Až do konca týždňa bola škola ešte ľahká. Prvý týždeň je vždy taký. Profesori vás chcú učičíkať na milé reči, sladké pohľady a málo učiva. A vy poľavíte a tým vás majú. Profesionálna taktika, učia sa to hneď v prvom ročníku.

V piatok večer som prišla z večere, vyhladovaná znova ako vlk a okamžite zamierila k svojim zásobám jedla. To by človek neveril, ako môže byť jeden hladný.

Jeden jediný večer, pokožka mi brnela čím ďalej tým viac a ja som túžila po tom, aby to prišlo čím skôr. Tešila som sa na to ako na vyslobodenie. Cítila som sa ako v príliš malom oblečení, už iba dať si ho dolu a pocítiť, ako mi pokožka znova voľne dýcha.

Na upokojenie a odvedenie myšlienok niekam away som si vzala knihu a zamierila do spoločenskej, aby som sia tam uvelebila. Nehrozilo, aby som narazila na Lupina, pretože ten len pred chvíľou odhopsal k ďalším trom hopsadlám. Nech si pekne skáču kde chcú, pokojne aj zo strechy, keď mám pokoj.

Sadla som si ku krbu, zachumlaná v kresle, vlasy si stiahla do naozaj veľmi voľného uzla- to by som chcela vidieť toho borca, čo by spravil pevnejší- len aby mi nepadali do tváre a začítala sa.

Dostala som sa asi po15.kapitolu, práve sa Henrych po štrnástykrát snažil otráviť svoju manželku- fakt dobrá kniha, i keď Henry bol neschopný debil- keď do spoločenskej vošiel Lupin, bohužiaľ jeho chvost bol tvorený tými tromi idiotmi.

Iba občas sa mimo vyučovanie s niekým stretnem a prehodím s ním pár slov- s tými slovami by som to nebrala až tak vážne, no väčšinou sú to títo traja chujovia a Lupin. Bola som v minulom živote masový vrah, keď mám tak krutý trest? Musela som byť niečo ako spiaca bunka, viete, taký ten človek, čo odrazu zabije naraz aj tisícku ľudí. Pretože za menší počet obetí by mi pridelili menší trest. Napríklad neustále rany bičom, alebo nejaký druh choroby ako je syfilis.

"Bože, táto," zamrmlal Black a zastal, premerajúc si ma vážnymi očami. Pekné oči, to priznám bez tortúry, s tou svojou šedou trblietavou farbou mrakov a vy iba čakáte, kedy stmavnú ako pred búrkou. Otočil sa na Lupina a ja som urobila to isté.

Akoby nás mal rozsúdiť.

"Kde teda ideme," šepol, možno tam bol úmysel, aby som to nepočula. Možno by som to ani nepočula... Ale ja mám dobrý sluch.

"Pred ňou to určite rozoberať nemôžme. Do tvojej izby?"

"Ak chcete."

"Ak vám moja prítomnosť robí také ťažkosti, odsuniem sa. No Lupin," oslovila som ho a už sa stavala k odchodu, premerajúc si osloveného, ktorý sa ku mne s trhnutím otočil. Nevyzeral vo svojej koži, akoby ho to jediné oslovenie takmer pripravilo o... o čo vlastne? O sebaovládanie? O kontrolu? O chladnú tvár?

Donútila som sa stáť rovno a vzala si veci, napriek tomu jeho prenikavému pohľadu.

Niežeby som išla preč z dobrej vôle- ktorá mne absolútne chýba, že. Skôr to bolo tými pretiahnutými tvárami, ktoré všetci mali. Tým naliehavým- a inokedy tak zamatovým- hlasom Siriusa Blacka. A Remusom, ktorý vyzeral, akoby v tú chvíľu nechcel byť vo vlastnej koži, pri čom sa ku mne otočil s oveľa väčšou temnotou v očiach než obvykle. Všetci boli akoby zbavení chuti za účelom lepšieho zažívania.

Mne i tak bude zle ešte nejakú chvíľu, takže nevalný úspech.

"Máme zakázané vodiť si sem priateľov," dodala som napriek všetkému, čo som cítila pri pohľade na tie kopy nešťastia a zmizla vo svojej izbe.

I ja mám svoje miesto v hierarchii Rokfortu. Musím byť nepríjemná a necitlivá. Holt, také sú pravidlá.

*****

Týždeň sa stretol s víkendom a konečne prišla sobota večer, ktorú som potrebovala ako soľ. Úplnok.

Možno som sa mohla zmieniť skôr, možno vám to došlo z tých pár narážok o vykrádaní sa von v noci z hradu, možno z tých rečí o uvoľnení.

A jeje, keď to poviem takto, znie to všelijak... Ale fakt, nie som úchylák znásilňujúci zvieratká v lese. Bože, brr!

Vyšla som von z hradu, veľmi opatrne svojou starou známou tajnou chodbičkou, ktorá ma vyviedla na druhej strane jazera, blízko lesa. Chodila som vždy čo najďalej od Rokfortu, Škriekajúcej búde som sa vyhýbala oblúkom a Rockvillu podobne. Vždy som si bola istá, že v mojom okolí nie je živej duše. Nechceme predsa spoločenské faux pa.

A keď mesiac vyšiel vysoko na oblohu, mohla som vypustiť svojho vlka...

*****

No hej, som vlkodlak, a čo má byť? Hej! Nebuďte tak predpojatý!

Nie som ako tí typický pohryznutý nakazení trochári, aby bolo jasné.

Som o niečo lepšia, takže prakticky nadradenejší druh. Vyzerám rovnako hnusne zdeformovane, akoby ma práve polámali na kolese, takže žiadna výhra, ale za to mám vlastné myšlienky. Myšlienky, ale nie pudy. Teda- keby vidím krvácajúceho človeka, tak ho pravdepodobne neroztrhám. Pravdepodobne... Avšak určite by som na to mala obrovskú chuť, to sa vsaďte. U takého králika už by to bolo iné, tam je mojej ľudskej stránke total ukradnuté, čo robím. Kto vie, aké by to bolo, keby som patrila ku Greenpeace. Mala by som takého nejakého vyčekovať a spýtať sa.

Akože sa táto prapodivná anomália, hračka prírody stala?

Moji rodičia boli totiž obaja vlkodlaci a ja som narodený vlk, takže asi tak. Koniec.

... Nie je to moc dlhý príbeh, čo si budeme hovoriť, ale netvrdila som, že je to story na pol dňa.

Aby som teda uľahčila vašim dušičkám bažiacim po historkách, tak to rozvediem a doplním o drahocenné informácie, ktoré by sa v dnešnej dobe viacerým ľuďom zišli- otec bol regulérný pohryznutý (čítaj trochár), ale matka to má vrodené od babky a babka od jej mamy a tá od jej mamy atď. Skrátka máme nejaký vlkodlačí gén. I odtiaľto pochádza moje stredné meno Igra, ak ste si ho niekto zapamätali- ak nie, tak ho pokojne zabudnite znova, pretože to znie desne. Možno prezrádzam veľa tajomstiev či záhad, čo je blbé a strašne ma to v rebríčku zaujímavosti posúva dole, ale hodí sa to. Stavím sa, že by nikto z vás neprišiel na to, čo to znamená.

Pretože to neznamená nič.

Hej, pointa jak sviňa.

Je to totiž skratka, pretože ako malá som to sťa rodená Angličanka proste nevedela vysloviť celé. Vznikali tam všelijaké nemilé kreácie, ktoré znamenali všetko možné, len nie to, čo mali (nie vždy to bolo práve lichotivé). Potom som sa rusky naučila, a to rokmi strávenými v Rusku u babky, kde som bola až do môjho prestupu v 12 rokoch. To kvôli vlkodlačiemu génu, ktorý sa u mňa začal prejavovať niekedy v šiestich a babka ma doň zasvetila. A bola to ona, ktorá mi meno Igra vybrala. A vysvetlila mi i jeho pôvod- pretože som hračkou prírody a Igra je vlastne skratka z ruského výrazu pre hračku- igruška. Mimo to, ona ma nazývala svojou hračkou, pretože ma naučila všetkému, čo vedela. Pár vecí z jej arzenálu bolo vlastne veľmi zaujímavých.

*****

Bolo to iba chvíľu pred svitaním, začalo pršať a mne bolo jasné, že sa čo chvíľu premením späť. Trochu som to s tým pocitom voľnosti prehnala, pretože som si zabehla moc ďaleko. Rokfort bol ešte desiatky kilometrov a ja som bežala ako som len vedela, aby som to potom nemusela šľapať nahá. To by bolo veľmi nemilé. Prútik i oblečenie som samozrejme mala skryté... No byť nahá v lese nie je moja najobľúbenejšia činnosť, ak viete, čo tým myslím.

Nie že by mi to úplne vadilo, pretože som predsa len... Rodený vlk, no človek tu môže stretnúť všelijaké úchylácke potvory. Ja zvieratká neznásilňujem, ale kto vie, či tu nie je nejaký podobný deviant.

Dážď už dosahoval maxima, stekal mi po krátkej, tmavej srsti a to nebolo príjemné. Ono to vlastne celkom studení, viete?

Snažila som sa zrýchliť, Rokfort už nebol ďaleko, ale po celej noci behania ma tak trochu začínali bolieť svaly. Možno vám to veľa vlkodlakov nepovie, ale po úplnkoch sme dosť rozbití. Ako po pretancovanej, prepitej noci na diske. Síce nemáme opicu, ale kdejaký škrabanec a modrina sa nájdu a bolesť svalov a únava je tu vždy. Proste ako párty... Čo, vy nemávate po diskotéke modriny a škrabance?

Vlky ako také sú obratné a krásne stvorenia, ale vlkodlaci sú veľkí a čvangľaví a berú všetko, čo majú v ceste. Tak viete, keď sú dva kríky a vy sa medzi ne nedáte, tak ich proste naberete, čo iné vám ostáva v tej rýchlosti?

A odrazu som to zacítila. Bol to pach niekoho iného. Iného vlkodlaka. Roztriasla som sa na celom tele, pretože bol blízko. Nechápala som, ako to, že som ho nezacítila už o veľa, o veľa skôr. Z hrdla sa mi vydralo tiché, ovládané zavytie a začula som naňho i adekvátnu odpoveď svojho druhu a nechtiac som začala vrčať.

Asi natoľko ovládam svoje pudy, keď sme u toho.

Bolo mi nepríjemné, že je tu niekto iný, tak blízko Rokfortu, a ja o ňom neviem. Čo ak je to študent? Nie... To by som predsa vedela! Možno nováčik?

Bol bližšie, išiel smerom ku mne a ja som zdesene zastala. Pocítila som totiž prudký záchvev na šiji a bolestivý tlak na všetky kosti i svaly, akoby sa mi mali čochvíľa zlomiť. To nebolo dobré.

Zdvihla som hlavu k oblohe, silnejúci dážď mi takmer nedovolil to vidieť... No mesiac sa pomaly skrýval a vychádzalo slnko.