A dni sa opäť začali zlievať. To sa stáva, keď nič nerobíte a vašou jedinou starosťou je poriadne si vyčistiť zuby. Výhodou je, že zubár fakt nepatrí k zoznamu mojich starostí.

Čo ma privádza...

Lupin sa mi vyhýba a teraz aby jeden rozmýšľal, či je to tým, že sa ma bojí, alebo je na mňa naštvaný. Báť sa manemá prečo, nemám v pláne ho predať pytiakom na skvelý kožuch z vlkodlaka. Na druhú stranu možno čakal nejakú účasť z mojej strany v oblasti jeho problémov... A čo ho mám vodiť za ručičku a učiť vlkodlačím tajomstvám? Dávať mu lekcie správneho vrčania a efektívneho zavýjania?

Sorry ale to už kde sme?!

Galantne vedľa mňa ostal sedieť na Transfigurácii a galantne so mnou neprehovoril ani slovo. Ešteže ani naše povinnosti primusov nás k tomu nijakým spôsobom za posledný týždeň nenútili. Rokfort je neproblémová škola. Trapné.

Takto prešiel týždeň a ja som bola ako chodiaca samostantná jednotka. Keby som nemala podporu profesorov, žiaci by ma už asi dávno vyhlásili za zveda z nejakej spoločnosti, ktorá chce ovládnuť školu... Moje pôsobenie na Rokforte tomu nasvedčovalo.

Jediný, ktorý by asi nepodpísal listinu o mojej bleskovej poprave, by bol Faust. A to čisto zo srandy, nie z náklonnosi. Faust totiž vyzerá na jedného z tých, ktorí neoplývajú práve vrelými citmi, no skôr sa riadia vlastným prospechom a rozumom. Faust proste patrí k tým chytrejším, no nebezpečnejším.

V pondelok prvá hodina Veštenie a už spomínaný Michalak. To mi jednoznačne zdvíha náladu. A potom Snape, ten to totálne dostáva do stavov extáze.

Moja nálada mala obzvlášť nudný odtieň a iba tak som sedela a nedávala pozor (jediná hodina/profesorka, ktorá by si moju pozornosť nezískala, ani keby vyčovala formou 'čo správna odpoveď- to poldecák'). Snape hľadel do učebnice a snažil sa pochopiť aspoň ju, keď už nie profesorku. Nemôžem mu to mať za zlé, tej ženskej by sa hodili hodiny rétoriky a správneho vyjadrovania. Alebo to majú veštci nakázané, hovoriť v šifrách a sfetovaným hlasom? Je to nejaký kódex alebo niečo také? Prečo proste nepovedia "zajtra bude pršať"? Prečo to musia nacpať do omáčky "keď deň po dni nastane, obloha zlý odtieň naberie, voda z mrakov sa vyleje a váš dáždnik sa bude hodiť"? Až bez toho konca to je presná ukážka veštenia. Asi sa tým začnem živiť.

Faustovi bolo dianie na hodine jedno možno ešte viac ako mne, takže my sme boli trojka, ktorá Veštenie dávala plným počtom. Možno už aj Malfoy s polovicou pipín vedeli, o čom je reč. My sme na to proste ani jeden nemali nervy.

"Prečo si v poslednej dobe ešte menej živá ako obyčajne?"

Faust narozidel odo mňa nedokázal sedieť a byť ticho, očividne. Ja som na to zvyknutá, vážne. Mne nevadí byť ticho. V duchu pokojne opindám celý svet, zhodnotím africkú ekonomickú situáciu a vymyslím plán na ochranu proti tornádam- ale Faust sa asi rád počúva. Alebo je desne zvedavý.

Jeho hlas ku mne doľahol, nie že nie, ale nejak mi nedošlo, že by sa to týkalo mňa. Až po chvíli, keď som nepočula žiadnu reakciu, som zdvihla tvár k Severusovi a ten stále hľadel nezaujato do učebnice. Možno mi nevedel odpustiť ten podraz s Lupinom, ale bol ešte menej zhovorčivý ako obyvkle a veštecká anti-naláda tomu nepridávala. Vyzeral... Ak som si myslela, že ignorovať celú realitu je nemožné, dá sa to. Snape má vlastnú, takže túto našu nepotrebuje.

Otočila som sa k Michalakovi a ten na mňa hľadel so zdvihnutým obočím.

"Čo?" zamračila som sa a nechápala, preč sa ma vôbec niečo pýta.

Podľa všetkého, Faust by bol na listine podozrivých zo špionáže hneď na druhom mieste. Hneď po mojej poprave by sa konala tá jeho.

Žeby práve preto by som nezískala i jeho podpis? Dosť dobrá téma na zamyslenie.

Jeho oranžové oči sa usmiali ako čepele, takmer až ostro a ja som sa nadýchla. Bolo to kruté, že sa s ním nikto nebavil, keď bol tak nádherný, no bohužiaľ, možno by mal vyzerať viac pozemsky a menej chadne- tie oči akoby vám napovedali, že sa neštíti urobiť čokoľvek pre svoj vlastný prospech. Naozaj čokoľvek, so všetkými desivými možnosťami, ktoré toto slovo zahŕňa.

Až budem mať viac zdieľnu náladu, poviem mu to. Dovtedy holt ostane chudák v nevedomosti. Dovtedy hol chudák bude tešiť svoje okolie iba zdiaľky. A možno je to tak solidárnejšie.

"Prídem ti mŕtva?" spýtala som sa nepríjemne.

"Možno trochu," pokrčil ramenami a jeho pokoj, to nič nerobenie si z ničoho a laxný, zdvorilý a zároveň arogantný prístup boli až k zúfalstvu... Občas tak mať jeho hlavu.

Faust bol z iného sveta, toť moja teória. Akoby... Dokázal všetko brať inak, nad všetkým sa povzniesť, akoby mala jeho hlava priečinky a v nich sa veci ukladali a triedili, on si ich vyťahoval a používal ako chcel, takže sa nimi nemusel zaťažovať. To, čo nechcel, ho skrátka netrápilo.

"Dočerta, to je ale kompliment."

"Máš pocit, že ti chcem skladať komplimenty?"

Ten chalan ma stále usádzal s tým, že mi nedvoril. A pri tom som nečakala, že mi bude dvoriť, takže to bolo až k smiechu. Ako to robil, dočerta?

Netušila som, čo na to povedať a to ma dosť frustrovalo, no skôr, ako som zadrela nejakú trápnosť, profesorka oznámila úlohu a hodina skončila.

Zamračila som sa, venovala Faustovi dôkaz o svojom božskom hneve a postavila sa.

Vykročila som preč z hodiny, no jeho kroky ma okamžite dobehli.

Bol vyšší ako ja, asi tak o pol hlavy- inak ja som odsť vysoká, komu to ušlo- a jeho štíhľa postava v školskej uniforme vyzerala, akoby sa mal ísť postaviť do výkladu nejakej luxusnej značky. No to neišiel. Podľa všetkého sa išiel so mnou rozprávať.

"Ale no tak, Myra. Ty nie si dievča na komplimenty. Tými by som si tvoju pozornosť nezískal, skôr by som to úplne zabil."

"Čo ty o tom vieš," odsekla som.

No ok, nie som dievča na komplimenty, ale dosť ma štvalo, že to vie a ešte že má tú drzosť ma o tom presviedčať. A o akej pozornosti tu hovoríme?

"Ty máš rada inteligentné rozhovory a keď ti ľudia dávajú zapravdu v tvojich uštipačných debatách, najmä na tému Rokfort a Slizolin."

"Čo?!" zalapala som po dychu a zastala. Stáli sme proti sebe, jeho tvár bola tak sebavedomá, tak nádherná a tak... On si bol tak prekliato istý a tak chladne vyrovnaný!

"Tým chceš povedať, že som niečo ako Snape a jeho "Nemám rád transfiguráciu"?!" vyštekla som a zatla päste. Toto bol asi najdlhší rozhovor, čo som s niekým za posledný týždeň viedla a Faust bol vlastne hrdina, že sa na to podujal.

Hrdina, ktorého som mala chuť zhodiť z bieleho tátoša priamo do dračích pazúrov. Či počkať... V tejto rozprávke som vlastne drakom ja, že? No ok, s tým sa zmierim.

"Nie. Tým chcem povedať, že by si sa mohla prestať chovať tak sociopaticky a dať šancu niekomu, kto sa s tebou chce rozprávať. Prestaň byť tak opustená. Nehraj sa na mučedníčku, ktorá túto školu musí pretrpieť, ok? Ja som väčší čudák ako ty."

Hľadela som naň, až pokým sa chodba okolo nás nevyprázdnila a my sme si neostali hľadieť do očí celkom osamote. Asi som s Faustom sama ešte nebola. Nebolo to nepríjemné. Ono to vlastne bolo dosť príjemné, povedala by som až... Prirodzené? Prečo tak pôsobil?

Bol to Faust. Už len to meno- bohatstvo, no vážne, koľko Faustov s vami chodí do triedy? Alebo na hodiny kreslenia? Alebo ich stretávate v autobuse?

Tak si to zhrňme: Faust je čudák, ešte väčší ako ja, a teraz mi dal poučku o tom, že sa chovám ako Snape.

To nevyznieva v môj prospech a cítim sa trápne. A dosť to chcem dať na vinu jemu, ale jediný človek, na ktorého som naštvané, je vlastne Black. A to je k popukaniu, lebo je to kravina jak drát. Možno keby som nad tým robila fakt veľký a hlboký sociologický výskum, dostala by som sa k nemu ako k vinníkovi, ale takto to nedávalo zmysel. Proste to bol rozmar.

Zamrkala som a prikývla.

"To má byť ako návrh k čomu?"

"K priateľstvu, povedzme. Aspoň by si nemusela byť taká nepríjemná, pretože, povedzme si na rovinu, miss slniečko nevyhrávaš."

"To ty tiež nie."

"Budeme si skvele rozumieť."

"Spolu sa nás ľudia budú báť ešte viac."

Tá predstava sa mi ktovieprečo strašne zapáčila.

"Boja sa iba mňa, o tebe si myslia, že pracuješ pre vládu," zaiskril arogantnými očami a jeho tvár sa krásne, chladne a príjemne usmiala.

"Ako-?"

"Takže?" prerušil ma.

Zdvihol obočie a jeho zlatistá tvár vyžarovala niečo, čomu sa skrátka nedalo odmietnuť. Nedokázali ste sa naňho hnevať, vyzeral tak priateľsky, no zároveň tak odosobnene, akoby v tom tele bol niekto, kto mal s obyčajným, sedemnásťročným študentom iba málo spoločné. Bolo to divné a on bol fakt čudný. Bol tak... Dlho by sa nad tým dalo polemizovať, ale proste bol arogantný i príjemný zároveň a mne z toho išla puknúť hlava. No nevadilo to. Zatiaľ nie.

A tak som prikývla.

Nie moc presvedčene, ale dobre, je to posledný rok a Faust bol v pohode.

Zdvihol obočie a s mierne natočenou hlavou prikývol.

"Nuž, tak to som skutočne rád."

Jeho svetlé pery sa nádherne zvlnili a pokračoval v ceste na ďalšiu hodinu.

*****

Posadila som sa na hodine Transfigurácie a pripravila sa na čas s Lupinom. Ten chalan ma začal nemať rád a to celkom značne.

Faust sa poslušne posadil vedľa Snapea, no po chvíli sa vrátil k mojej lavici a posadil sa na ňu takým tým polosedom. Vyzeral... Dočerta, vyzeral rovnako perfektne asi pri všetkom, čo robil a ono to občas pekne padlo. Ako keď si pozriete romantickú slátaninu, i keď ich nenávidíte, iba preto, lebo niekedy sa zíde vidieť sentimentálnu kravinu o ľuďoch, ktorým zaručene všetko vyjde. Suze stretne veterinára Jacka, keď sa postará o jej malé šteniatko. Život ide ďalej, vy nie ste o nič múdrejší ani šťastnejší, ale aspoň ste zabili čas.

Vzhliadla som k nemu a dúfala, že našu zmluvu o priateľstve nebudem ľutovať.

"Nechceš sa vymeniť za Snapea?" prehodil laxne a zdvihol obočie.

"Nemyslím, že by to bolo fér voči Lupinovi, ktorý ma pred ním na začiatku roku zachránil."

A to som myslela vážne. Vlastne by mi to za normálnych okolností asi bolo jedno, ale toto by bolo kruté...

"Ale poslať Snapea za mnou bolo v pohode?" zdvihol obočie Faust a zasmial sa.

Dobre, ja som skrátka hľadela do jeho tváre a nevedela regovať. To je tak po prdeli debilná situácia... Ja totiž neviem byť priateľská. Ani neviem, či som bola priateľská doteraz. No dobre- viem, že nebola. Potom ale nedáva zmysel, prečo sa so mnou chce baviť.

Možno má Faust dosť samoty (i keď on je ten posledný, čo na to vyzerá... on skôr vyzerá, že je mu všetko úplne ukradnuté- ďalšia vlastná realita) a preto sa chcel spichnúť s niekým, kto je na tom podobne. Vlastne takmer rovnako.

"Vtedy sa to tak zdalo," pokrčila som ramenami po chvíli a vykašľala sa na takt. Doteraz som taktná nebola, tak prečo s tým začínať?

Vlastne som sa nezrútila bez priateľov doteraz, tak ma neporazí, keď si Faust svoju ponuku rozmyslí.

No možno mi už začína dochádzať, že by mohlo byť celkom fajn, keď na hodinu nečakám potichu, ale hľadím na Fausta, ako na mňa hľadí zvrchu tými tajomnými očami.

Ale naozaj neskočím z okna, keď sa vráti k Snapeovi.

"Á, máš tu partnera," pozrel Faust niekam za mňa potom svoj pohľad stočil na mňa spôsobom, ktorý mi opäť postavil každý chĺpok na tele. Nebola v tom vášeň- vyzeral na to príliš odosobnene- ale akási horlivosť, teplo a horúčkovitosť. Niečo ukryté v nepriehľadnej hĺbke tých chladných očí.

"Tak si uži hodinu," usmial sa takmer až vzrušujúco, no to už si vedľa mňa sadal Lupin, seknúc po Michalakovi pohľadom. Ten sa postavil a vzdialil sa na svoje miesto.

A Lupin znova ani necekol, iba trénoval zazeranie.

*****

To som sa raz tak vracala z večere- asi to bol piatok- a išiel so mnou Faust. Nieže by sme spolu trávili každú voľnú chvíľu, aby ste si nemysleli, proste to tak vyšlo. V piatok je totiž vždy veľa času a ani jeden sme ho nemali čím zaplniť. A navyše chcel vidieť vaňu v primusovských izbách- čo som mu vedela splniť. Navyše som mu to chcela splniť a to vcelku ochotne, pretože som začínala mať pocit, že sa chovám rovnako nepriateľsky ako vždy. Čo asi nebude najlepší základ priateľstva...

Zašli sme za roh, na chodbu na ktorej je vchod do izieb primusov, keď som odrazu zastala a len tak tak sa vyhla nárazu.

Vzhliadla som na človeka- chlapca- o niečo vyššieho ako ja, oblečeného v čiernom a takmer nepotlačila zvraštenie tváre. To už bola pudová reakcia.

"Čo ty tu zaše robíš?" zasyčala som a Black najskôr nepríjemne sekol pohľadom po
Faustovi, akoby mu jeho prítomnosť vadila a potom pozrel na mňa. Nie rovnakým spôsobom, ale taktiež nie príjemne.

"Problém s mojou prítomnosťou, Myra?" zdvihol obočie arogantným spôsobom snoba a ja som zavrčala. Iba on dokázal hovoriť moje meno ako najväčšiu a najhoršiu nadávku na svete. V tom sme so boli dosť podobní. Vlastne sme v tom obaja vynikali.

"Hej. Si v našich izbách nasáčkovaný každý deň, takže hej."

"A?" jeho lenivý hlas a znudená tvár nepridávali ku kvetinovej nálade v mojom vnúrti a ja som zatla päste.

"Neprajem si tvoj ksicht vidieť každý večer, to snáď pochopíš. Navyše je zakázané vodiť si návštevy, Lupin by to potreboval pripomenúť."

"Zakázané? Vážne?" podivil sa Black, tváriac sa, že nepočul urážku, a ja som sa podozrievavo zamračila. Ale bolo to zakázané, takže som nepríjemne odsekla a on stočil pohľad na Fausta.

"A ty si o tom vedel?" oslovil ho nevinným, prekvapeným hlasom, za ktorý by zaslúžil v stredoveku rozštvrtiť a potom sa znova otočil ku mne. Zmyselne sa usmial, prižmúril oči a sklonil sa bližšie, čím bol až neúnosne blízko. Fakt, fakt moc. Moc, moc, moc.

"Pokrytec," šepol polohlasom, jeho teplý dych mi ovanul pokožku tváre a keby som bola hluchá, prisahala by som, že mi povedal lichôtku. Presne taký nežný bol jeho úsmev, keď okolo mňa prešiel, presne taký zmyselný bol jeho pohľad, ktorý sa do mňa vpíjal.

A ja som tam iba stála, zmrazená tým tajomným, šarmantným úsmevom "a la Black, ktorého všetky milujeme", ktorý akoby vytiahol zo spodného šuplíka špeciálne pre mňa. Okamih som nebola schopná adekvátnej reakcie, až po pár sekundách mi došlo, čo som chcela povedať.

"To je taký ko-"

"A Myra?!" ozvalo sa zozadu a ja som sa otočila s oveľa väčšou razanciou, než s akou som plánovala.

"Neskôr mám vpláne s tebou hodiť reč, tak čakaj, že môj ksicht uvidíš opäť," zdvhiol pobavene obočie a vykročil spokojne preč.

To len ja som od zlosti a hanby takmer rozkúsala stenu po mojom boku.