Zobudila som sa na chlad. Na tieň. Na vôňu. A na ten divný pocit, že vás niekto sleduje z blízka.

Otvorila som oči ako zviera v lese, nie ako rozospatý človek, a stretla sa so šedo hnedou tvárou Remusa Lupina. Keď hovorím šedo hnedou, opisujem tým presne farbu jeho pokožky. Bola to taká trochu možno divná farba. U iných by ste povedali, že je ten človek chorý, ale k Lupinovi sedela- k jeho akoby zaprášeným, odrasteným, hnedým vlasom, k jeho bledým perám, k jeho svetlým, mandľovým očiam. Celý vyzeral iba ako prízrak človeka, tajomný a pokojný, tichý a vždy čakajúci. Možno pomôže, keď to prirovnám k Snapeovi- zatiaľ čo naňho by ste sa pozreli znova kvôli jeho odlišnosti a ostrým črtám, k Lupinovi by ste točili zrak podvedome, pretože jeho tvár bola natoľko obyčajná, prehliadnuteľná a všetkoskrývajúca, že ste ju chceli rozlúštiť. Lebo za tým výrazom večného, čakajúceho pokoja niečo bolo. Niečo v ňom vám našepkávalo, snáď to niečo v tom tmavo hnedom prúžku na vonkajšej strane jeho inak svetlých dúhoviek, že ho nechcete nahnevať.

"Kúpeľňa je voľná."

Neviem prečo som čakala, že povie niečo úplne iné. Toto mi v kontexte, ktorý vlastne vôbec neexistoval, nedávalo zmysel a navyše ma to vytrhlo z drasticky podrobného skúmania jeho tváre- využívam príležitosť, že nikdy nebol tak blízko.

"Ako?" zamračila som sa a uvedomila si, že ležím na gauči v spoločenskej, on čupí pri mojej hlave a hľadí mi priamo do tváre. Jeho vlasy boli vlhké, cez ramená mal prehodený zmotaný uterák a usmieval sa miernym poloúsmevom. Takým, čo ho bolo vidieť iba zbežne. Jeho úsmevom- asi má na to patent, pretože nikto iný sa tak neusmieva. Okolo sa šírila vôňa práve okúpaného človeka, svieža a mierne ťažká, no natoľko vábivá, že som dostala nevysvetliteľnú chuť pritiahnuť si Lupina k sebe a zaboriť tvár do jeho priehlbiny medzi ramenom a krkom. Proste iba nasávať tú nezvyklú zmesicu vôní, jemne korenistú s náznakom dreviny. To vám poviem, takú kombináciu som ešte necítila, ale mala som z nej husiu kožu. V tom dobrom zmysle slova, pre tento krát...

Na druhú stranu, je dobré mať z Lupina husiu kožu? Ťažko.

"Dobýjala si sa do kúpeľne. Už môžeš ísť," zopakoval, moja nechápavosť mu nerobila problém a stále sa tak nežne usmieval.

Ja som sa stále nežne mračila.

Postupne som však prikývla a posadila sa, na čo sa postavil a zmizol za dverami svojej izby. Nič viac, nič menej.

Lupin bol zvláštny tvor, niečo v ňom bolo cítiť, niečo v jeho pomalých, rozvážnych pohyboch, v jeho pohľade, ktorým akoby videl až do vás a pri tom sníval, niečo čo robilo dojem, že dianie okolo sa ho netýka, niečo v jeho prispôsobivej nonšalantnosti... A ja som to niečo stále nevedela identifikovať. Dosť ma to žralo.

*****

Na ďalší deň sme mali Transfiguráciu s Chrabromilom. Tento rok nám hodiny vyšli inak ako obvykle. Bola som zvyknutá na Elixíry a Veštenie s touto fakultou, no tento rok to padlo na Transfiguráciu a Obranu proti čiernej mágii.

Neviem prečo, ale Severus Snape, odsúdený svojou svorkou k samote, sa rozhodol sedieť so mnou. Rozhodol ako rozhodol, zase mal na výber medzi desivou možnosťou a mnou. A ja som ešte stále lepšia možnosť ako tá desivá, to pozor.

Možno sa musím viac snažiť.

Posadil sa vedľa mňa a ani sa nepýtal, či mi to nevadí. No nepovedala som na to nič, vlastne mi to bolo ukradnuté. Až taká som bola štedrá. To chce nobelovku za dobročinnosť.

"Nemám rád transfiguráciu," prehovoril odrazu Snape, znechutenie v jeho hlase svedčalo o tom, že mi pravdepodobne aj hovorí pravdu a ja som pokrútila hlavu. Ak už mal potrebu začať rozhovor- čo nepochopím ani po sto rokoch, ak sa ich dožijem a budem svojím pomyselným vnúčatám hovoriť historky z Rokfortu- nemusel začať práve tým, čo nemá rád. Znie to trochu... Ignorantsky a satanisticky. Aj naňho. Stačilo už iba vytiahanuť žiletku, prerezať si žily a krvou nakresiť na stôl slniečko, dojem by bol kompletný.

"Ja ju zbožňujem. Najmä premeny na zvieratá."

Ale zapojila som sa do debaty... Aby reč nestála.

"Vlkodlakov a podobne? Je to primitívne. Samá teória."

Prečo mám pocit, akoby som hovorila so samým Pánom Bohom a ja som bola iba červ na zemi poprípade pod ňou? Snape je iba poskok Luciusa Malfoya a ten vo mne tieto pocity nikdy nevyvoláva. U Luciusa mám skôr srandovný pocit nadradenosti, či už psychickej alebo druhovej. A cítim trochu ľútosť- byť taký debil je prekliatie.

Rovnako ma to však štvalo a ja som rozhorčene otvorila ústa, na jazyku šťavnatú nadávku. No radšej som to preonačila na nevulgárne slová.

"Celá mágia je teória. Bez nej nie sú kúzla. A potom, ty si najlepší v elixíroch. Tie sú IBA o téorii, pokiaľ viem."

Snape sa na mňa zamračil a mne bolo jasné, že pokiaľ nemá rád môj obľúbený predmet, nebudeme na ňom spolu vychádzať. Snape môže byť fajn, pretože patrí k tej rozmýšľajúcej tisícine planéty, ale inak je to tvrdohlavý, do seba zahľadený, všetko odmietajúci ignorant.

Dočerta, nemáme my fakt niečo spoločné?

A ja som si práve dneska nechala svoje žiletky na izbe...

"Nechceš si odsadnúť, Severus?" navrhla som celkom prirodzene, akoby sa nič nedialo a vôbec nie nepríjemne. U mňa zmena, už len to mu mohlo napovedať, že niečo nie je ok.

"Nevieš kam?"

"K Faustovi, napríklad?" v mojom hlase sa už objavil náznak nepríjemnosti. To kvôli tej arogantnej znechutenosti v jeho hlase. Nie vždy je príjemné počuť to... v hlase niekoho iného.

To bolo to jediné, desivé voľné miesto, o ktorom som sa zmienila pred tým. Faust nemal veľa priateľov. Veľa ľudí z neho totiž malo podobné pocity ako ja, čo ho síce robilo dosť vzrušujúcim, no napriek tomu povedzme občas... Desivým, vhodnejšie slovo už nebude. Bol to síce pekný špinavý blondiak so zlatistou pleťou, no tie hlboko vidiace oranžové oči v chladnej, inteligentnej tvári aristokrata dokázali narobiť peknú neplechu. Bol záhadný až tak, že sa zaradil do kolónky čudák. A to meno moc nepomáhalo. Možno keby sa volal Bob alebo John...

Snape sa zamračil, pretože tá myšlienka sa mu nepáčila a ja som sa zamračila, lebo s menom Bob alebo John by Faust pôsobil ako totálny trtko.

"Teda, Myra, myslel som, že mi chytíš miesto tak, ako sme sa dohodli," ozval sa odrazu spred lavice tichý, rozvážny hlas a ja som vzhliadla. Nedala som najavo prekvapenie, že Lupina vidím, no v duchu som lapala po dychu nad jeho dokonalým načasovaním.

I keď ani svätý Peter na osedlanom krakenovi by ma neprekvapil viac.

"Vieš, Remus," tu som sa málinko zasekla, pretože som nikomu z tamtej partie nikdy nepovedala menom a bolo to ako cítiť v ústach samotnú horčicu (to sa nepýtajte prečo), "práve som Severusovi hovorila, že by si mal odsadnúť."

Lupin pohľad veľmi príjemne stočil na Snapea a nedal najavo vôbec nič, iba ochotu si na ten počin počkať. No to niečo temné v jeho očiach hovorilo, že nie veľmi dlho. A mne sa to niečo páčilo o veľa viac ako inokedy, vlastne mi to- nevysvetliteľne- dodávalo sebavedomie a hrdosť.

Snape sa zamračil, sekavými pohybmi si pobral svoje veci a odpochodoval k Faustovi, ktorý celú scénu sledoval s úsmevom "popod fúzy". Jeho oči žiarili, akoby vedel niečo, čo my ostatní biedni chudáci na svete nevieme, potom sa otočil preč a ja som "osamela" s Lupinom, ktorý sa vedľa mňa posadil.

"Už je preč, nemusíš tu sedieť," prehovorila som a celkom vedome dala do svojho tónu odťažitosť. Neviem, prečo sa mi vybavila jeho usmiata tvár v spoločenskej. Vtedy bola tak dôverná a nežná, ba priam by som povedala, že až nevhodne. Trochu mi to prekážalo, no najmä to bolo neprirodzené. Teda, nie tá tvár, skôr to, že ju venoval mne.

Mne by ľudia mali venovať tak maximálne dohnanie vidlami k zapálenej hranici. Na škole plnej čarodejníkov je to hodne ťažký sarkazmus. Ale on bol priateľský, vždy a všade. Hotový skaut.

'Trochu' ma to vyvádzalo z miery.

"Nahnevá sa, keď sa teraz vrátim k Jamesovi."

"On už je nahnevaný tak. A je mi jedno, čo si pomyslí," odvetila som a hovorila som pravdu. To mne býva poväčšine. Pokiaľ mi s tým ľudia dajú pokoj, nevidím výraznejší problém.

Snažila som sa naňho nepozrieť, pozerala som na lavicu a pocítila niečo, čo sa mi už tri týždne nestalo- brnenie pokožky, akoby...

Okamžite to prestalo a ja som pokrútila hlavou, pretože Remus pokračoval.

"No mohol by sa vrátiť."

"Je urazené jeho ego. Nebude sa chcieť vrátiť."

"Bude. Nemá Fausta rád."

"Nemá?" po prvý krát som k nemu zdvihla pohľad. To bola nová, zaujímavá informácia. Lupin na mňa príjemne hľadel a pokračoval.

"Vieš, Snape mi pripadá, že sa Fausta trochu bojí. Neviem prečo. Je to taká veselá kopa..."

Chcela som sa zasmiať, no to by bolo naskrz nesediace k môjmu doterajšiemu vystupovaniu (imagééé), a tak som iba pokrútila hlavou a otočila sa späť k lavici.

"Napriek tomu, práve som ho odtiaľto vyhodila po nepeknom rozhovore."

A môj hlas znel zase príjemnejšie. Možno som pokazená, musím sa dať reklamovať.

"Nepeknom? Na také je zvyknutý, vlastne by sa asi zaradil k tým krajším tento rok."

Tak to je ľahkouveriteľný fakt. Lucius cez prázdniny asi popapal steroidy na ego, pretože kalí vzduch svojou nadutosťou ešte viac než obyčajne a schytáva to vždy Snape.

"A Potterovi nebude vadiť, že tu dnes budeš sedieť?"

Hej, došli mi výhovorky. To už musím byť zúfala, keď sa starám o Potterove blaho.

"Ale kdeže dnes, ja tu budem sedieť celý rok. Pokiaľ si si nevšimla, rýchlo si našiel náhradu," zasmial sa tichým, hrejivým smiechom Remus a ja som takmer zabudla na to, čo mi povedal, keď som sa započúvala do toho smiechu pripomínajúceho dotyk vyhriatou kožušinou. Bolo to tiché, napriek tomu úprimné a veselé. Sálala z neho tá vôňa čo včera, no nie tak silno, jemne, iba v náznaku.

Potom som sa však obzrela a uvidela Pottera baviaceho sa s Evansovou. No, tak to je mi už jasné, že Lupin so mnou môže sedieť. Potter ho potrebovať určite nebude. Je u svojej vlastníčky. Lily očividne začala nárokovať vlastnícke práva, kto vie prečo po tak vytrvalom boji- a to som jej fandila. I keď Jej Svätosť nemusím, to, že tak dlho nenaletela Jeho Idiocii, jej išlo k dobru... I keď, od začiatku bolo jasné, že to tak skončí, takže jej tie body mažem.

"Celý rok? Kvôli takej blbosti?" ...ako je Snape?

"Nie kvôli blbosti, Myra... Na to aká si múdra, si občas pekelne tvrdohlavá," zasmial sa Remus, no McGonagallová nás napomenula a hodina začala s tým, že ja som sa neskôr ani nepýtala na význam jeho poslednej vety. Ja sa proste nepýtam, keď niečo nechcem vedieť.