Zhodila som zo seba oblečenie a nahnevane si utrela vlasy uterákom. Bolo mi jasné, že to bude chcieť sprchu, ale Pán-som-totálny-idiot-Lupin chce odpovede... A vlastne čo má byť? Prečo by som si nemohla dať sprchu? To on sa začal chovať ako namyslený debil, ja v tom môžem pokračovať.

Vzala som si šampón, sprchový gel a dva čisté uteráky a pekne odcupitala do sprchy, total na total mi bolo jedno, že ma asi zabije. Niekedy vás holt ani to netrápi.

Vlastne som telo mala dosť premrznuté, prsty na nohách ako ľad a ani s čistotou to nebolo bohviečo. Otretie o oblečenie pred vstupom do chodby pomohlo iba toľko, aby sme nenechávali stopy.

No horúca voda pôsobila na moje svaly ako nektar. Jasné- na svalovicu je lepšia studená. No tu neišlo iba o to, takže som si dopriala tento hriešny luxus. Lupin môže byť rád, že sa sprchujem a nedávam si vaňu... Ja som takto vlastne celkom štedrá, ochotná a ohľaduplná osoba, nie?

Vyšla som von, zahalila sa do uteráku a vyšúchala si vlasy. Čo nebolo vôbec jednoduché a pár chvíľok to zabralo, až ma znova boleli ruky... Vážne uvažujem, že sa dám ostrihať. Možno by mi vojenský look pasoval.

Vyšla som z kúpeľne s úmyslom prefrnknúť do svojej izby, no akonáhle som otvorila dvere, vrazila dom do Lupina. Nič moc, keďže som mala iba uterák okolo tela a z druhého uteráka turban na hlave- to tiež nepôsobilo priveľmi očarujúco. Niečo mi však hovorilo, že turban na mojej hlave ho absolútne nebral.

Na jeho tvári bol neutrálny výraz, jeho oči boli svetlé a nezvyčajne žiarivé. Vyzeral stále rovnako zúbožene, ako keď sme prišli a mne došlo, že by si tú sprchu zaslúžil asi viac ako ja... Ale ja som skrátka sobec, čo vám poviem.

Ehm, nebola moja charakteristika pred chvíľou kúštek iná? Tu je niekde zvada.

Cúvla som do miestnosti, úplne reflexívne a neprofesionálne- môcť to vrátiť, znova to nespravím- a on veľmi rezko za mnou, až som sa ocitla pritisnutá o kachličkovú stenu pokrytú vrstvou oparu zo sprchy. Možno som sa pred chvíľou varila, ale kachličky už i tak ochladli a na pokožke mi naskočila husia koža.

V zrkadle vedľa nás bolo vidieť, ako blízko seba stojíme, ako sa ku mne jeho postava o niečo skláňa (inak nebol o toľko vyšší ako ja, no teraz tak vyzeral)- takže sa mi tá blízkosť nezdala? Nebola to halucínacia spôsobená priveľkým horkom zo sprchy alebo nedostatkom spánku alebo nejakým podobným nezmyslom?

Moja pokožka bola o niečo ružovejšia, obvykle býva bledá, no po horúcej sprche chytala srandistické farby. Tvár sa mi však nečervenala zo sprchy, i keď by som vás v tom omyle rada ponechala... A Lupin sa stále tváril nezaujato, napriek tomu sa v jeho očiach zrkadlil vášnivý hnev, živý a hmatateľný a nie až tak klaďácky lupinovský, a ja som sa otriasla.

Do záznamu ide, že to kvôli studeným kachličkám za mojím chrbtom.

"Myslíš, že si vtipná?"

"Nepovedal si, že to musí byť hneď."

"Mal som pocit, že je to jasné."

"Mal si zaklopať."

Zavrčal a takmer som mala pocit, že vybuchne, no jeho hnev zmizol tak ako prišiel a on odstúpil.

"Poď už, prosím ťa," povedal odrazu strápene a mne klesli ramená. Frustrovaný a unavený Lupin sa mi teda absolútne nepáčil. To akoby vám doniesli tú krásnu barbie z výkladu, ibaže s ostrihanými vlasmi. Na čo vám potom je, keď presne to ste s ňou chceli urobiť vy?

I keď, to asi nie je najlepšie prirovanie. Moje úmysli neboli Lupina zraniť, akokoľvek a na akejkoľvek úrovni ho "dať dole".

Stratil sa v spoločenskej a mna oblial chlad. Bolo to dosť divné, ale akoby sa v ňom miešali dve osoby. Jedna výbušná, vášnivá a agresívna, druhá pokojná, krotká a až nepríjemne mierna.

No, tak úplne odviazaná som nebola ani z jednej, ale zase isté znepokojenie som pobadala.

*****

V rýchlosti som na seba niečo hodila a tak nejak sa vykašľala na všetko ostatné, dokonca som si nechala i ten dementný turban na hlave. Ok, uznávam... Možno čakal už dosť. Možno- fakt iba možno- tá moja sprcha mohla počkať, kým mu to vysvetlím.

Vyšla som von a on už sedel na gauči, takže som zvolila kreslo a premerala si jeho tvár. Nemal na nej žiadne stopy po ranách, no i tak vyzerala zbedačene. A to nebol príjemný pohľad. Ako môže niekto vyzerať zranene, keď na ňom zranenia nie sú vidieť? Už viem, čo Lupin robil namiesto toho, aby si zvykol na svojho vlka- on sa učil predstierať utrpenie.

Jo, je v tom dobrý. To musia byť roky praxe.

Avšak v tvári mal i pokoj a trpezlivosť, isté očakávania.

Neznášam, keď majú ľudia v spojitosti so mnou očakávania. Keď si na mne ľudia zakladajú, mám neprekonateľnú potrebu ich sklamať. Ľudia by v spojitosti so mnou nemali dúfať v nič dobré.

"Začni," vyzval ma a ja som sa nadýchla k radikálnemu protestu, no jeho tón bol ubolený a zdvorilý, tak som stíchla.

Som mäkká, kurňajs. Ale to svoje životné utrpenie predstiera fakt dobre. Keby za to "začni" pridal ešte aj prosím, možno sa dokonca rozplačem...

Vzdychla som a pohodlnejšie sa usadila. To by mohlo byť na dlho.

"Som Lupus Natus. Rodený vlk."

I keď, možno ani nie.

Zaklipkal očami a zamračil sa. Nepochopenie, zvedavosť.

Nemám rada túto kombináciu. Napokon to na dlhšie bude. A nebude ma to baviť.

Vyhliadka skvostného rána a v cene žiadne občerstvenie!

"Neviem, čo je to," povedal bez okolkov a ja som prikývla. Takmer ako malé dieťa, ktorému nefunguje hračka. To, že nevedel, o čo ide, ho robilo takmer zúrivým. Keby mal niečo v ruke, začal by tým trieskať o zem.

No jeho skutočné emócie boli skryté za tou miernou maskou pokoja. Ako vždy. Dokonalý Lupin. Super vedieť, že sa vracia do svojej kože. Asi takto fungoval celú dobu a ja... Som si to nevšimla. Proste úžas.

"Nie je to časté. Ide o druh vlkodlakov, ktorý sa s týmto... Darom-"

"Prekliatím," skočil mi do reči, keď som nevedela nájsť správne slovo. Očividne sme sa však nezhodli.

Začínala som mať celkom dobrú predstavu o jeho názore na svoje... "Prekliatie".

"Skrátka sú to ľudia, ktorí sa ako vlkodlaci rodia. Ja mám k tomu rodičov vlkodlakov z oboch strán, i mamu i otca, takže o to je to pre mňa... Ľahšie, skĺbiť ľudskú stránku s vlčou. Otec bol normálny pohryznutý, keď mal 20 rokov, no na maminej strane je to génom. Mám ho ja, mala ho ona, jej mama i jej babka a tak ďalej."

"To preto, že si... Lupus Natus, ako vravíš, máš vlastné myšlienky?"

Tie slová mu očividne nešli cez jazyk. Jedna jeho stránka mi neverila, druhá mi veriť nechcela a tá posledná bola vzrušená z nových poznatkov. Miesilo sa mu to v očiach ako vo veľkom víre špinavej vody a iba kde tu nejaká emócia prebleskla, ako nejaká halúzka. No príliš málo na to, aby ste ju vylovili a identifikovali ako vražednú zbraň.

"Áno."

"Čo ešte je iné?"

"Myslím, že výraznejšie zmeny nie sú. Som iba... Prispôsobivejšia. Ak to všetci vlkodlaci zvládajú tak ako ty- i keď môj otec s tým nemal výraznejšie problémy vďaka mne a mame- potom som na tom asi lepšie. Moje zmysly sú na rozdiel od iných i mimo čas premeny ostrejšie, moje mentálne schopnosti počas premeny tiež dosahujú vyššiu úroveň."

Lupin sa zamračil a vyzeral, že namá ďaleko k slzám. Akoby sa v ňom miešala zlosť, frustrácia, závisť i sebanenávisť.

Samú ma to začínalo frustrovať a nemala som ďaleko k tomu ho poriadne kopnúť, aby sa prebral z toho dolorizmu!

"No, to je moje tajomstvo. Ako vidíš, nič tak úžasne prevratné-"

"Žartuješ?!" vyhŕkol a ja som stuhla. On to naozaj vyhŕkol, nie len vydýchol. Ako keď gula vystrelí z dela a trafí vašu drahocennú loď, rozhodne nie obyčajná morská pena.

"Neuvedomuješ si, aké je to šťastie? Nemusíš sa báť, že niekomu ublížiš, ten večný nepokoj, pretože nevieš, čo si robil..."

"Ale veď užívaš elixír."

"Ten je pravda maximálne spoľahlivý. Nebolo to túto noc dostatočne jasné?"

Cynickú pózu by mal nechať mne, jemu nesedela. Alebo bol iba natoľko mimo, že jej nevedel dodať ten správny tón.

Zamrkala som. Jedna vec ma tak trochu nútila dvíhať obočie- to bol práve teraz nahnevaný na mňa???!

"No ty mi to snáď dávaš na vinu?!" rozhorčila som sa. Lupina priamo po premene začínam fakt neznášať. Zakomplexovaný idiot.

"Nie, len si asi neuvedomuješ, ako si na tom dobre."

"Och, super, neuvedomujem... Poznáš spôsob, ako mi túto výsadu vziať? Pretože ak nie, potom sa asi nemáme o čom baviť," zavrčala som nepríjemne a on, i keď vyzeral, že by najradšej niečo rozbil, spustil ramená a vydýchol. Videla som na ňom tie nevypovedané starosti, tých myšlienok, ktorých sa potreboval zbaviť, tých problémov, ktorého ho ťažili...

Choval by sa tak i môj otec, keby sme naňho večne ja a mama nedávali pozor a nedržali ho skrátka?

Bol by i on taký... Zatrpknutý voči celej tejto vlkodlačej veci?

To si neviem predstaviť. Môj optimistický otec aby niečo nemal rád? Ten by zbožňoval i mafiána, ktorý by ho obral o ten nevalný majetok. Dokonca by mu za to dal i svoje posledné oblečenie, úctivo sa uklonil a nahý sa vypoklonkoval z miestnosti. Toť môj slávny tatík.

"Nechcel si mi tiež niečo povedať?"

Dobre, radšej sa posuňme, než sa mi tu opustí natrvalo. Lupina mi môže byť ľúto, ale ešte nie som samaritán. Zákonite mi začínal liezť na nervy. Ja mám svoju vlkodlačiu stránku rada. Alebo som si už na ňu zvykla. To vyjde narovnako. Aspoň by malo.

Lupin po mne sekol pohľadom, akoby si práve na niečo spomenul a v jeho očiach sa razom zjavila nedôvera. Ok, príčina mi došla- on zase nerozumel môjmu postoju. A tiež sa mu nepáčil. A tiež sa mu nepáčilo, že ja mám niečo, čo on nemá a že si toho nevážim... No proste zákony prírody. Alebo sociológie. Tak nejak to bude, nájdite si to ak chcete.

"No... Nemyslím, že-"

"Mysli či nemysli, chcem vedieť, kto je taký statočný (čítaj debilný), že s tebou trávi úplnky?"

Lupin zvraštil obočie a v jeho výraze sa objavilo niečo vzdorovité.

"Vlastne... Ono to tak úplne nie je-"

"Námesačník!" ozval sa výkrik od dverí a my sme obaja vzhliadli.

Telom mi prebleskol lúč nepríjemnej triašky očakávania pri pohľade do unavenej, napätej, no zároveň i potešenej tváre Siriusa Blacka. Vyzeral, že sa mu uľavilo. Jeho črty zmäkli a na okamih vyzeral o niečo múdrejšie a krajšie než obvykle.

Už sa potrebujem vyspať, rozmýšľam nad kravinami.

Prišiel až ku gauču a prirodzene sa posadil vedľa svojho priateľa. Čakala som ešte, že ho objíme- kks mňa už by tuším neprekvapilo, keby sa stalo nie len to. Možno by som sa aj ostala pozerať.

"Dočerta! Kde si včera zmizol? Ehm, myslím večer..."

Lupin po mne šľahol pohľadom, iba na okamih a nervózne sklonil pohľad, no ja som zalapala po dychu, vytrhnutá z práve rozbehnutých, kapán nezdvorilých, predstáv.

"To nemyslíš vážne, že tam s tebou býva Black!"

No proste debil.

*****

On je taký idiot, aby ohrozoval svojho najlepšieho priateľa?!

Lupin vyzeral na neobvykle inteligentnú osobu, ale toto je čistý idiotizmus.

Ani Black si nezaslúži byť roztrhaný vlkodlakom, i keď... No počkať. On tam s ním býva pravidelne a Lupin by nikdy nedopustil, aby sa niečo stalo práve Blackovi (ani ja to nechápem, to nič)... Takže to majú vymyslené inak.

"Myra, ono to-"

"Kde s tebou bývam, Remus?"

"No kde asi, Sirius?" otočila som sa k nemu a postavila sa. To 'Sirius' som vyplula ako nadávku, ktorá sa používa iba v najhoršej spoločnosti. Lupin sa postavil tiež, asi očakával, že na Blacka skočím... Ale to by nemalo zmysel. Úžitok či dôvod áno, ale zmysel nie. Aspoň momentálne nie.

Začala som sa prechádzať pred krbom a nejak sa mi to dávalo dohromady. Ono tu mohlo byť viacero vysvetlení, ale...

"O čo tu ide, Námesačník?" vzliadol Black k Lupinovi a jeho tvár sa zachmúrila. Ja + Lupinove zmiznutie sa v jeho hlave rovná potenciálny problém a netešiť sa zo svojej bystrosti a nechcieť ju všetkým ukázať, užívala by som si jeho neistoty oveľa dlhšie.

"Počkaj, Tichošľap, hneď ti to vysvetlím," povedal zmierlivo otázaný a ja som sa k nim s trhnutím otočila.

Z mnohých riešení mi ostalo jedno, to najjednoduchšie. Moja bystrosť vyšplhala na Everest a už fakt nebolo možnosti, ako ju skryť. Museli vedieť, že je s nimi niekto tak prudko inteligentný.

"Námesačník? Tichošľap?" spýtala som sa lenivo a na tvári sa mi objavil pomalý, spokojný úsmev.

Pozrela som na Lupina a pokrútila hlavou, stále s úsmevom.

"Nechceš mi povedať, že napriek svojim obavám toto riskuješ? Ty si mi teda prípad, Lupin," zasmiala som sa a znova sa otočila k Blackovi, ktorý ma sledoval čoraz viac naštvane.

Keby som mala venovať jedného, ktorý by odistil ten granát a hodil ho mojím smerom, bol by to Black. A najmä vo chvíli, keď som si z neho robila dobrý deň.

I keď Black patrí k tým vyvoleným uchádzačom o Darwinovu cenu, ktorí sú schopní ponechať si granát a hádzať poistkou.

"Povedz mi, Tichošľap," no, vyzeral, že ma pri tej prezývke znesie zo sveta, "nie si ty náhodou animág?"

Black na mňa na okamih vyvalil oči a potom sa otočil na Lupina.

"Tak a dosť! O čo tu ide, doprdele?!"

Buch.

"I tí ďalší dvaja sú, je to tak?" otočila som sa späť na Lupina a on, po chvíľke zaváhania prikývol.

Opäť som sa posadila a vzdychla. Hm, nevyzerali takí odviazaní z mojej dedukcie... Ani Sherlock Holmes by nedal lepšiu a im je to fuk. Žalostné. Dnešné deti si už nič nevážia.

"Majú ťa strážiť? Keby náhodou elixír prestal fungovať? Tak ako včera?" dodala som posmešne a Lupin sklonil zrak. Akoby tá zmienka o nefungujúcom elixíre bola nejakým spôsobom potupná.

"Remus? Ona to vie?!" ozval sa odrazu Black a ja som po ňom sekla pohľadom.

Presekával ma zrakom, ktorý bol ohnivejší ako plameň a čiernejší ako noc... Nebývali jeho oči kedysi šedé?

"Vie," priznal Remus a posadil sa vedľa svojho priateľa. Bolo to vonku a ja som sa cítila dosti... Povznesene a veselo. Toto bol slušný začiatok roku. Dávalo to vyhliadky na problémy a prebdené noci, napriek tomu, nejaké vzrušenie sa mi páčilo.

Ok, nie práve z rúk (paciek?) tejto štvorice, ale nemôžem si vyberať.

"Prečo si jej to povedal?!"

Buch.

Black nevyzeral, že by mal v pláne prestať šalieť alebo ma prestať nenávidieť.

"Ona ma našla, keď som včera ušiel."

Black sa nadýchol, no slová mu došli. To sa niekedy stáva i tým najlepším z nás, čo potom niekomu ako Black.

Jeho mozog nestihol spracovať všetko zistené... Proste málo súvislostí, málo informácií pre niekoho s jeho rozmýšľaním. Tomu sa ešte len hovorí prekliatie! Lupin môže byť rád, že je, to čo je.

"Ona je vlkodlak, Sirius," povedal pokojne Remus a ja som sa zamračila. Ok, inak by sme mu to nevysvetlili, pretože Black nie je práve intelektuál... Ale až takto to naňho vyblafnúť, to je trochu out, nie? Nechceme si rovno vyrobiť placky a transparenty a ísť na pochod školou?

"Ona je čo?" spýtal sa takmer s plačom Black a ja som naňho pozrela s ľútosťou, že nemám zbraň v ruke a on mozog v hlave. I keď- mať zbraň v ruke, aj tak nemá mozog v hlave; a keby mal mozog v hlave, nepotrebujem zbraň v ruke. Chápeme sa?

"No to je fakt úžasné..." mrmlal si ten pablb ďalej a ja som mala čo robiť, aby som nevytiahla z krbu poleno a nedala mu ním poriadnu šupu.

Nemám potrebu byť agresívna voči mentálne chorým ľuďom, ale Blacka čochvíľa zabijem.

"Čo má zase za problém?" otočila som sa na Lupina a ten pokrčil ramenami.

"Tichošľap, skôr je dobre, že ním je. Aspoň viem, že som nikomu neublížil."

To bolo na moju obranu, takže som prikývla. Moholo to byť lepšie, trochu viac osobité a nápadité, ale budiš, beriem aj to.

"To tvrdí ona," vypľul proti mne Black a jeho slová boli ako kliatba, ich žiara smerujúca ku mne bola takmer vidieť. Stisla som prstami operadlá kresla a jeho upretý, nenávistný pohľad mu opätovala.

"Ona to vie."

"Elixír?" zasyčal Black, stále na mňa zízajúc, na čo chcel Lupin odpovedať, no ja som ho predbehla.

"Ako inak."

Lupin mi venoval nesúhlasný pohľad, čo som zachytila periferne a stále nespúšťala oči z Blacka. Lupin moje prianie tohto pseudo-casanovu neinformovať rešpektoval a nič nevravel.

"A Paroháč s Červochvostom sú v poriadku?"

"Dospávajú," prikývol Black a otočil sa na svojho priateľa.

Ha! Vyhrala som očný súboj!

Zdvihla som sa a zamierila ku svojej izbe.

"No, to počuť nemusím."

Strhli sa a obaja na mňa pozreli rovnako nenávistne ako kravy na manažéra McDonaldu. Akoby neverili vlastným ušiam a rozhorčilo ich to- čo som snáď povedala, že sa zapisujem do ich spolku? Nie, ja som sa iba omylom zapliela do niečoho, čo sa ma inak netýka.

Takže teraz pekne zavrite tie neveriacie ústa a stočte tie rozhorčené pohľady inam. Tu je to bez úspechu.

Ešte zistiť, prečo Lupina necítim a tým to pre mňa hasne. Nemusím s Blackom tráviť neúmerne veľa času, to sa radšej prefarbím na ružovo a začnem spievať gospel.