Trvalo to pár okamihov, pár bolestivých sťahov svalov, pár puknutí kostí, pár momentov uvoľnenia a ja som sa nabrala, ako čupím bosými nohami zarytá v mokrej zemi tvorenej ihličím a blatom a rukami sa pridržiavam drsnej kôry stromu. Les príjemne voňal a blato pod mojimi prstami bolo celkom príjemné. Ale toto nebola vhodná chvíľa na bahennú masku.

Prudko som sa postavila a rozhliadla sa, telo ešte stále boľavé a trochu stuhnuté. Natiahla som sa, z tela mi stúpal opar pary, pretože moja telesná teplota hneď po premene bola vyššia ako okolitý studený vzduch a hruď sa mi prudko dvíhala a klesala, ako som dýchala po tom namáhavom behu a fyzicky náročnej premene.

Trochu som podvihla bradu a snažila sa vetriť, chcela som odhadnúť vzdialenosť toho teraz už isto človeka... No nič som necítila.

Nechala by som to tak, kým ja neviem o ňom, on nevie o mne... No to, že sa nejak dokázal skryť pred mojimi radarmi ma popohnalo dopredu a ja som prebehla tú vzdialenosť niekoľko desiatok metrov smerom, ktorým som tušila jeho prítomnosť.

Odrazu som uvidela muža, ktorý sa chúlil na zemi, nahý, jeho telo sa triaslo a na tele mal množstvo šrámov. Ja som po úplnku nikdy nevyzerala tak... strašne.

Ten pohľad ma na okamih úplne prikoval do zeme a iba som hľadela na ten výjav beznádeje a očividného nepochopenia sa so svojou vlkodlačou podstatou.

Tvár mal schovanú medzi ramenami a o mojej prítomnosti doposiaľ nevedel. Stále sa chvel, nevydával žiaden zvuk, nevykazoval známky agresie či pomätenosti... Iba ležal stúlený na zemi a chvel sa, snažil sa upokojiť bolesť, spamätať sa, možno si spomenúť?

"Si v poriadku?" spýtala som sa celkom bez rozmyslu, keď sa muž na zemi strhol a s trhnutím sa posadil.

*****

Úplne som stuhla a mozog mi prestal fungovať na viac ako len na pár okamihov. Museli to byť minúty, minúty čo som tam stála v daždi nahá pred Remusom Lupinom už iba mierne chvejúcim sa na zemi, ako ku mne vzhliada zo zeme, nohy drží v polohe, aby si zakryl "spodné" partie a takisto nie je schopný pohybu či slova. Pohľad na mňa ho, ako sa zdá, donútil prestať myslieť na problémy a bolesť. Niečo mi hovorilo, že v momente, keď ma pred sebou videl stáť nahú uprostred lesa, ako po mne stekali kvapky dažďa, myslel na niečo úplne iné, napriek tomu, ako podozrievavo sa tváril. Hľadel mi výhraden do tváre, gentleman jeden. Alebo to tak aspoň z tej diaľky vyzeralo.

Vlasy sa mi lepili na telo i na tvár, mocný dážď ich konečne skrotil a napokon jeho mocné bubnovanie bolo to jediné, čo sa okrem dvoch zbesilých dychov ozývalo do šumu lesa.

Svetlo bolo čoraz väčšie, slnko stúpalo po oblohe a ja som iba stála nahá uprostred lesa. Vonkoncom nie sama.

A predsa, moja nahota mi neprišla ako najväčší problém.

"Si v poriadku?" zopakovala som svoju otázku, tento krát môj hlas nebol skúmavý a opatrný, no drsnejší a vkrádala sa mi doň ostražitosť, istá nepríjemnosť.

Nevycítila som ho a pri tom som s ním mala izby, sedela vedľa neho, rozprávala sa s ním. Ani teraz som vôbec nič necítila. Ako to bolo možné?!

Zarezal sa do mňa pohľadom, ktorý bol svetlý a plachý, no rozhodný a takisto sa v ňom skrývala akási neveriaca ostražitosť.

"Ja... Ako- ako som sa sem dostal?" povedal po chvíli, keď už bolo toho vzájomného premeriavania dosť. V jeho očiach bolo toľko otázok, že som takmer ďakovala Bohu, že sa konečne vyslovil.

"Bol som v Škriekajúcej búde..." pozrel bokom niekam do zeme a jeho pohľad bol odrazu zahmlený, bol duchom mimo v desivej nevedomosti a snahe zaplniť prázdne miesta.

Podišla som bližšie, až som stála iba asi dva metre od neho. Chcela som vedieť viac, potrebovala som sa dozvedieť čo tu robí a ako je to všetko možné, no on sa znova strhol a sekol po mne pohľadom, odrazu príliš tmavým a divokým. Akoby ho na okamih ovládol vlk, no nebola to podstata vlkodlaka, čo sa mu kmitla za očami...

Ani sa nesnažil zakryť- na to vôbec nepomyslel- že jeho pohľad mi lačne skĺzol po tele ako satén a mne naskočila husia koža.Chcel ma tým varovať, že ísť k nemu tak blízko nie je najbezpečnejšie.

Ozval sa vo mne zvláštny, živočíšny pocit a ja som si nebola celkom istá, či je naša nahota ten najlepší nápad.

"Počkaj tu, neďaleko mám skrýš s oblečením. Niečo nám prinesiem."

Lupin obrátil svoje tmavé, takmer čierne oči do mojej tváre a už len pri tom horúčkovitom pohľade som sčervenala. Krv sa mi v tele búrila, brucho sa chvelo a on to videl. Videl moju reakciu na jediný jeho lačný pohľad a mne bolo jasné, že ho to ešte viac rozbesnilo, pri čom urobil nepatrný pohyb smerom ku mne, na čo som sa strhla a utekala do svojej skrýše skôr, ako sa ma mohol dotknúť.

*****

Vždy som tam mala viac kúskov oblečenia, zcela pre prípad, že by som si jedno či dve roztrhala. A teraz mi prišli náramne vhod, i keď presne túto funkciu spĺňať nemali.

Keď som sa asi o pol hodinu behom vracala k miestu, kde som ho nechala, ja už oblečená v teplákoch a tričku, našla som ho v rovnakej polohe, v akej som ho nechala.

Hodila som mu široké tričko- najširšie, aké som tam mala- a ďalšie tepláky i habit, aby zakryl svoj odev. Možno to nebolo úplne ženské, ale stále ženské. A Lupin ist nechce nadobudnúť status tranzvestitu.

Otočila som sa preč a zatiaľ sa oprela o strom, počúvala som jeho tiché pohyby, zatiaľ čo dážď ustal. Oblečenie sme mali i tak mokré, no bolo dobre, že už neprší. Bolo lepšie počuť a i viditeľnosť sa dosť zlepšila. A potom, čím viac času prebehlo od premeny, tým viac zima mi bola, predstavte si.

"Nezacítil som ťa," ozvalo sa odrazu spoza môjho chrbta a ja som sa strhla na jeho tvrdý, neprístupný hlas.

"Tak to sme dvaja s týmto problémom," zdvihla som bojovne obočie a musela som uznať, že byť oblečená a tak ho konfrontovať, bolo o veľa príjemnejšie. Napriek tomu, že moje široké tričko mu bolo dobré vlastne iba o chlp a lepilo sa na jeho telo a moje o poznanie menšie tričko urobilo presne to isté na mne, to bol pokrok.

Keby bol tlstý či nemal svaly, v tesnom tričku by vyzeral veľmi divne. Opak bol však pravdou a ja som si stále nahovárala, že oproti nahote je to zlepšenie.

Zlepšenie. Zlepšenie. Bolo potrebené si to pár krát zopakovať, pretože pohľad na to mokré tričko na ňom to dosť vyvracal. Zlepšenie.

Lupin prižmúril oči, už v nich nebolo zviera, boli opäť svetlé a pokojné, no predsa vyzeral... Akoby mal z niečoho strach.

"Kedy sme sa stretli?"

"Ty naozaj nič nevieš, však?" prižmúrila som oči. Stále mi bolo záhadou, ako je možné, že vlkodlaci z úplnku nič nemajú. U otca to bolo lepšie vďaka spojeniu mňa a mamy, no inak to muselo byť ako alkoholové okno. Humáč. Bolo mi to skoro až smiešne, taký každomesačný alkoholový večierok bez chľastu.

"Mal by som vedieť. Vzal som si elixír, aby som si apsoň čiastočne ponechal svoje vedomie... No musel byť starý, áno, to je možné..." akoby sám dospel k uspokojivému záveru, vyzeral o niečo pokojnejšie. Ale iba o niečo. O dosť malý kúštek trápne nekonečného vesmíru.

"Predpokladám, že ten tvoj nebol, tak mi môžeš povedať, ako to bolo," ozval sa odrazu a sekol po mne novou dávkou ostražitosti.

Zaváhala som a venovala mu zdĺhavý, prenikavý pohľad plný nerozhodnosti. Nie že by som váhala, či mu to povedať- chcela som mu iba dať najavo, že mám výhrady k tomu, mu to povedať. Je dobré, keď človek vie cenu toho, čo sa dozvedá.

"Elixíry sú mi na nič. Ja mám počas premeny svoje plné vedomie."

Že som vlkodlak už vie, tak prečo to tajiť? Nič závratné, aby to zmenilo jeho postoj, to nie je a navyše, ak chcem prísť na to, prečo sa necítime, je dobré vedieť všetko. Všetko i o mne.

Jeho oči sa však nečakane rozšírili a potom jeho tvár stvrdla. Takmer ma to vydesilo. Ale iba takmer.

"To nie je možné," prehlásil pevne, priam nepríjemne a ja som zaškrípala zubami. Jasné, lebo on to vie lepšie, však?

"Poď. Začína mi byť zima," vyzvala som ho a zamierila ku svojej chodbe do hradu. Prvý týždeň školy a už mám na krku zmäteného, tvrdohlavého a strateného vlkodlaka. To sa to pekne začína.

*****

"Nevedel som o tejto chodbe," zamračil sa Remus, keď sme prechádzali popod jazero.

"Za to ja nemôžem," odvetila som príkro, pretože medzi nami panovalo očividné napätie. Oznámenie o tom, že mám svoje myšlienky a rozhodovanie, sa mu očividne priveľmi nepáčilo. Je vtipné byť s niekým naštvaným, keď ja netuším prečo. Dosť to kazí náladu a všeobecnú morálku v partii.

Aha, tak preto sa snažím žiadnu nemať? Tým to bude.

Ostatok cesty sme prešli v tichu a vďaka skorej rannej hodine sme nestretli nikoho na našej ceste do spoločných miestností. Rokfort neoplýva priveľa rannými vtáčatmi, tobôž v nedeľu.

A to nikomu nemôžem zazlievať ani ja. Nebyť úplnku, i ja teraz spokojne pochupkávam v posteli. A nevliekla by som sa s Lupinom cez hrad, mokrá a blatová.

"Idem sa prezliecť, no Myra- chcem počuť čo mi povieš," povedal mi v spoločenskej miestnosti a vôbec sa mi nepáčilo, že to znelo ako príkaz. Vlastne to bolo o to horšie, že to povedal práve on- Lupin, ten večne pokojný, mierumilovný Lupin, ktorý sa skôr podriaďuje ako rozkazuje.

Nech pekne robí to, čo má v scénari a nesnaží sa improvizovať, hej?!

"Vieš ty, že spovedať sa ti nemusím?" odvetila som jedovato otázkou, ktorá sa mi zdala veľmi vhodná.

"Nechcem po tebe spoveď, iba potrebujem vedieť, čo sa dialo dnes v noci."

Zamyslela som sa nad jeho naliehavým tónom, ktorý trochu zmiernil moje napätie, a takmer sa už otočila do izby, keď v tom mi to cvaklo.

"Bojíš sa, že si niekomu ublížil? Je to tak?" spýtala som sa a na jeho tvári videla jasnú odpoveď- ťala som do živého. Nespôsobovalo mi to žiadne potešenie, no pokračovala som. Už len kvôli tomu hnevu spred chvíle a potom preto, že ja mám skrátka rada pravdu. A som na to tak nejak zvyknutá.

"No nikto tam nebol, Lupin. Nikto živý. V tých lesoch ani nikto živý predsa byť nemôže a na zvieratách ti isto nezáleží, takže... Spomínal si Škriekajúcu budu, však? Niekto tam býva s tebou, je to tak?"

Ani som si neuvedomila, že môj hlas stúpol a z dedukcie sa stala panovačná žiadosť o odpoveď.

No on mi venoval iba ten svoj poloúsmev, viac posmievavý ako príjemný. Jeho oči boli mdlé a pokojné a jeho tvár zmäkla, predsa sa mi nepáčil ten nadradený výraz. Bol to znova Lupin, no tak nejak unavený, nadradený, vypočítavý a neochotný. Celkom nový Lupin, akoby k tej starej verzii Lupina odrazu niekto nainštaloval rozšírenú verziu. Sympaťák...

"Nemusím sa ti spovedať, Myra. Odpoveď za odpoveď."

S tým vošiel do svojej izby a nechal ma tam premočenú a nahnevanú stáť. To mám za tú ochotu.