mojom vnútri sa podivne zovrelo, no keď som sa nadýchla a chcela niečo povedať- čokoľvek!- zvrtol sa a stratil sa v izbe.

A nebolo mi to až tak ľúto, pretože som vedela, že svojich slov by som isto ľutovala.

*****

Išla som po chodbe a došlo mi, že som tak trochu bez duše. Ten rozhovor ma fakt dostal- či už naštval, zdrvil, urazil- proste mi vŕtal hlavou ako on, všetky tie slová, tak i Lupin so svojím výrazom.

Mala by som skúsiť niečo robiť? Ale čo? Mám mu snáď dať pocit, že mi ho je ľúto? Alebo že mi je ľúto, že ja mám myšlienky pri premene a on nie? Alebo- dočerta.

Lupin mal traumu z toho, že niekomu ublíži. Bolo jasné ako facka, že chalani ho nie vždy ustrážia a on, keďže si nepamätá, čo robil a svoje pudy nevedel ovládať, mohlo sa kedykoľvek stratiť...

No dobre, to je dosť nepríjemný pocit. Ale na druhú stranu, keby niekto zmizol z Rokfortu a našli by ho v lese mŕtveho (poprípadne by ho nenašli a Remus by sa ráno zobudil sýty), vedelo by sa o tom. Vedel by, že sa niečo stalo.

Kto vie ako dlho s tým už bojuje. Ako dlho už je vlkodlak. Ako dlho už ho to trápi. Jednému z toho fakt môže šľahnúť- asi ako jemu, keď sme u toho.

Ale čo s tým, prepánajána, mám asi tak robiť? Závidí mi, ja som nepríjemná a nevážim si to- ale čo by sa zmenilo, keby to tak nebolo?

Absolútne nič, takže on je zúfalý a ja sa nehodlám ospravedlňovať za niečo, čo nemôžem ovplyvniť. Svoje osobné problémy nech si rieši sám.

*****

Vracala som sa k Slizolinu- tento krát som bola pri zmysloch, takže som išla správnym smerom- no na druhej strane chodby som uvidela ďalšie želiezko v ohni.

Hodila som otočku o 180 a pridala plyn, no asi ma zbadal, pretože jeho sýty, zamatový hlas sa ozval chodbou, volajúc moje priezvisko.

Nasrdene som zrýchlila krok, ale povedzme že bez vlkodlačej podoby nebolo moc šancí, aby som mu zdrhla.

To viete- dlhšie nohy, stále svižnejší krok, aj ten metlobal isto robil svoje...

Ale snažila som sa, pretože som dobehla až na nejakú total spráchnivenú chodbu. V tomto bol Rokfort zase na figu- bolo tu toľko prázdnych, hluhých miest, ktoré vyzerali v rozklade (presne ako to, kde som teraz), že to až zaváňalo.

A práve tu som pocítila stisk- do záznamu uvádzam, že vôbec nie jemný- a Black ma k sebe s trhnutím otočil. Bol zadýchný a zamračený, takže ten malý šprint hradom sa mu moc nepáčil. Na hráča metlobalu až takú kondičku nemal- ale čo od neho môžeme čakať, keď celú dobu vysedáva na metle?

"Dočerta, ty si na práškoch?!" vyštekol na mňa a fakt vyzeral rozhodene. Nie úplne naštvane, ale akoby neveril, že s ním niekto nechce hovoriť.

"Tvoj šarm ma skrátka ešte neočaril, takže si daj pohov," odvrkla som a vytrhla si ruku- rameno- z jeho silného zovretia.

Narovnal sa a nahodil masku pokoja, chladného a pohrdlivého, no aspoň po mne nejačal. Vystrájajúcih ľudí bolo na jeden večer až-až.

"Vedela si, že s tebou chcem hovoriť."

"To neznamená, že ja chcem hovoriť s tebou," zmraštila som tvár. Prečo by som s ním mala strácať čas?

"Je to dôležité."

"My nemáme rovnaké priority Black, tak to vzdaj," zvihla som tento raz v pohŕdajúcom úškľabku obočie ja a takmer si odfrkla. Prečo mal pocit, že to, čo mu príde dôležité, ma bude zaujímať?

"Ide o Remusa," povedal pokojne a v jeho očiach sa zjavili obavy i... Akási pokora.

Nadýchla som sa, že mu odseknem, no zasekla som sa- no ok, to ma zaujímalo.